Narodil sa v r. 1499 v Alkantare v španielskej Estremadure, kde bol jeho otec právnikom a guvernérom. Ako šestnásťročný opustil rodičovský dom a vedený túžbou s čo najväčšou dôslednosťou nasledovať Krista, požiadal o prijatie v reformnom Františkánskom kláštore. Vieme, že sa Menší bratia v tej dobe usilovali o obnovu kresťanstva v duchu evanjelia a práve to silne priťahovalo Petra. Pripomínal v mnohom dnešnú mládež, ktorá keď sa prebudí k živej viere, tiahne k vysokému ideálu, pretože je už znechutená konzumnou spoločnosťou, ktorá ju obklopuje. Peter túžil po zjednotení s Bohom v modlitbe a zamiloval si pôst a odriekanie, aby dosiahol vnútornú slobodu a celkom sa tak uvoľnil pre lásku k Bohu. Pre tieto vlastnosti sa čoskoro stáva v rehoľnom spoločenstve vzorom ostatných a neskôr o ňom rozprávajú ako o druhom sv. Františkovi. Už ako 20 – ročný sa stáva predstaveným.
V r. 1524, ako 25 ročný, prijal kňazské svätenie. So súhlasom predstavených viedol pustovnícky život neďaleko kláštora sv. Onufria v pustom kraji pri Suriane. Nestal sa však uzavretým do seba. Slúžil blížnym, najmä Božím slovom, poučovaním vo viere, starostlivosťou o chudobných a chorých. Aby oživil vrúcnosť viery staval popri cestách jednoduché kríže. Snaží sa, aby z kláštorov prenikala obnova kresťanského života do celého spoločenstva veriacich. Je to o to naliehavejšie, o čo viac sa za Alpami v tej dobe šíri vplyv Lutherových názorov. Mnohí kresťania zmätení odpadli od Cirkvi. V tejto dobe aj vplyvom renesancie sa vytráca stredoveký duch zbožnosti a objavuje sa silný kult tela a rozkoše. Rôzne prúdy myslenia tejto doby strhávajú do svojho víru bohužiaľ aj niektorých rehoľníkov a kláštory sa vyprázdňujú.
Keď po troch rokoch vypršala Petrovi služba predstaveného odchádza do Lisabonu. V Arabide neďaleko ústia rieky Tajo, sa zoznamuje v kláštore Panny Márie so spriaznenou dušou, kňazom Martinom. Chcú uskutočniť rehoľnú reformu a pripravujú sa na to rozjímaním v samote. Onedlho odchádza Peter do Ríma za pápežom Pavlom IV., aby získal povolenie zakladať nové kláštory, ktoré by čo najvernejšie obnovili spôsob života, ktorí kedysi sv. František predpísal svojím bratom. V r. 1556 sa Peter vracia do Španielska a s niekoľkými horlivcami zakladá veľmi skromný kláštor pri Pedrose, ktorý sa stal ohniskom novej reformy.
V priebehu šiestich rokov vzniklo ďalších deväť podobných kláštorov a do zväzku s nimi vstupujú aj ďalšie. Vychádzali z nich aj horliví misionári, ktorí odchádzali do novoobjavených oblastí Južnej Ameriky. Život sv. Petra z Alkantary je spätý aj s reformou karmelitánskeho rádu, nakoľko bol duchovným radcom svätej Terézie Veľkej, ktorá vo svojich záznamoch spomína: „ … keď som sa s ním zoznámila, bol už veľmi starý; jeho telo vyzeralo skôr akoby zo suchej kôry ako z mäsa. Bol však veľmi príjemný. Hovoril málo, iba keď ste sa ho na niečo spýtali. Odpovedal stručne, ale stálo to za to počúvať ho, pretože mal vynikajúcu inteligenciu …“ Hoci mal mnoho odporcov, vedel si získavať ľudí vľúdnosťou a jemnosťou. Znepriatelení si ho volili za prostredníka, kde kto ho žiadal o pomoc a radu, ľudia tej doby sa k nemu hrnuli v zástupoch. Bol aj vynikajúcim spovedníkom.
Celé jeho vlastníctvo bol starý breviár, drevený kríž, hlinené písacie pomôcky a pútnická palica. Popri svojej činnosti vynikal svojou ponorenosťou v Boha, žil v stálom intenzívnom vedomí jeho prítomnosti. Je významným učiteľom vnútornej modlitby, ktorá je toľko potrebná aj dnešnému človeku, odcudzenému Bohu, odcudzenému aj sebe samotnému, odcudzenému aj druhým ľuďom.
Peter zomiera vo veku 63 rokov na pastierskej ceste, ktorú konal po kláštoroch. V bolestiach a horúčke ho posilňoval pohľad na kríž a spomienka na to, ako Spasiteľ trpel, ho až do konca oduševňovala k obeti. Zomrel v kláštore v Punta Arenas 18. októbra 1562, kľačiac so slovami: „zaradoval som sa, keď mi povedali, pôjdeme do domu Pánovho“. Svätorečil ho pápež Klement IX. v roku 1669 a v roku 1826 bol vyhlásený za patróna Brazílie.
Ukazuje nám aj dnes, po odstupe storočí, aká je správna stupnica hodnôt, že nižšie je treba podriadiť vyššiemu. Je vzorom nadšenia pre Boha a Božie veci v našom živote a jeho kráľovstvo, dôsledným a opravdivým hlásateľom nadčasovej radosti zvesti Kristovej. Učí aj dnes: „Ak chce niekto nasledovať Kristovu radu k vyššej dokonalosti, nech ju nasleduje. Veď niečo viac ako táto rada, nebolo dané ani mužom ani ženám; a Kristus mu pomôže, aby to šťastlivo dokázal, tak ako pomohol toľkým iným, ktorí ho nasledovali.“