V dejinách cirkvi sa častejšie stretáme so zásahmi svetských pánov do obsadzovania cirkevných funkcií. Jedná sa o laickú investitúru, prostredníctvom ktorej sa na cirkevné miesta dostávali neschopní a nehodní ľudia. O nápravu tohto stavu sa zaslúžilo hnutie, ktoré vyvrcholilo reformou, pomenovanou po pápežovi sv. Gregorovi VII.. Medzi osobnosti, ktoré prispeli k úspechu gregoriánskej reformy, patrí i svätý Norbert.
Narodil sa niekedy v rokoch 1082-85. Pochádzal zo stredného Porýnia. Už vo veľmi mladom veku bol vymenovaný za kanonika v Xantene nad Rýnom. Istý čas žil v kúrii kolínskeho arcibiskupa a neskôr v paláci cisára Henricha V.. Norbert nemal v úmysle stať sa kňazom. Ako kanonik prijal iba subdiakonské svätenie, ale inak žil svetáckym životom feudálnych dvoranov. Po smrti biskupa v meste Cambrai r. 1113 mu cisár Henrich ponúkol túto hodnosť. Pre mladého muža bola táto ponuka lákavým pokušením, ale predsa ju odmietol. Ozvalo sa v ňom svedomie, ktoré mu poukazovalo na nesprávnosť cisárovho počínania i na svoju nehodnosť. Keď sprevádzal cisára na ceste do Ríma, otriaslo ním cisárovo drsné zaobchádzanie s pápežom. A keď pápež Paschal II. r. 1115 exkomunikoval Henricha pre jeho zásahy do cirkevných vecí, Norbert odišiel z cisárskeho dvora.
Odvtedy sa jeho život začal meniť. Zriekol sa všetkého pohodlia i svetských záujmov a na istý čas vstúpil do kláštora sv. Benedikta v Siegburgu. Tam sa v modlitbe a pokání rozhodol, že bude slúžiť Bohu a dušiam ako kňaz. V decembri r. 1115 ho kolínsky arcibiskup vysvätil za kňaza. V zmysle gregoriánskej reformy sa chcel venovať čisto duchovnej službe. Z kláštora sa vrátil do Xantenu, kde chcel získať kanonikov pre reformu, ale nenašiel u nich porozumenie. Preto opustil kanonické miesto a začal žiť podľa príkladu potulných kazateľov, ktorí povzbudzovali veriacich ku kresťanskejšiemu životu.
Norbertove presvedčivé kázne spojené s príkladom jeho života zapôsobili na mnohých, ale vyvolali aj protirečenia, s ktorými sa zaoberala synoda vo Fritzlare. Synoda neodsúdila kazateľa, no nerozptýlila ani všetky pochybnosti. Preto sa vybral k pápežovi Gelázovi II., a ten schválil jeho kazateľskú činnosť. Norbert kázal predovšetkým v severnom Francúzsku, kde mu jeho výrečnosť, ako aj povesť proroka a divotvorcu, získali veľa prívržencov.
Keď pápež Kalixt II. navštívil francúzske mesto Remeš, Norbert ho vyhľadal a požiadal ho o znovupotvrdenie svojej kazateľskej činnosti. Vtedy mu pápež odporúčal, aby sa usadil v laonskom biskupstve v severnom Francúzsku. Norbert tak urobil, ale keď sa mu nepodarilo reformovať opátstvo v Laone, odobral sa na jar r. 1120 so svojimi nasledovníkmi do blízkeho údolia Prémontré, kde založil prvú komunitu nového rádu rehoľných kanonikov, ktorí sa podľa miesta vzniku nazývajú premonštrátmi. Ponajprv sa podujal vychovať kňazov, oddaných pravému evanjeliovému a apoštolskému životu, čistých a chudobných, ktorí by si obliekli „odev i dôstojnosť nového človeka; to prvé v rehoľnom rúchu a to druhé v kňazskej hodnosti“. Chcel, „aby sa riadili Svätým písmom a za vodcu mali Krista“. Odporúčal: „čistotnosť pri oltári a pri bohoslužbách, odstránenie priestupkov a nedbalostí v kapitule, starosť o chudobných a pohostinstvo“. Základom ich rehoľného života sa stala regula sv. Augustína.
Išlo o nový typ rehoľného života. Kňazi, bratia laici a sestry zachovávali prísny kláštorný poriadok: bohoslužbu, chórovú modlitbu, kontempláciu, prísny štýl života, ale súčasne sa venovali aj vonkajšej apoštolskej činnosti: službe tým, ktorí k nim vo veľkom počte prichádzali, i tým za ktorými vychádzali. Žiť v kláštore a súčasne apoštolsky bolo niečo nové, vtedy i teraz aktuálne a na mnohých miestach požadované. Po Prémontré preto nasledovalo založenie ďalších kláštorov. Ku kňazom, ktorí v kláštore zastupovali apoštolov, pripojil podľa vzoru prvotnej Cirkvi také množstvo veriacich laikov – mužov i žien, že, ako tvrdia mnohí, nik od čias apoštolov nezískal pre Krista za taký krátky čas toľko nasledovníkov dokonalého života ako on svojou výchovou. Veriacim, ktorí chceli byť spojení s jeho rehoľou, bolo ponúknuté spoločenstvo Tretieho rádu.
Norbert, aj po založení komunity v Prémontré, pokračoval v apoštolských cestách ako kazateľ. Pôsobil tak vo Francúzsku, Belgicku a Nemecku. R. 1124 ho povolal cambraiský biskup do mesta Antverpy (Belgicko), aby tam kázal proti učeniu Tanchelma. Tanchelm bol horlivý reformátor, ktorý oprávnene kritizoval neporiadky medzi duchovenstvom, ale zašiel priďaleko, takže napokon popieral cirkevnú hierarchiu a sviatosti, najmä Eucharistiu. Norbertove kázne boli úspešné a vyslúžili mu titul apoštol Oltárnej sviatosti. R. 1126 išiel Norbert do Ríma, kde dosiahol potvrdenie premonštrátskeho rádu. V tom istom roku prijal menovanie za arcibiskupa v Magdeburgu v strednom Nemecku, kde si ťažká situácia vyžadovala silnú a váženú osobnosť. Bez meškania sa dal do obnovy. Zvlášť mu ležalo na srdci odstránenie neporiadkov medzi duchovenstvom a obnova kláštorov. Aby ľahšie presadil potrebné reformy, Norbert si povolal na pomoc svojich duchovných synov. V r. 1128 vedenie svojho rehoľného spoločenstva odovzdal do rúk svojho žiaka Huga de Fosses.
Napriek toľkým starostiam a prácam v magdeburskom cirkevnom obvode zasahovalo Norbertovo pôsobenie aj mimo neho. Rozličným spôsobom podporoval šírenie evanjelia vo východných germánskych krajoch, kde kresťanstvo ešte nezapustilo korene. Kňazov svojej diecézy pobádal do obnovy bez ohľadu na pobúrenie ľudu. V rokoch 1130-32 urobil veľkú službu celej Cirkvi tým, že sa zasadil o uznanie pápeža Inocenta II. proti nezákonne zvolenému Anaklétovi. Kým sv. Bernard z Clairvaux dosiahol takéto uznanie vo Francúzsku, Norbert k nemu prispel v Nemecku, a najmä na panovníckom dvore cisára Lotara II. Keď roku 1130 Lotar išiel s vojskom do Ríma, aby pomohol usporiadať tamojšie pomery a aby prijal od pápeža cisársku korunu, Norbert ho sprevádzal a zaslúžil sa o uspokojivé vyriešenie niektorých chúlostivých otázok, ktoré vyvolávali napätie medzi pápežmi a nemeckými panovníkmi.
Pápež Inocent II. mu adresoval slová: „Apoštolská Stolica si z celého srdca blahoželá, že má v tebe takého oddaného syna.“ A cisár ho urobil hlavným kancelárom cisárstva. Toto všetko dokázal neochvejnou vierou. Hovorili o ňom: „Norbert tak vyniká vierou ako Bernard z Clairvaux láskou.“ Ďalej jemnosťou vo vystupovaní, „lebo on, veľký medzi veľkými a malý medzi malými, bol ku každému láskavý“. A napokon vynikajúcou výrečnosťou: Sústredený na Božie záujmy neprestajne rozjímal a smelo šíril „ohnivé Božie slovo, ktoré spaľuje neresti, vybrusuje čnosti a učenlivé duše obohacuje múdrosťou“.
Tvrdý život a nadmerná práca predčasne vyčerpali jeho životnú silu. Zomrel 6. júna. Jeho telo pochovali v premonštrátskom kostole v Magdeburgu. Ľudia si ho uctievali ako svätca čoskoro po jeho smrti. Úradne mu tento najvyšší titul priznal aj pápež Gregor XIII. roku 1582. Boli to ťažké časy, keď’ sa v Nemecku a severnej Európe šíril protestantizmus. Aj premonštrátsky kostol, kde bol pochovaný sv. Norbert, zaujali protestanti. Preto sa premonštrátske kláštory na katolíckom území usilovali získať svätcove telesné pozostatky. Podarilo sa to po ťažkých vyjednávaniach pražskému opátovi Questembergovi, ktorý začiatkom r. 1627 previezol túto vzácnu relikviu do premonštrátskeho kláštora na pražskom Strahove. V jeho diele pokračuje jeho rehoľa, ktorá má niekoľko kláštorov aj v Čechách. Najznámejší je strahovský kláštor, kde je aj pochovaný sv. Norbert. Sv. Norbert je uctievaný ako svätec Eucharistie, zakladateľ premonštrátského rádu a spolupatrón českej zeme.