Mikuláš sa narodil v Šibeniku v Dalmácii okolo roku 1340. Bol najskôr kazateľom v Bosne spolu s bratom Deodátom. Roku 1384 sa obaja vydali do Palestíny. Tam si so spolubratmi Petrom a Štefanom pripravili reč na obranu kresťanskej viery, ktorú posilnení modlitbami roku 1391 predniesli pred jeruzalemským Kádim. Keď dostali príkaz, aby to odvolali, statočne odmietli, preto boli uvrhnutí do okov, odsúdení na smrť, ich telá boli 14. novembra 1391 porezaná na kusy a spálené. Svätorečení boli 21. júna 1970 pápežom Pavlom VI.
Zo súdobej správy o mučeníctve sv. Mikuláša a druhov:
„Mikuláš a jeho bratia dlho uvažovali, ako by mohli Bohu získať duše, ktoré sa diabol pokúšal urvať a bez všetkého strachu chceli Bohu najvyššiemu priniesť bohaté ovocie vo Svätej zemi Jeruzalemskej. Získali užitočné rady od niektorých majstrov teológie a iných skúsených bratov tam sídliacich, našli na podporu i dôkazy z Písma svätého a schválených učiteľov, ako ich občas čítali. Posilnení v Pánovi, v presvedčení, že každý dokonalý kresťan môže úspešne zapôsobiť na pozemsky zmýšľajúcich ľudí, 11. novembra 1391, na sviatok svätého Martina, okolo 9. hodiny dopoludnia chceli uskutočniť dlho starostlivo pripravovaný plán. Išli spoločne a každý z nich niesol so sebou list či zvitok písaný taliansky a arabsky. Najskôr chceli vstúpiť do Šalamúnovho chrámu, ale bolo im v tom zabránené.
Boli privedení do domu Kádiho (sudcu), kde rozvinuli svoje zvitky a čítali ich pred ním. Keď skončili, povedal Kádi týmto štyrom bratom: »To, čo ste práve predniesli, ste povedali pri zdravom rozume a pri zmysloch, alebo ste blázni a pomätení na rozume? Poslal vás váš pápež alebo niektorý kresťanský kráľ?« Tú bratia s veľkou zrelosťou, rozvahou, horlivosťou pre vieru, nadšením a túžbou po spáse odpovedali: »Nikto nás neposlal, len Boh, ktorý nám vnukol, aby sme vám hlásali pravdu a vašu Spásu, lebo Kristus hovorí v evanjeliu: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“.
Nato sa ich kadí opýtal: »Chcete to všetko odvolať a stať sa Saracénmi a tak sa zachrániť pred smrťou? Inak totiž musíte zomrieť. «Oni odpovedali neochvejným hlasom: »Vôbec to nechceme odvolať, ale sme pripravení radšej zomrieť za túto pravdu a za statočnú obranu katolíckej viery a zniesť každé mučenie, pretože všetko, čo sme povedali, je sväté, katolícke a pravdivé.« Keď to kadí počul, po konzultácii nad nimi vyniesol rozsudok smrti. Sotva rozsudok vyslovil, s hlasným krikom sa na nich vrhli všetci okolo stojaci Saracéni a volali: »Na smrť, na smrť!« A na mieste ich bili najrôznejšími nástrojmi, že padli na zem ako mŕtvi. To bolo okolo tretej hodiny popoludní, a pre pobúrenie ľudu tam zostali až do polnoci.
Okolo polnoci ich nechal Kádi vyzliecť, pevne priviazať ku kolom a tak kruto zbičovať, že ich telá boli úplne zbavená kože, takže nemohli zniesť ani pohľad jeden na druhého. Nakoniec ich dal vrhnúť do najstrašnejšieho žalára a priviazať pevne na špicaté dreva, takže nemohli mať ani chvíľu úľavu a boli neustále týraní strašným mučením.
Tretí deň potom boli vyvedení na námestí, kde sú trestaní zločinci, pred vznešeného Kádiho a ohromné množstvo saracénského vojská s vytasenými mečmi a pred veľký oheň. Tam sa ich znova pýtali, či chcú odvolať, čo povedali, a stať sa Saracénmi a tak sa zachrániť pred smrťou. Na to odpovedali »To chceme a to vám hlásame, aby ste sa obrátili na vieru Kristovu a dali sa pokrstiť. Vedzte, že sa pre Krista a jeho vieru nebojíme ohňa ani telesnej smrti.« Keď to počuli Saracéni, ktorí tam stáli, vzplanuli hnevom, všetci sa na nich zúrivo vrhli, a tak ich sekali na kúsky, že na nich nezostala ani ľudská podoba. Nato ich nahádzali do ohňa, avšak ani tak rozštvrtené telá nedokázali spáliť. A celý deň tam ten dav stál a prizeral sa, prikladal drevo, rozhadzoval popol a zahrabával kosti, aby ich kresťania nemohli nájsť. (D. Mandić, Documenta martyria B. Nicolai Tavelić et sociorum eius, Rím 1958, s. 35-42)