Narodil sa 8. januára 1894 v mestečku Zdunska Wola v Poľsku. Volal sa Rajmund, meno Maximilián prijal pri vstupe do noviciátu minoritov. Na kňaza bol vysvätený v Ríme (1918) a po dosiahnutí doktorátu filozofie a teológie sa vrátil do Poľska (1919). Zorganizoval apoštolskej združenia „Armáda Nepoškvrnenej“, založil centrum tlačového apoštolátu Niepokalanow (západne od Varšavy), pôsobil ako misionár v Japonsku (1930-1936) a po návrate do Poľska ako predstavený kláštora v Niepokalanowe (1936-1939). V roku 1939 bol zatknutý, po krátkom prepustení na slobodu opäť uväznený (1941) a dopravený do koncentračného tábora; tam ponúkol svoj život za k smrti odsúdeného spoluväzňov a po 21 dennom mučení hladom bol 14. augusta 1941 v Osvienčime usmrtený fenolovou injekciou. Za svätého bol vyhlásený 10. októbra 1982 pápežom Jánom Pavlom II.
Nechajme k nám prehovoriť samotného svätého Maximiliána: „Všetci máme možnosť stať sa svätými. Z rôznych strán prichádzajú rôzni bratia do Niepokalanowa. Majú tiež rôzne povahy. Jedno však majú všetci vo väčšom či menšom stupni spoločné, totiž obtiaž, že by chceli byť dobrí, a nemôžu. Toľko úsilia už vynaložili, toľko mesiacov alebo snáď i rokov sa namáhali, a zdá sa, že namiesto toho, aby sa stávali lepšími, ide to k horšiemu. Z hľadiska tejto ťažkosti by bolo treba rozlíšiť dve kategórie bratov. Do prvej môžeme zaradiť tých, ktorí chcú byť dobrí a usilovne pracujú na tom, aby sa nimi stali. Do druhej tých, ktorí by chceli byť dobrí, ale nechcú, aby ich získanie dokonalosti stálo námahu. Je totiž rozdiel medzi „chcem“ a „chcel by som“.
A keby sa niekto veľmi namáhal, ale nevidel výsledky, ak chce, je na dobrej ceste a dosiahne svätosti. Aj keby sa staré zlozvyky vrátili, aj keby došlo k pokleskom, dokonca ťažkým, ak chce, je všetko v poriadku. Zle by bolo od tej chvíle, keby zalomil rukami a povedal: „Moje úsilie je nadarmo.“ Satanovi ide práve o to, aby nás dostal do takého znechutenie. Čo by bolo treba povedať tým, ktorí si hovoria: „Chcel by som, ale nemôžem?“ Nič iné, než aby chceli chcieť. To bude prvý krok. Chcem – to znamená: užívam všetkých prostriedkov, a chcel by som, to je: bojím sa užiť všetkých prostriedkov, pretože niektoré príliš stoja moju sebalásku. Takéto duše v sebe majú ešte veľa sebectva. Treba chcieť, aby sa človek stal svätým.
Svätý Augustín bol veľmi zlý, dokonca skazený, ale povedal si: „Mohli iní, mohli iné, tak prečo nie ty, Augustín?“ A pretože chcel, stal sa svätým. Ak si niekto hovorí, že sa musí stať svätým, tak ním bude. Tak postupoval svätý Benedikt a mnoho iných. Raz sa ho opýtala jeho sestra Scholastika, čo treba robiť, aby sa človek stal svätým. Povedal jej len jedno: „Chcieť“. Nič viac netreba, len chcieť.
V Písme Svätom je povedané, že spravodlivý sedemkrát za deň zhreší. My zhrešíme viackrát. Ale musíme sa stále zdvíhať. A kto by povedal: dosť, už sa ďalej nedá nič robiť, je pyšný, pretože svoju silu zakladá na sebe. Avšak našou silou má byť Božia milosť. A Pán Boh môže dopúšťať tie pády, aby sme poznali, že sme ničím. Všetci máme možnosť stať sa svätými. Či kanonizovanými? To nie je podmienka svätosti, lebo Pán Boh vyzdvihuje na oltári len tie duše, v ktorých nám chce dať vzor, ukázať nám príklad, ako máme postupovať. Kto hovorí, že musí byť svätý, stane sa ním, lebo Pán Boh dá každému milosť; ale nemôže porušiť slobodnú vôľu.
Máme pred sviatkom Prostrednici všetkých milosti. Posvätenie je len dielom Božej milosti. Kam teda pôjdeme pre milosť, keď nie k Prostrednici všetkých milostí, k Nepoškvrnenej? Ako máme hľadať Pána Ježiša, keď nie skrze ňu? Máme byť skrátka vychovaní Matkou Božou podľa Ježišovho vzoru: veď kto iný vychoval Pána Ježiša, ak nie ona? Preto ak chce niekto, a nevidí výsledky, ale oddá sa úplne Nepoškvrnenej, aby si s ním robila, čo sa jej páči, dosiahne dokonalosť a bude svätý. Venujme svoju dôveru Nepoškvrnenej bezvýhradne, oddajme sa jej bezmedzne a rýchlo, veľmi rýchlo sa staneme svätými.“ (Zo spisov svätého Maximiliána Márie Kolbeho (Scritti del P Massimiliano M. Kolbe), Padova 1971)