Svätý Martin Toursky bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii, dnešné Szombathely v Maďarsku. Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca prelozili do Pávie v severnej Itálii. Tam Martin získal dobre základne vzdelanie. Na vyššie štúdia sa nedostal, lebo otec ho už v pätnástich rokoch prinútil, aby sa stal vojakom.
V Pávii sa Martin zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Jeho rodičia boli pohania a najmä otec sa pridržal starej pohanskej tradície, spojenej s kultom cisára. Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens v severnej Galii, v terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa príhoda, ktorú s obľubou zobrazovali maliari a ktorá je charakteristická pre tohto svätca. Raz v zimnej noci Martin prechádzal mestom. Mal kontrolovať vojenské hliadky. A tu zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze, ale chcel ochrániť úbožiaka aspoň pred zimou. Preto mečom rozrezal svoj vojensky plast a polovicu daroval žobrákovi. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa povedal mu tieto slová: „Týmto rúchom ma zaodial Martin ešte nepokrstený.“
V tom čase bol Martin ešte katechumenom. Krst prijal na Veľkú noc 339, keď mal 22 alebo 23 rokov. Po prijatí krstu sa chcel Martin zasvätiť Božej službe. Ale ako čleň cisárskej gardy nemohol tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť.
V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Martin oznámil svojmu veliteľovi, že chce odísť z vojska. Veliteľ sa rozčúlil a obvinil svojho podriadeného zo zbabelosti. Ten však, aby dokázal, že ho pri rozhodovaní nevedie zbabelosť, sa ponúkol, že pôjde oproti nepriateľovi pred ostatným vojskom, ozbrojený iba krížom. Tak sa aj stalo. K boju potom vôbec neprišlo; objavilo sa germánske posolstvo, ktoré žiadalo mier. Martina potom prepustili z vojska.
Bývalý dôstojník sa vybral do Poitiers v západnej Galii. Tam bol biskupom sv. Hilárius, o ktorom Martin pravdepodobne počul už predtým. Horlivý biskup prijal Martina veľmi priateľský a chcel ho vysvätiť za diakona. Ten však odmietol. Hilárius teda ustanovil Martina za exorcistu, čo bol nižší stupeň duchovnej služby. Pritom ho mohol hlbšie zasväcovať do cirkevnej služby a do cirkevnej vedy.
Po návšteve rodičov, ktorých chcel tiež získať pre Krista, Ostal istý čas v Panónii, kde sa viackrát dostal do sporu so stúpencami Áriovej bludárskej náuky. Keďže ich chránil sám cisár, trúfali si Martina urážať, ba aj verejne trestať za obranu katolíckej viery. Prenasledovaný vyznavač odišiel do Milana, kde sa dozvedel, že biskup Hilárius z Poitiers je vo vyhnanstve v ďalekej Frygii.
Na začiatku roku 360 sa Martin dozvedel, že biskup Hilárius sa vracia z vyhnanstva. Našiel ho až v Poitiers. Biskup s radosťou privítal Martina, vysvätil ho za diakona a neskôr pravdepodobne za kňaza. Martin však neostal v meste, ale s Hiláriusovým súhlasom žil mimo mesta ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci. Vznikol tak kláštor Liguge najstarší známy kláštor v západnej Európe.
V tom čase začali Martinovo účinkovanie sprevádzať zázraky a jeho povesť ako divotvorcu sa rýchlo rozšírila. Keď’ roku 371 zomrel biskup Libor v meste Tours, na sever od Poitiers, miestni duchovní a veriaci chceli mat za biskupa Martina. Martin sa podrobil ich vôli a pravdepodobne 4. júla bol vysvätený za biskupa. Zvláštnosťou Martinovho biskupského pôsobenia bolo to, že okrem vykonávania pastierskych povinnosti v miestnej cirkvi misionárčil medzi vidieckym obyvateľstvom na širokom okolí. V tom čase totiž biskupská pastorácia ešte nezachytávala cele územie, ale sústreďovala sa na mesta. Vidiečania, najmä poľnohospodárski nevoľnici ostávali opustení. Okrem toho že sa sám vydával na misijne cesty, utvoril v Marmoutier, neďaleko Tours, stredisko na výchovu duchovenstva, kde sa klerici okrem iného pripravovali aj na pôsobenie medzi vidiečanmi.
Z Toursu a prostredníctvom spoločenstva v Marmoutieru Martin vyvíjal apoštolskú činnosť, ktorá zasahovala veľkú časť Galie. Pritom uvádza do života niektoré novoty, ktoré mali veľký význam pre ďalší rozvoj, Cirkvi a pre jej pastoráciu. Jednou takou významnou novotou bolo zakladanie vidieckych farnosti. S ňou súvisela aj ďalšia, a to pastoračná vizitácia diecézy, ktorá sa rozprestierala na väčšom území. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Cestoval na somárovi, loďkou alebo jednoducho peší. Vo farnostiach býval a spával v sakristii pri kostole. Vždy ho sprevádzali niekoľkí mnísi a klerici. Počas svojich ciest Martin zakladal, kde sa dalo, malé vidiecke kláštory, ktoré sa stali ohniskom kresťanského života na vidieku. Tento druh malých asketických komunít sa potom rozšíril a vo veľkej miere sa zaslúžil o pokresťančenie galského vidieku v 4. a 5. storočí.
Životopisci spomínajú početné zázraky, ktorými Boh oslavoval svojho služobníka. Martin však nechcel mimoriadnymi skutkami budiť pozornosť. Boli to úkony silnej viery alebo ešte viac prejavy zanietenej lásky, ktorou sa biskup Martin usiloval pomôcť postihnutým nešťastím alebo nespravodlivosťou. Uzdravoval posadnutých zlým duchom, malomocných a iných chorých, dokonca kriesil i mŕtvych. Ľudia zvlášť obdivovali jeho odvahu, s ktorou sa vedel postaviť zoči – voči nebezpečným nepriateľom, a ti mu nemohli ublížiť.
Biskup Martin Toursky sa dožil vyše 80 – tich rokov. Zomrel 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Jeho telo previezli po rieke Loire do Tours, kde ho pochovali 11. novembra za účasti veľkého množstva ľudí. Na čele pohrebného sprievodu kráčalo dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien. Pochovali ho na predmestskom cintoríne v jednoduchom hrobe medzi veriacimi, ako si to sám želal. Čoskoro však vznikla nad jeho hrobom jemu zasvätená bazilika.
Sv. Martin Toursky patri medzi prvých vyznavačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu. A tato úcta sa mimoriadne rozšírila. Vo Francúzsku vzniklo vyše 3600 kostolov a kláštorov zasvätených sv. Martinovi. Pomerne veľkú úctu tomuto svätcovi preukazovali tiež v Taliansku, Nemecku, Rakúsku a zvlášť v Uhorsku, kde kedysi stala jeho kolíska. Mnoho kostolov a farnosti je zasvätených sv. Martinovi aj na Slovensku. Medzi nimi najvýznamnejšie sú dom sv. Martina v Bratislave a katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule.