V kaplnke della Colona v bazilike sv. Petra v Ríme je nápadný zvlášť pekný náhrobok. Je miestom posledného odpočinku pápeža, ktorý spolu s pápežom Gregorom dostal prívlastok Veľký, a ktorý vošiel do dejín cirkvi ako jeden z najvýznamnejších pápežov. Kto bol tento pápež?
Lev prišiel na svet začiatkom 5. st. v Etrurii, v dnešnom Toskánsku. O jeho detstve a mladosti nevieme nič. Jeho životnú púť môžeme sledovať až od okamihu ako sa stal arcidiakonom pápeža Celestína. Asi osem rokov po smrti pápeža Celestína bol zvolený sám za pápeža. Pri voľbe bol zrovna na ceste po Gálii a tak až 29. augusta 440 prijal v Ríme potrebné svätenie. Prijal meno Lev I.
Hneď na počiatku svojho pontifikátu previedol podstatnú zmenu vo vnútri pápežského úradu. Odosobnil pápežský úrad a zdôraznil ho ako dedičstvo Petrovo. Učil, že: „v Petrovom nástupcovi je ctený ten, ktorý naveky spája starosť pastierov s ochranou oviec jemu zverených a i u nehodného nástupcu nestráca nič zo svojej hodnosti.“
Nesmierne zásluhy získal Lev I. svojou dôslednou obranou cirkevných práv, rovnako ako odmietaním početných bludov, ktoré sa v tej dobe v Európe objavovali (napr. manichejizmu a pelagianizmu). V mnohých krajoch pápež usporiadal cirkevné pomery tým, že dal do poriadku cirkevnú hierarchiu. Zjavne obhajoval učenie o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi Kristovi (Ježiš je Pravý Boh ale súčasne pravý človek), zvlášť v liste adresovanom carihradskému patriarchovi. Odmietol učenie monofyzitov, ktorí uznávali v Kristovi len jednu prirodzenosť a to vtelenú božskú. Keď Východná cirkev trvala na synode v Efeze v r. 449 ďalej na učení monofyzitismu, nazval ich zhromaždenie „lúpežnou synodou“. Na koncile v Chalkedone, o dva roky neskoršie, všetci prítomní konštatovali, že: „(apoštol) Peter prehovoril ústami Leva.“
Keď v roku 452 vpadli do Itálie Huni, zachránil pápež Lev Veľký mesto Rím pred barbarmi, ktorí všade inde vraždili a plienili. Pápež vyšiel naproti Attilovmu vojsku a stretol sa s hunským vojvodcom v Mantove. Pápež Lev vystúpil proti Attilovi s tak veľkou dôstojnosťou a presvedčivosťou, že Attila sám od seba upustil od zničenia Ríma. O tri roky neskôr vpadli Vandali vedení kráľom Geiserichom do Ríma. Levovi sa vtedy síce nepodarilo zachrániť Rím od plienenia, avšak po jeho osobnom zásahu ušetrili Vandali životy rímskych občanov a mesto nezapálili, ako obvykle robievali. Obidvomi týmito udalosťami sa pápež Lev stal v očiach obyvateľov Ríma hrdinom a záchrancom a už za života ho uctievali ako svätca. Vo svojej dobe sa stal absolútne najvýznamnejšou osobnosťou.
Jeho učenie môžeme poznať aj z tejto jeho kázne (Sermo in Nativitate Domini 7, 2- 6: PL 54, 217-218. 220-221):
„Keď sa náš Pán Ježiš Kristus narodil ako pravý človek, pričom neprestal byť pravým Bohom, položil v sebe základ nového stvorenia a svojím príchodom dal ľudskému pokoleniu duchovný začiatok. Ktorá myseľ dokáže pochopiť toto tajomstvo, ktorý jazyk vysloviť túto milosť? Neprávosť sa mení na nevinnosť a starina na novosť. Cudzinci sa prijímajú za vlastných a tí, čo sú mimo, dostávajú dedičstvo.
Zobuď sa, človeče, a spoznaj vznešenosť svojej prirodzenosti. Spomeň si, že si bol stvorený na Boží obraz, lebo aj keď bol v Adamovi porušený, v Kristovi sa opäť obnovil. Užívaj viditeľné stvorenia, ako ich treba užívať, ako užívaš zem, more, nebo, vzduch, pramene i rieky. A všetko, čo je v nich krásne a obdivuhodné, zameraj na chválu a oslavu Stvoriteľa.
Telesným zmyslom sa dotkni hmotného svetla a celou silou ducha objím to pravé svetlo, „ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet” a o ktorom Prorok hovorí: „Priblížte sa k nemu a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou.” Lebo ak sme Boží chrám a prebýva v nás Boží Duch, potom to, čo má hociktorý veriaci vo svojej duši, je viac ako to, čo obdivujeme na nebi.
No týmto vám, milovaní, ani nekážeme, ani neradíme, aby ste pohŕdali Božími dielami alebo v tom, čo dobrý Boh stvoril ako dobré, videli niečo, čo odporuje vašej viere, ale aby ste všetku krásu tvorov a nádheru celého tohoto sveta užívali rozumne a s mierou. „Lebo viditeľné je do času,” hovorí Apoštol, „ale neviditeľné je naveky.”
Veď hoci sme sa narodili pre prítomnosť, znovuzrodili sme sa pre budúcnosť. Preto sa neoddávajme časným dobrám, ale smerujme k večným. A aby sme sa mohli zbližša prizrieť na svoju nádej, myslime na to, čo Božia milosť pridala k našej prirodzenosti. Počúvajme Apoštola: „Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve,” lebo on žije a kraľuje s Otcom a Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.“
Pápež Lev Veľký zomrel vo veku 60 rokov 10. novembra 461 v Ríme. Ako prvý pápež bol pochovaný v predsieni konštantínskej baziliky sv. Petra. Pápež Sergius I. vyzdvihol neskoršie jeho ostatky a preniesol ich na oltár, ktorý mu bol zasvätený. Ešte dnes je zachovaných mnoho jeho dopisov a kázni. Pápež Benedikt XV. ho v roku 1754 menoval cirkevným učiteľom.