Narodil sa v roku 1676 v Porto Mauricio neďaleko Janova. Od detstva túžil po duchovnom stave. Študoval v Ríme u jezuitov a už vtedy ho obdivovali. Potom vstúpil do reformovanej vetvy františkánskeho rádu a pripravoval sa na misie v ďalekých krajinách. Ťažko ochorel a päť rokov bojoval s tuberkulózou. Zdalo sa, že jeho snu o misiách je koniec. Potom si uvedomil, že misijné územie začína za prahom vlastného domu.
Pred kláštorom postavil krížovú cestu, ďalšiu v Koloseu a potom aj na iných miestach. 44 rokov viedol ľudové misie, úspešne kázal, šíril pobožnosť Krížovej cesty, pobožnosť k Najsvätejšiemu Srdcu Pána Ježiša a úctu k Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Nehľadel na nepriazeň doby, vyhýbal sa poctám a prosil o modlitby. Ako apoštol pôsobil hlavne v Ríme. Zomrel v roku 1751 ako 75 ročný. Pius XI ho v roku 1921 vyhlásil za patróna ľudových misii.
Skúsme sa zamyslieť nad niektorými jeho myšlienkami:
„Znivočená je celá krajina, ale nik si to neberie k srdcu. Hla, tu je koreň všetkého nášho zla, pretože nikto si neberie k srdcu, nad čím by bolo treba vážne sa zamyslieť, z toho potom pochádza mnoho zmätkov v konaní.“
„Predovšetkým sa nedbá na posledná veci človeka, zabúda sa na Božie dobrodenia a na všetko, čo Boží Syn pre nás vytrpel pri svojom ukrutnom mučení. Nedbalo sa vykonávajú úlohy a povinnosti patriace ktorémukoľvek stavu, nemáme sa napozore pred nebezpečenstvami, ktoré zovšadiaľ obkolesujú náš život. A keďže preto je svet plný neprávostí, oprávnene sa sťažuje prorok Jeremiáš slovami: „Znivočená je celá krajina.”
Sv. Leonardo rozdeľuje naše zlyhania do niekoľkých oblastí:
„Nedbá sa na posledné veci človeka.“ Ľudia nemyslia a často ani nechcú myslieť na svoju smrť a na posledný súd. Nechcú vydávať počet zo svojho šafárenia. Je to tak, ako keby si niekto nahováral, že inventúra nebude. Ale my máme mať pred očami vždy posledný súd. Potom myslíme i konáme trochu inak a lepšie.
„Zabúda sa na Božie dobrodenie a na všetko, čo Boží Syn pre nás vytrpel pri svojom ukrutnom umučení.“ Postoj vďačnosti, ktorí od nás Boh vyžaduje, je eucharistia. Vďačnosť voči Bohu, ktorí ma stvoril a ktorý ma vykupuje i za cenu vlastnej smrti na kríži. Prečo? Lebo ma miluje. Sv. František sa modlil, aby poznal veľkosť tej lásky a bolesti, ktorú Kristus za nás vytrpel na kríži.
„Nedbalosť vo všetkom“. Nedbalo sa vykonávajú úlohy a povinnosti, ktoré sú nám zverené a predsa od solídnosti nášho každodenného života závisí náš večný život. Vo svete vládne trend nahovoriť nám, že sme tu pre zábavu, ale to nie je pravda. Človek potrebuje určitú mieru zábavy a relaxu, ale nadmerné množstvo ho ničí a psychický poškodzuje.
„Nemáme sa napozore pred nebezpečenstvami, ktoré zovšadiaľ obkolesujú náš život.” Prví kresťania veľmi dobre chápali, že náš život to je zápas. Poznali aj troch nepriateľov, ktorí nás ustavične ohrozujú: Telo, svet, diabol. Vedeli aj o troch pomôckach: modlitba, pôst a almužna. A skutočne zápasili a preto vyhrávali. Nemilovali tento svet.
Sv. Leonardo pokračuje ďalej: „A či je dáky liek na tieto neduhy? Isteže je, a chcel by som všetkým prelátom, farárom, kňazom a ostatným Božím služobníkom, ktorým padám k nohám, zvestovať, že tento túžený liek je naporúdzi, aspoň z veľkej časti. Je to pobožnosť, známa pod menom „Krížová cesta.” Ak ich horlivosťou a úsilím sa táto pobožnosť rozšíri po všetkých farnostiach, zaručene to bude veľmi mocná opora proti narastajúcej hriešnosti a bohato obdarí veľkými darmi čností všetkých, ktorí budú zbožne rozjímať o utrpení a láske Ježiša Krista. Koľko spasiteľnej osvietenosti v mysli vyvolá vytrvalé rozjímanie o prehorkom umučení Božieho Syna, akú úprimnú skrúšenosť srdca, akú nezlomnú silu ducha. Každodenne konanie tejto pobožnosti ma poučilo, že mravy ľudí sa touto formou zbožnej modlitby rýchlejšie obracajú k lepšiemu.
Veď Krížová cesta je protiliek na neresti, očisťuje od bezuzdných vášní, účinne podnecuje k čnosti a svätosti života. Skutočne, ak si preukrutné ukrižovanie Božieho Syna živo sprítomníme v očiach svojej mysle akoby namaľované na toľkých obrazoch, sotva sa zdržíme, aby sme sa v žiari takého svetla nezhrozili nad hanebnosťou svojho života, áno, a bude nás to nútiť, aby sme na tak veľkú lásku odpovedali láskou, alebo aspoň ochotne zniesli protivenstvá, s ktorými každý z nás tu i tam vo svojich životných okolnostiach sa stretne.”
Možno nás dnes už táto forma rozjímania a pobožnosti, až tak neoslovuje. Možno je niekedy lepšie zamerať svoju pozornosť na kríž, alebo jednoducho vnímať trpiaceho Krista v každom trpiacom. Uvedomiť si, že jeho pohnútkou bola láska k nám. Kristovo utrpenie je dôkazom a zjavením Božej lásky k hriešnemu človeku. Po prvotnom hriechu sa Božia láska k nám zjavuje v Kríži. Už to nieje lahodne prežívané spoločenstvo, ale dramatické stretnutie na kríži, ktorým my všetci musíme prejsť, ak sa chceme znovu prepracovať k Božiemu priateľstvu. Na kríži zomierame svojmu sebectvu. V duchovnom živote ide o to, aby sme dokázali stáť pri Ukrižovanom Kristovi a niesť bezútešnosť spolu s ním.