Význam mena dnešnej svätice Cunegundis v staronemčine znamená „bojujúca za svoj ľud“. Bola manželkou Henricha II. a celkom patrila ľudu, ktorý sa na ňu mohol obrátiť s každou prosbou. Vo svojom postavení videla povinnosť byť strážnym anjelom cisárovi i ľudu. Rok narodenia sv. Kunhuty nie je známy. Pravdepodobne to bol rok 978. Jej otec sa volal Siegfried, bol luxemburským grófom a matka Hedviga. Kunhute dali dôslednú a hlbokú kresťanskú výchovu. Vychovávaná v zbožnosti vynikala kresťanskými cnosťami.
S vekom dospievania rástlo jej prianie slúžiť Bohu po celý život v panenskej čistote. Rodičie jej vybrali za manžela bavorského vojvodu Henricha a tomu ešte pred sobášom povedala o svojom úmysle a zasľúbení Bohu. Zbožný Henrich schválil jej úmysel a sám sa Bohu zaviazal sľubom trvalého panictva. Na pripomienku úprimnej vôle k celibátnemu životu daroval po svadbe Kunhute drahocenný kríž, ktorý si veľmi vážila. Ich zvláštne manželstvo bolo prejavom Božej milosti a dôkazom, že aj taká asketická cesta je z lásky k Bohu možná. Obaja, Kunhuta aj Henrich zostali svojmu sľubu po celý život verní a žili spolu vo svätej láske.
Bolo to o to významnejšie, že Henrich bol v Aachene 03.09.1002 zvolený za nemeckého kráľa a následne jeho žena v Paderbornskom chráme vyhlásená za kráľovnu. Tým vzrástla jej moc konať dobro a potierať zlo. Ich moc vzrástla ešte viac, keď Henrich podrobil spupné Lombardsko a prišiel do Ríma, kde 14.02.1014 bol Benediktom VIII. korunovaný za Rímskeho cisára a Kunhuta sa tam stala cisárovnou. Vieme, že už v Nemecku budovala chrámy, kláštory, domy kresťanského milosrdenstva a sama zhotovovala pre svätyne bohoslužobné rúcha. Aby k Božej cti a sláve mohla byť čo najviac štedrou, sama sa uskromňovala a žila v značnej pokore.
Roky šťastia vystriedalo obdobie skúšok, o ktoré sa postarali zlomyseľníci rozvírením ohovárania o Kunhutinej nevere. Pre cisára to bola rana a Kunhuta vedomá si svojej neviny na nich nedbala a mlčala. Ohovárania sa však rozrastali, cisára znepokojili a všeobecnému pohoršeniu bolo potrebné urobiť prietrž. V tom čase bola právnym prostriedkom tzv. ordálie alebo „Boží súd“, pre ktorý sa rozhodli. Podľa apoštolskej stolice pri väčšine ordálií išlo o pokúšanie Boha, ale tu išlo o česť jemu zasvätených osôb, ktoré mali vplyv na mravný život ostatného ľudu a o skutočné pohoršenie, preto nešlo o pokúšanie, ale o prejav dôvery. Stredoveké súdy tohto druhu sa zakladali na pevnej viere a dôvere, že Boh nedopustí, aby na svete nevinnosť podľahla aj keď by mal v jej prospech zakročiť zázrakom. Bolo rozhodnuté, aby Kunhuta kráčala 15 krokov bosými nohami po rozžeravených radliciach. Sprevádzaná cisárom, kniežatami, svedkami a zástupom ľudu zúčastnila sa vopred svätej omše, pri ktorej prijala telo Pána a potom nad ňou kňaz vykonal predpísané modlitby a boli urobené prípravy na vykonanie právnej očisty pomocou deviatich rozžeravených radlíc v tesnom rade. S pevnou mysľou po nich cisárovná bosky prešla bez najmenších popálenín. Ľud sa rozjasal a velebil Boha aj cnosť milovanej cisárovnej, ktorú si ešte viac vážil a cisár ju verejne odprosil za podozrenie, ktoré bolo zázrakom vyvrátené.
Po nejakej dobe Kunhuta ťažko ochorela a v chorobe urobila sľub, že, ak sa uzdraví, založí kláštor panien s benediktínskou rehoľou. K uzdraveniu došlo a kláštor vystavala v Kaufungoch v Hesensku, blízko Kaselu. Pred jeho dokončením zomrel jej manžel Henrich II., neskôr vyhlásený za svätca. Keď umieral, znovu potvrdil jej panenstvo. Tá potom vo výročný deň úmrtia manžela nechala kláštor posvätiť. Pri slávnej bohoslužbe obetovala čiastočku svätého kríža. Po evanjeliu pristúpila k oltáru, odložila korunu, cisársky plášť aj všetky svoje šperky. Dala si ostrihať vlasy, odela sa v čiernej rehoľnej rúcho a od biskupa prijala závoj a prsteň ako znak svojho zasnúbenia sa s Kristom. Od tej chvíle žila v kláštore a ničím sa nelíšila od ostatných sestier. Žila na jednoduchej strave, konala uložené práce, spala krátko na tvrdom lôžku. Rada posluhovala chorým sestrám a tešila ich.
Po 15-tich rokoch služby v kláštore ťažko ochorela a skromne sa pripravovala na smrť. S prosbou o uložení vedľa brata a pána, ktorý ju volá k sebe do neba, zosnula. Bola preto pochovaná v Bamberskom chráme po boku svojho manžela. Divmi bola preslávená za života aj po smrti a preto pápežom Inocencom III. v roku 1200 vyhlásená za svätú. Mala značnú zásluhu na Henrichovom spravodlivom panovaní aj na dosadzovaní len naozaj zbožných a učených biskupov. Je patrónkou bamberskej diecézy, tehotných žien, detí, chorých. Zobrazuje sa v cisárskom odeve, s knihou, s cisárskou korunou, s kostolom – modelom bamberského dómu, s radlicami, s gréckym krížom aj ako mníška. Nechajme sa dnes inšpirovať pokorou a službou blížnym, snažiac sa práve o tieto cnosti a využívajúc príhovory svätej Kunhuty.
Bože, Ty si dal svojej služobnici Kunhute správne poznanie, naplnil si ju svojou láskou i múdrosťou a pokorou; prosíme Ťa, naplň týmito svojimi darmi aj nás, aby sme Ti slúžili s úprimným srdcom ako ona a vydávali o Tebe svedectvo svojou vierou i životom. Skrze Krista, nášho Pána.