Bol tretím nástupcom sv. Petra na pápežskom stolci v Ríme na sklonku 1. storočia – teda v čase, keď ešte žil apoštol Ján. Sv. Irenej o ňom píše (okolo r. 185), že ešte videl a na vlastné uši počul apoštolov. Od apoštolov prijal celú Kristovu náuku, ktorej podstatou je láska. V liste Korintským uviedol, že pre jej dokonalosť nie je slov (50 kap.). Jeho list sa čítal pri bohoslužbách, ako dosvedčuje Euzébius, ešte 70 rokov po jeho mučeníckej smrti.
Origenes, Euzébius a sv. Hieroným ho stotožňujú s Klementom, o ktorom sv. Pavol píše ako o svojom spolupracovníkovi (Flp 4, 3). Keď dostal správu o tom, že v korintskej obci niektorí mladí kresťania odmietli starších kňazov, poslal do Korintu list, v ktorom nabáda k svornosti, pokoju a poriadku a zároveň zdôrazňuje, že biskupi, kňazi a diakoni majú právomoc od apoštolov a ich právoplatných nástupcov. Tento jeho list je tiež jedným z najstarších dokladov obsahu starokresťanských príhovorov.
Vynikal vlastnosťami dobrého pastiera. V Korinte, sa napriek dobrej povesti cirkevnej obce, objavovala medzi kresťanmi žiarlivosť a nedisciplinovanosť. To bolo pre 3. Petrovho nástupcu dôvodom, aby im napísal o kresťanských cnostiach, vyzval ich k osvedčovaniu viery skutkami a žiadal, aby si nezakladali na svojej spravodlivosti. Napomínal šetrne, nežne a prosebne, avšak uviedol aj hrozby, aby prinútil k náprave. Ako veľmi potrebnú cnosť vyzdvihol pokoru a Kristov vzor, ktorý je stále potrebné mať pred očami. Zdôraznil hierarchický poriadok, ktorý bol cirkvi ustanovený od Krista. Neopomenul upozorniť na vedomie zodpovednosti, z ktorej plynú požiadavky, ani na potrebu modlitby za previnilých a blúdiacich.
Ako rímsky biskup rozosielal hlásateľov evanjelia do ďalších európskych krajín a sám svojím slovom a príkladom obracal mnoho pohanov. Pokrstil asi 400 vysoko postavených Rimanov, patriacich k cisárskemu dvoru. Cisár Trajan ho potom poslal do vyhnanstva na Krym. S hlásaním evanjelia nepoľavil ani vo vyhnanstve a pri ťažkej práci v mramorových baniach. Vplyvom jeho pôsobenia vo vyhnanstve, došlo údajne k stavbe 75 kostolov v tejto oblasti. Legenda hovorí o tom, že utrpenie v lomoch zvyšovalo pálčivý smäd a voda bola ďaleko. Klement sa preto obrátil o pomoc k Bohu. Potom na pahorku uvidel baránka, upozorňujúceho nohami na určité miesto, kde potom Klement vykopal prameň vody, hoci to bolo na skale.
Bol popravený zvláštnym spôsobom. Zomrel pripútaný ku kotve v Čiernom mori. Kresťania ho našli a aj s kotvou uložili do hrobu. Po čase kresťania Taurického Chersonesu podľahli nájazdom pohanov a Klementov hrob upadol do zabudnutia. Sv. Cyril a Metod našli počas svojho pôsobenia na Kryme jeho pozostatky, vzali ich so sebou do Konštantínopolu, potom na Moravu a v r. 867 ich priniesli do Ríma, kde ich uložili do starobylej baziliky nesúcej jeho meno.
Je na mieste si pripomenúť, že vďaka našim vierozvestom sa sv. Klement stal prvým svätcom, ktorý bol na Morave a v Čechách uctievaný ako patrón. Od najstarších čias je časť jeho ostatkov (čeľuste) uchovávaná vo svätovítskom chráme v Prahe a v r. 1368 k nim Karol IV. pridal z Ríma dovezenú časť reťaze, ktorou bol svätec údajne pripútaný ku kotve. Je patrónom mesta Sevilly, Krymu, kamenárov, klobučníkov, námorníkov. Býva vzývaný pri ochorení detí a proti vodným pohromám. Zobrazuje sa s kotvou a s morom, ako pápež.
Vo svojom liste do Korintu píše: „Ako blahoslavené a aké podivuhodné sú Božie dary, milovaní! Život v nesmrteľnosti, sláva v spravodlivosti, pravda v otvorenosti, viera v dôvere, disciplína vo svätosti. A to všetko už podlieha nášmu poznaniu. Aké asi je teda to, čo sa chystá pre všetkých, ktorí vytrvávajú v nádeji? Len sám najsvätejší Tvorca a Otec všetkých vekov vie, koľko toho je a aké je to krásne. My sa preto vynasnažme, aby sme sa dostali do počtu tých, ktorí sa na neho spoliehajú, aby sme dostali podiel na zasľúbených daroch.
Ale ako k tomu dôjde, milovaní? Ak priľneme svojim zmýšľaním verne k Bohu, ak zameriame svoje úsilie na to, čo je mu milé a príjemné, ak budeme konať podľa jeho najčistejšej vôle, ak odvrhneme od seba všetku neprávosť a zlobu, hrabivosť, sváry, zloby a zlomyseľnosti. To je cesta, milovaní, na ktorej sme našli svoju spásu, Ježiša Krista, veľkňaza našich obetí, nášho zástancu a pomocníka v našej slabosti. Prostredníctvom neho upierame svoj zrak k nebeským výšinám; skrze neho hľadíme do nepoškvrnenej a vznešenej Božej tváre; skrze neho sa otvorili oči nášho srdca; skrze neho sa naša nerozumná a zatemnená myseľ otvára ako kvet podivuhodnému Božiemu svetlu; skrze neho nám bolo z Božej vôle dopriate okúsiť nesmrteľné poznanie: veď on je odleskom Božej velebnosti a je o to väčší ako anjeli, o čo vznešenejšie meno dostal dedičstvom.
Nuž, muži, bratia, ako Kristovi vojaci konajme svoju službu so všetkou vytrvalosťou podľa jeho dokonalých prikázaní. Veľkí pritom nemôžu byť bez malých ani malí bez veľkých; všetci sú akoby navzájom prepojení a pre všetkých z toho vyplýva úžitok. Prirovnajme to k nášmu telu: hlava bez nôh nie je nič, rovnako ani nohy bez hlavy, a aj tie najnepatrnejšie telesné orgány sú nevyhnutné a celému telu užitočné; aby však celok tela zostával zdravý, všetky časti pracujú v súhre a riadia sa jediným poriadkom. Nech teda celé naše telo zostáva zdravé v Kristovi Ježišovi a každý nech sa podriaďuje svojmu blížnemu, ako mu bolo určené darom milosti: silný nech sa stará o slabého, slabý zase nech má silného v úcte; boháč nech je štedrý k chudákovi a chudák nech vzdáva Bohu vďaka za to, že tak obdaroval toho, ktorý mu pomohol z núdze; múdry nech neukazuje svoju múdrosť slovami, ale dobrými skutkami; a kto je pokornej mysle, nech si sám nedáva dobré vysvedčenie, ale nechá svedectvo o sebe druhým. A pretože toto všetko máme od Boha, musíme mu za všetko ďakovať. Nech mu je Sláva na veky vekov.“
Na Morave, blízko Uhorského Hradišťa sa nachádza hora sv. Klimenta. Bola daná pod ochranu patróna solúnskej misie sv. Klimenta, ktorého telesné pozostatky tu boli uchované, bola strediskom zbožnosti a vzdelanosti. Prvé písomné správy o tomto vrchu, ukryté v tichu rozľahlých Chřibských lesov, pochádzajú až zo 14. storočia. Podľa svedectva historických prameňov bola táto Hora daná pred dávnymi storočiami kráľom Rastislavom svätému Konštantínovi, Metodovi a ich žiakom k rozjímavému životu. Tí tu našli miesto na kontempláciu, modlitbu i prácu. V blízkosti chrámu bol vystavený kláštor – monastýr, pustovňa a bola tu aj škola, stredisko osvety a výchovy.
Tu bol aj sv. Metodom roku 884 dokončený preklad svätých kníh a na sviatok sv. Dimitrija slúži slávna bohoslužba ako vďaka za poskytnutú milosť a pomoc. Zachované písomné pamiatky z roku 1358, ktoré opisujú kaplnku svätého Klimenta v lesných húštinách neďaleko hradu Cimburg, sú dokladom významu tohto miesta. Starý slovanský kostol obohnaný dookola okruhom priekop bol roku 1358 na základe žiadosti Jána Henricha, brata Karola IV., darovaný brnenským augustiniánom, aby tu slúžili ľuďom, ktorí prichádzajú zo zbožnosti ducha.
Dňa 17. februára 1401 udeľuje olomoucký arcibiskup Ján Mráz niekoľkým novým členom kláštora pri sv. Tomášovi v Brne oprávnenie spovedať a rozhrešovať. Medzi nimi je aj „brat Šimon z Hory sv. Klimenta”. Roku 1421 bolo prepošstvo vyplienené moravskými husitmi. Jedna z posledných písomných zmienok o živote mníchov na vrchu sv. Klimenta je datovaná do roku 1422, kedy zomrel vtedajší predstavený kláštora, prepošt Peter. Na základe dostupných zápisov vieme ďalej len to, že sa mnísi, niekedy pred rokom 1437, z hory svätého Klimenta presťahovali do Vresovic. Čo sa dialo na mieste ďalej, v období vojen, už nevieme.
Dávny význam hradiska sv. Klimenta dokladá aj tzv. Svätoklimentská daň, ktorú zaviedol knieža Rastislav v uhorských mestách (napr. Bánovce, Leváre atď.) k vydržiavaniu svätostánku sv. Klimenta a hradu Buchlova. Podľa zápisníc farára Františka Prikryla sa táto daň vyberala na Slovensku „na hlavu“ ešte v roku 1884. Už samotný fakt, že dane boli vyberané v Uhorsku, je fascinujúce a nutne v úvahách vedie do doby, kedy Trenčín a Klimentek boli súčasťou jediného homogénneho štátu .