Juan Diego pochádzal z domorodého indiánskeho kmeňa na území dnešného Mexika; narodil sa okolo roku 1474 v mieste zvanom Cuauhtitlan. Jeho meno „Cuauhtlatoatzin“ znamená „hovoriaci orol“. Uveril v evanjelium a spolu s manželkou prijali krst a kresťanský spôsob života. Svojím životom v spoločenstve cirkvi bol pre svojich súčasníkov svedectvom, že Boh volá k sebe všetkých ľudí bez ohľadu na rôznosť ich pôvodu a kultúry. Domorodým obyvateľom Mexika a celého amerického kontinentu tak uľahčil cestu do spoločenstva s Kristom a s cirkvou. V roku 1531 sa mu na návrší zvanom Tepeyac, pri meste Mexiko, v dnešnom štáte Mexiko, zjavila Panna Mária. Tento muž, obdarený úprimnou vierou, dosiahol svojou pokorou a horlivým úsilím to, že na tom mieste bola vybudovaná kaplnka ku cti Panny Márie Guadalupskej. O túto svätyňu sa staral až do konca svojho života; tam tiež 9. decembra 1548 zomrel. Pápež Ján Pavol II. v roku 2002 zaradil jeho pamiatku do celocirkevného kalendára.
Z kanonizačného dekrétu pápeža Jána Pavla II.: „Ponížené povýšil: Pohľad Boha Otca spočinul na pokornom domorodom Mexičanovi, Jánovi Didakovi. Štedro ho obdaroval znovuzrodením v Kristovi, nazeraním na tvár Panny Márie a poznaním, že ona je záštitou diela evanjelizácie amerického kontinentu. Tým sa jasne ukázalo, aké pravdivé sú slová, ktorými apoštol Pavol vykreslil spôsob uskutočňovania spásy:
Tých, ktorých svet má za neurodzených a menejcenných, dokonca aj tých, ktorí nie sú vôbec nič, vyvolil si Boh, aby zlomil moc tých, ktorí sú „niečo“, aby sa žiadny smrteľník nemohol pred Bohom vynášať. Tento svätý, ktorému bolo dané meno Cuauhtlatoatzin, čo znamená „hovoriaci orol“, sa narodil okolo roku 1474 v osade Cuauhtitlan, v kráľovstve zvanom Texcoco. Keď sa stal dospelým, oženil sa, obľúbil si evanjelium, spolu s manželkou bol obmytý krstnou vodou a rozhodol sa žiť vo svetle viery a podľa prijatých záväzkov voči Bohu a cirkvi.
V decembri roku 1531, cestou do osady Telatelolco, na návrší zvanom Tepeyac, uvidel Matku Božiu. Ukázala sa mu tu a uložila mu, aby od mexického biskupa vyžiadal postavenie chrámu na mieste zjavenia. Biskup pozorne vypočul naliehanie indiana a žiadal od neho jasný dôkaz tejto podivuhodnej udalosti. Dňa 12. decembra sa Panna Mária ukázala Jánovi Didakovi znova, naplnila ho útechou a prikázala, aby sa odobral na vrchol návršia Tepeyac, nazbieral tam a priniesol kvety. Aj keď bolo zimné obdobie a miesto bolo suché, našiel prekrásne kvety, uložil ich do plášťa a priniesol Panne Márii. Ona mu však poradila, aby ich ako dôkaz pravdivosti doniesol biskupovi. Ján Didak sa postavil pred biskupa, otvoril plášť a vysypal kvety. A tu sa na látke plášťa objavila, zázračne vtlačená, podoba Panny Márie Guadalupskej, ktorá sa odvtedy stala národným duchovným centrom.
Po dokončení chrámu „Pani nebies“ Ján Didak vedený veľkou zbožnosťou všetko zanechal a zasvätil svoj život starostlivosti o túto malú svätyňu a prichádzajúcich pútnikov. V modlitbe a láske sa uberal cestou svätosti, čerpal silu z eucharistickej hostiny nášho Vykupiteľa, z úcty k Matke Vykupiteľa, zo spoločenstva s cirkvou svätou a z poslušnosti k duchovným pastierom. Všetci, ktorí ho poznali, obdivovali znamenitosť jeho cností, najmä viery, nádeje, lásky, pokory a nepriviazanosti k pozemským veciam.
V poctivosti každodenného života Ján Didak verne zachovával evanjelium bez toho, aby sa vzdal postavenia domorodca. Bol si vedomý, že Boh nerozlišuje ľudí podľa pôvodu či kultúry a všetkých pozýva, aby sa stali jeho deťmi. Takto domorodým kmeňom Mexika a Nového Sveta uľahčil cestu, aby prijali spoločenstvo s Kristom a s cirkvou. Až do posledného dňa žil v spojení s Bohom, a ten ho v roku 1548 povolal k sebe. Spomienka na neho, v trvalom spojení so zjavením Našej Pani Guadalupskej, pretrvala veky a rozšírila sa do rôznych krajín sveta.“ (Mexicopoli, die 31 iulii 2002)