Sme zvyknutý sláviť prvý máj ako sviatok práce a pripomínať si sv. Jozefa ako vzor pre robotníkov. Práca ma určite veliké poslanie v živote človeka. Človek je pozvaný, aby si svojou prácou podmanil zem, na ktorej žije.
A predsa zmyslom našej existencie nie je práca ale Boh – Láska. Keď Písmo sväté vkladá stvorenie sveta do obrazu pracovných dní, tak završením stvorenia je Šabat, ktorý predstavuje svadbu človeka s Bohom. Svet bez Boha má číslo, ktoré je zároveň číslom Satana – šestku. Svet zavŕšený Šabatom má číslo sedem.
Počuli sme ako pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Hebrejčina tu užíva slovo PANIM – tvár, obličaj, to, čo je teraz nezakryté a obrátené ku mne.
Byť stvorený „na obraz Boží“ (Gn 1,26) teda znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. (M. Balabán: Hebrejské člověkosloví str. 22)
Český ekumenický text prekladá toto miesto: „aby bol naším obrazom“. Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka.
Človek je určený pre Božie Vtelenie a Zjavenie. Boh je Láska a preto byť Božím Obrazom znamená žiť Božiu Lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove. Boh nie je konkurentom človeka, ale náplňou nášho života.
Boh všetko stvoril pre človeka, ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval Ho a Jemu obetoval celé stvorenie. Sv. František z Assisi vyzýva: „Uvažuj človeče k akej dôstojnosti ťa povzniesol Boh, keď ťa podľa tela stvoril k obrazu svojho milovaného Syna a podľa Ducha ku svojej vlastnej podobe.“ Podľa sv. Františka „byť stvorený na Boží obraz a podobu“ znamená byť stvorený podľa osoby Krista, Bohočloveka, podľa jediného a pravého obrazu Neviditeľného Otca.“ (zr. Kol 1,15-19)
„Väčšina východných otcov, komentujúcich biblický verš Gn 1,26 rozlišuje medzi obrazom a podobou. Podľa nich je Boží obraz v človeku počiatočnou Božou stopou, ktorá je vlastná každému človeku a patrí k jeho podstate a preto nie je zničená ani hriechom. Naproti tomu, plná podobnosť s Kristom, je niečo, čo má človek dosiahnuť postupom času a k čomu je potrebná askéza.
V tejto línii píše Diadochos z Fotiky: „Každý človek je stvorený podľa Božieho obrazu. Dosiahnuť podobnosť s Bohom je dané tomu, kto v láske podriadil svoju slobodu Bohu. Nepatríme už sami sebe, keď sme pripodobnení tomu, ktorý nás skrze lásku zmieril s Bohom.“… Preto sa človek má stať Láskou prostredníctvom Ducha Svätého.“ (zrov. K. Lachmanová: Terezie z Lisieux a Silván z Athosu str. 176-177)
Prví ľudia boli stvorení s posväcujúcou milosťou, boli vybavení oným vnútorným, nadprirodzeným nadaním, ktoré človeka pred Bohom ospravedlňuje a činí ho účastným Božskej prirodzenosti a zameriava ho k nazeraniu Boha a k láske, ktorá z toho nazerania vyplýva. Človek ako taký, je stvorený pre večný život v bezprostrednom vlastnení Boha.
U človeka nikdy neexistoval „stav púhej prirodzenosti“. Preto sú celé dejiny ľudstva od počiatku dejinami zápasu medzi prijatím a odmietnutím tohto nadprirodzeného Božieho plánu s človekom a to natoľko, že sa tejto otázke nemožno nijako vyhnúť. Boh i dnes vyžaduje od človeka, čo človek stratil v Adamovi.
Pôvodná ľudská prirodzenosť je prirodzenosť bohočloveka. Každé pochopenie človeka, ktorým sa on sám chce uzavrieť do púhej ľudskosti, sa prehrešuje proti konkrétnemu prvotnému určeniu človeka Bohom. Človek preto správne chápe svoje prirodzené bytie len vtedy, keď ho chápe ako otvorené pre Boha a v tom spočíva Spása.
Ak teda zameranie človeka na bezprostredné vlastnenie Boha patrí k prvotnému usporiadaniu človeka a zostáva i po páde Adamovom, musí toto zameranie pochádzať od Boha s ohľadom na Bohočloveka, musí byť milosťou Ježiša Krista. Rád Adamov musel už byť rádom Ježiša Krista, ktorý ho ako Ukrižovaný znovu obnovil.“
Sv. Bazil vyjadruje ako bežné presvedčenie: „Vrchol všetkého, čo si len môžeme priať: stať sa Bohom.“
V čom ale spočíva zbožštenie? Sv. Maxim Vyznávač najzreteľnejšie určuje obsah nášho zbožštenie: „Všetko, čo Boh má, okrem identity bytia, prijíma ten, ktorý je milosťou zbožštený.“
Všetko by sa mohlo javiť ako rečnícke preháňanie. Avšak celá západná aj východná tradícia chce vyjadriť práve toto, keď hovorí o milosti zbožštenia: ten, kto je hoden zbožšťujúcej milosti, nedostane od Boha „čiastku“ alebo „niečo“, ale skutočne Jeho samého.
Ešte Abramovi Boh hovorí: „Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít, tvoja prehojná odmena.“ (Gn 15,1:Bibl 21)
„Stáť sa všetkým, čo je Boh, milosťou, a nie skrze prirodzenosť, podľa slov Jána Damascénskeho konkrétne naznačuje: „Účasťou v Bohu sa človek stane milosťou tým, čo je Kristus svojou prirodzenosťou.“
Kresťanské zbožštenie nie je niečím abstraktným, anonymným, ale je vo svojej konkrétnej realizácii tým, čo Pavol nazýva „účasťou na adopcii“. „Kristus neprišiel, aby ľudskú prirodzenosť zmenil alebo premenil, ale preto, aby ju uviedol tam, kde bola pred pádom, do nesmrteľnosti.“
Zbožštenie nie je teda ničím iným než pravým „poľudštením“, obnovením človeka v jeho pôvodnej dôstojnosti. Zbožštenie má svoje miesto v obnovení padlého človeka k jeho vrodenej dôstojnosti. Zbožštenie neruší dielo Stvoriteľa, ale dielo pokušiteľa. Zbožštené človečenstvo práve dospelo ku konečnému cieľu svojho stvorenia.
Jediná cesta ku zbožštenie spočíva v stále hlbšom pripodobňovani Kristovi. Stáť sa „synmi v Synovi“: v tom spočíva zbožštenie. Podľa veľkého byzantského teológa Níkolaosa Kabasila (+1363) sa pripodobnenie napĺňa len „životom v Kristovi“, „vnútorným zjednotením s Kristom“. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša.
Kristus, Vtelené Božie Slovo, je akoby gén duchovného života. Bez neho duša nerastie do podoby Božieho dieťaťa. Bez tohto láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása.
Sv. Bernardín Sienský tvrdí: „Meno Ježíš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti.“
Teraz ale sú prístupy, ktorými dospievame k tomuto životu, Kristové sviatosti, ktorými sa Kristovi začíname podobať. Vo svätých tajomstvách napodobňujeme Kristovo pochovanie a zvestujeme jeho smrť. Tým sa rodíme znovu a nadprirodzeným spôsobom sme podobný Spasiteľovi.
Sviatosti sú „bránami spravodlivosti“, cez ktoré sa k nám skláňa samo nebo, Boh nám prichádza v ústrety: v nich nachádza kresťan svoj „životný priestor“: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28), sme v Ňom krstom, pohybujeme sa skrze birmovanie a žijeme Eucharistiou“.
Taký život vo sviatostiach formuje už nového človeka a dáva vzniknúť už tu na zemi zmyslom, ktoré umožňujú božský život zakúšať a vychutnávať. Kabasilas nás upozorňuje na to, že keby sme už v tomto pozemskom živote nemali orgány a zmysly, ktoré sú schopné postihnúť skrytý Boží život v nás, neboli by sme schopní mať na ňom účasť v budúcom živote. V lone života terajšieho sa rodí zbožstenie človeka.
Sv. Maxim vidí v láske silu, ktorá umožňuje, aby človek inkarnoval Boha v živote podľa Krista. Cesta zbožštenie je vtelovaním Božej lásky v našom živote. (podle Christopha Schönborna – Viedenského arcibiskupa)