Dnes by sme sa chceli pozrieť na jednu zvláštnu črtu charakteru sv. Jozefa. Mohli by sme povedať, že sv. Jozef bol muž diskrétny. Diskrétnosť charakterizujeme ako mlčanlivosť, múdre brzdenie sa v reči, umenie mlčať, kde je treba. Zamyslime sa nad tým, ako by to bolo, keby sv. Jozef hneď po pochopení vonkajšieho zjavu Marinho, začal o tom hovoriť s ľuďmi: „To nie je môj syn!“ Mária by skončila ako cudzoložnica, bola by ukameňovaná.
Každý je ochotný hovoriť o sebe, pokiaľ nejde o najosobnejšie veci – tajomstvá. Niekedy však chce človek otvoriť druhému svoje vnútro, ale nevie, či mu môže dôverovať, či ten druhý bude o tom mlčať. Len tam kde dôvere odpovedá diskrétnosť, môže človek svoje vnútro plne otvoriť.
Diskrétnosť nemá miesto len tam, kde sa jedná o uchovanie zvereného tajomstva, ale všade tam, kde o blížnom vieme niečo, čím by sme mu spôsobili škodu, keby sme to prezradil. Sv. Jozef nechce ublížiť Márii. Chce ju prepustiť potajomky, Nechce jej dokonca ublížiť ani na cti. Uvedomuje si, že Mária nemôže byť jeho partnerkou, keď má iného, ale nechce ju zahanbiť. Diskrétny človek sa drží spiatky i v negatívnych súdoch o druhom. Sv. Jozef o tom všetkom uvažoval a uvažoval tak poctivo, že tento problém sa mieša ešte i do jeho snov. On nechce Máriu obviniť.
Kto má strážiť tajomstvo, musí starostlivo bdieť i nad svojím jazykom, ba i nad výrazmi tváre. Predstavme si Jozefa, ako chodí zamračený a každý sa ho pýta: „Čo je s tebou Jozef?“ A on si sťažuje, viete s tou Máriou to nie je v poriadku. To by bol Máriin koniec.
Tomu, kto niečo vie, pripadá ťažko o tom, čo vie, mlčať. V knihe Sir. počujeme vo verši 19,10: „Vypočul si si niečo? Nech to zomrie zároveň s tebou! Bud kľudný,ono ťa to neroztrhne.“
Diskrétnosť však neznamená len svedomité stráženie zverených tajomstiev, ale i zdržanlivosť voči súkromnej sfére blížneho. Predstavme si, ako by asi ťažko bolo Márii, keby stále za ňou chodil a dobiedzal, ako to má všetko pochopiť. A v určitom zmysle mal na to právo.
Vlastný svet blížneho, je posvätnou a len jeho oblasťou, ktorá zvedavcov nestrpí. Preto sa na pracovisku nemajú vyzvedať súkromne veci jednotlivcov, ich presvedčenie a pod. Každý človek má právo na svoje tajomstvo a rešpektovanie tohoto práva je formou diskrétnosti, ušlachti1ého krotenia jazyka. Diskrétnosť je čnosť, ktorej zachovávanie si takmer nikto nevšimne. Preto je tak zriedkavá. Ale čím zriedkavejšie sú určité veci, tým sú cennejšie.
Písmo sväté nám dáva v knihe Sir 19 kap. tieto rady:
„Kto nenávidí klebety, zakúsi menej zla. Nikdy nezveruj druhému, čo ti bolo dôverne povedané, a nebude ti to nikdy na škodu. Nehovor o tom pred priateľom ani pred nepriateľom. Pokiaľ sa mlčaním neprehrešíš, nič dôverného, neodhaľuj. Lebo ten, kto ťa počul, dá si na teba pozor a časom ťa začne nenávidieť.
Vypočul si niečo? Nech to zomrie spolu s tebou! Buď kľudný, ono ťa to neroztrhne. Hlupák bude trpieť kvoli slovu ako rodička pri pôrode. Šíp uviaznutý hlboko v stehne, to je slovo vo vnútri hlupáka.
Priateľovi prezraď, čo sa o ňom klebetí, možno to neurobil. A pokiaľ to urobil, nech sa toho nabudúce vyvaruje. Opýtaj sa blížneho, či to nepovedal. A pokiaľ to povedal, aby to neopakoval. Opýtaj sa priateľa, ved často ide o ohováranie, a never každému slovu. Hocikto sa pošmykne, ale nie zo zlej vôle, a kto nezhrešil svojím jazykom? Opýtaj sa blížneho, skôr než mu začneš vyhrážať, daj priechod zákonu Najvyššieho bez hnevu.