Narodil sa okolo r. 349 v sýrskej Antiochii. Vyštudoval rečníctvo a filozofiu, ale čoskoro dal prednosť mníšskemu životu. V dvadsiatich rokoch prijal krst, po vysvätení za diakona (okolo 380) sa začal venovať literárnej činnosti, stal sa kňazom (386), upozornil na seba svoju výrečnosťou a v r. 397 bol zvolený za konštatinopolského patriarchu. Vyzýval kresťanov k starostlivosti o chudobných, volal po sociálnej spravodlivosti a otvorene karhal rozmarný spôsob života v meste a na cisárskom dvore. Musel preto ísť dvakrát do vyhnanstva (403 a 404); aj tam však vyvíjal bohatú činnosť v prospech kresťanov v Arménsku, Perzii a Sýrii. Po trojročnom pobyte vo východnom Turecku bol poslaný až na východný breh Čierneho mora, cestou však vysilený útrapami zomrel 14. 09. 407 v dedine Koman (blízko dnešného mesta Tokat v severnom Turecku). Jeho pozostatky boli slávne prevezené do Konštantinopolu (438). Vo svojich príhovoroch a spisoch vykladal Písmo sväté, prehlboval katolícku náuku a usiloval o obnovu kresťanského života. V r. 1908 bol vyhlásený za patróna kazateľov.
Nechajme ho dnes prehovoriť k nám jeho vlastnými slovami: „Hrozia veľké vlny a prudké víchrice. Ale nebojíme sa, že utonieme, lebo stojíme na skale. Nech besnie more, skalu rozrušiť nemôže. Nech sa vzdúvajú vlny, Ježišovu loď nemôžu potopiť. Čoho sa, prosím, bojíme? Smrti? „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ (Flp 1,21) Vyhnanstva? Povedz mi! „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa.“ (Ž 24,1) Alebo zhabania majetku? „Nič sme si na svet nepriniesli a je isté, že si nič nemôžeme ani odniesť.“ (porov. 1Tim 6,7) Pohŕdam hrozbami tohto sveta a smejem sa jeho dobrotám. Chudoby sa nebojím a po bohatstve netúžim; zo smrti nemám strach a žiť sa mi nežiada, iba ak pre váš osoh. Preto myslím na prítomnosť a prosím vás: Majte dôveru.
Nepočuješ, ako hovorí Pán: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20)? A kde je toľký ľud zviazaný putami lásky, tam by nebol on? Mám jeho záruku: budem sa spoliehať na vlastné sily? Mám jeho Písmo: ono je moja palica, ono je moja istota, ono je môj pokojný prístav. Aj keby sa rútil celý svet, mám doklad, čítam jeho list a on je moja hradba, on je moja ochrana. Aký list? „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20)
Kristus je so mnou, koho sa mám báť? Aj keby sa proti mne vzbúrili vlny či more alebo aj zúrivosť mocnárov – to všetko mi pripadá slabšie ako pavučina. A keby ma nezdržiavala láska k vám, nedbal by som odísť hoci aj dnes inam. Veď stále hovorím: „Pane, nech sa stane tvoja vôľa.“ (porov. Mt 6,10; 26,42) Nech nerobím to ani ono, ale čo ty chceš. To je moja veža, to je moja nepohnuteľná skala, to je moja spoľahlivá palica. Ak chce niečo Boh, nech sa to stane. Ak chce, aby som zostal tu, vďačne to prijímam. Kdekoľvek ma bude chcieť mať, budem mu vzdávať vďaky.
A tak kde som ja, tam ste aj vy; a kde ste vy, tam som zasa ja. Sme jedno telo. Ani telo od hlavy, ani hlavu od tela nemožno oddeliť. Miestom sme vzdialení, ale láska nás spája. Ani smrť nás nebude môcť odlúčiť. Lebo aj keď moje telo zomrie, duša bude žiť a bude pamätať na svoj ľud.
Vy ste moji spoluobčania, vy ste moji otcovia, moji bratia, moje deti, moje údy, moje telo, vy ste moje svetlo, ba milší ste mi ako toto svetlo. Veď čo mi dá nejaký ten lúč v porovnaní s vašou láskou? Zo svetelného lúča mám niečo v tomto živote, ale vaša láska mi vije veniec pre budúci.“ (Ante exsilium, nn. 1-3: PG 52, 427*-430)