Narodil sa neďaleko Lyonu roku 1786. Keď mal tri roky vypukla francúzska revolúcia, počas ktorej zabíjali a mučili kňazov, ktorí nezložili revolučnú prísahu. Dom Viannneyovcov sa stal útulkom pre mnohých takýchto kňazov. Dlhé roky túžil stať sa kňazom, ale nemohol pre osobné a spoločenské pomery a aj pre veľkú chudobu ich rodiny. Veľmi ťažko sa učil a mal slabú pamäť. Až po prekonaní mnohých ťažkostí mohol byť vysvätený za kňaza.
Na začiatku februára 1818 arcibiskupský úrad v Lyone vymenoval kaplána Jána Vianneya za administrátora do obce Ars, ktorá sa až v r. 1821 stala samostatnou farnosťou. Keď generálny vikár podpisoval menovací dekrét, povedal mu: „Je to malá obec a niet v nej veľkej lásky k Bohu; vy ju tam zasejte!” Nik vtedy nerušil, že tam posielajú budúceho svätca, ktorý za štyridsaťdva rokov urobí zo zapadnutej obce Ars ohnisko, odkiaľ sa láska k Bohu bude šíriť do celého Francúzska, ba aj do celého sveta.
Táto dedinka so svojimi 230 obyvateľmi, položená na dombeskej vysočine, asi 35 kilometrov od Lyonu, opúšťala praktické kresťanstvo. Kostol bol opustený, deti sa vysmievali starcom, v nedeľu štyri hostince úspešne víťazili nad opustenou svätyňou, robilo sa aj v nedeľu, opilstvo a nočné zábavy boli opravdivou pohromou pre dobré mravy. Ráno 10. februára 1818 nový pastier slúžil prvú omšu v biednom kostole.
Boh chcel, aby obec obrátil. Hneď sa dal do roboty. Vo svojej skromnej fare mal len najnevyhnutnejší nábytok. Celý deň a časť noci trávil v kostole, v modlitbách a pri príprave svojich kázní. Spával na konároch viniča na zemi, a pred spánkom, ktorý si skracoval ako len mohol, bičoval sa až do krvi korbáčom, ktorého remene mali na konci železné hroty. Svoj majetok rozdával chudobným alebo obdaroval ním Boží príbytok. Neraz sa dva – tri dni postil a skoro desať rokov si sám varil, a to vždy tie isté jedlá, najnevyhnutnejšie pre život. Navštevoval svojich farníkov a najmä chudobných, pre ktorých mal vždy milé slovo. Aby sa kostol stal príťažlivejší, postaral sa o nový oltár, kúpil nové omšové rúcha a pristaval kaplnky. Na hodinách katechizmu a v kázňach upevňoval náboženské vedomosti. Bolo treba 8 rokov nepretržitej starostlivosti, aby otriasol náboženskou ľahostajnosťou svojich veriacich, aby odstránil zlozvyk kliať, nedeľnú prácu a aby obmedzil návštevu krčiem.
Vyše 25 rokov musel arský farár bojovať, aby u svojich farníkov odstránil vžitú záľubu v tancoch. Stáli návštevníci zábav vyhlasovali, že sú to nevinné a celkom oprávnené radosti. Horlivý pastier im musel otvárať oči, aby poznali, že diskotéky, neslušné šaty, nočné zábavy sú pôvodcami nečistých vášni. Farár prešiel od slov k činom. V kaplnke sv. Jána Krstiteľa dal napísať tento výstižný nápis: „Jeho hlava bola cenou za tanec.”
Modlitba, príkladný život a hrdinské sebazapieranie Jána Vianneya farníkov zmenili. „Ars už nie je Arsom, je to malá farnosť, ktorá celým srdcom slúži Bohu,” napísal jej farár. Vynikla nad ostatné. Veriaci prešli od ľahostajnosti k čnosti a od nepatrnej zbožnosti k zbožnosti hlbokej. V nedeľu a vo sviatok sa hojne navštevoval kostol a už nikto nepracoval na poli a na uliciach sa ľudia modlili Anjel Pána. Hovorilo sa slušné, v rodinách zavládli kresťanské zvyky, v týždni sa vždy našiel niekto, čo sa modlil pred svätostánkom a každé ráno bol na omši húf veriacich, ktorí sa prišli pomodliť pred odchodom do roboty. Nový duch oživil Bratstvo Oltárnej sviatosti. Každý večer sa na hlas zvona schádzala celá farnosť na spoločnú modlitbu. Sprievody, najmä na Božie telo, boli pripravené s najväčšou láskou a slávou.
Nechajme ho nachvíľu prehovoriť k nám jeho vlastnými slovami: „Uvedomte si, deti moje: Poklad kresťana nie je na zemi, ale v nebi. Preto má byť naša pozornosť upriamená tam, kde je náš poklad. Toto je krásna úloha a povinnosť človeka: modliť sa a milovať. Ak sa modlíte a milujete, to je blaženosť človeka na zemi. Modlitba nie je nič iné ako spojenie s Bohom. Keď má niekto čisté srdce, spojené s Bohom, zaplavuje ho akási rozkoš a slasť, ktorá opája, svetlo, ktoré obdivuhodne ožaruje. V tomto najhlbšom spojení sú Boh a duša ako dve do seba zatavené sviece, ktoré nemôže už nik oddeliť. Toto spojenie Boha s jeho nepatrným tvorom je tá najkrajšia vec, je to Šťastie, ktoré nemožno pochopiť. Neboli sme hodní modliť sa, ale Boh, pretože je dobrý, dovolil nám rozprávať sa s ním. Naša modlitba je kadidlo, ktoré sa mu najviac páči.
Deti moje, máte malé srdce, ale modlitba ho rozširuje a robí schopným milovať Boha. Modlitba nám dáva predchuť neba, akoby k nám zostupovalo niečo z raja. Ona nás nikdy nenechá bez sladkosti; ona je med, ktorý vteká do duše a robí všetko sladkým. V správnej modlitbe sa bolesti rozpúšťajú ako sneh na slnku. Modlitba má aj ten účinok, že čas prejde veľmi rýchlo a tak príjemne pre človeka, že ani nezbadá, aký bol dlhý. Počujte: Keď som bol farárom v Bresse a keď raz boli skoro všetci moji kolegovia chorí, na dlhých cestách som sa modlil k dobrému Pánovi a — verte mi — nikdy sa mi čas nezdal dlhý.
Sú aj takí, čo sa úplne ponárajú do modlitby ako ryba do vody, lebo sa celkom oddávajú dobrému Bohu. Ich srdcia nie sú ani trochu rozdelené. Ako len milujem tieto ušľachtilé duše! Svätý František Assiský a svätá Koleta videli nášho Pána a rozprávali sa s ním tak, ako sa my rozprávame jeden s druhým.
A keď my prídeme do kostola, koľko ráz nevieme, čo máme robiť alebo o čo prosiť! Ale keď ideme za nejakým človekom, vieme presne, načo za ním ideme. Ba niektorí akoby chceli dobrému Bohu povedať: „Chcem ti predniesť iba dve slová, aby som mal pokoj od teba…” Veľa ráz myslím na toto: Keď prichádzame klaňať sa Pánovi, dosiahli by sme všetko, o čo žiadame, keby sme prosili so živou vierou a s celkom čistým srdcom.“
Vo štvrtok 4. augusta 1859 o druhej hodine ráno farár z Arsu s úsmevom vstúpil do nebeskej slávy, keď jeho spolubrat v modlitbe za umierajúcich práve vzýval anjelov, aby mu vyšli v ústrety a uviedli ho do nebeského Jeruzalema. Mal 73 rokov. Zvesť o jeho smrti spôsobila zármutok v celej farnosti a po celom Francúzsku. Pred jeho telom kráčali tisíce pútnikov. Pohreb odbavoval biskup z Belley a bol triumfálnou cestou. Mŕtveho uložili do hrobu v lodi farského kostola. Tento hrob sa stal miestom modlitieb a pútí.
Pius XI. 31. mája 1925 na Turice vyhlásil skromného farára z Arsu za svätého a pápežským breve zo dňa 23. apríla 1928 ho ustanovil za nebeského patróna všetkých farárov Ríma a katolíckeho sveta. V našom čase ho sv. otec Benedikt XVI. Vyhlásil za patróna „Roku kňazov“, ktorý práve prebieha. Cirkev si jeho pamiatku pripomína 4. augusta, vo výročný deň jeho smrti. Neporušené telo sv. Jána Mária Vianneya je vyložené v novej bazilike v Arse v bronzovej pozlátenej schránke, ktorú darovali francúzski kňazi pri príležitosti jeho svätorečenia.