Už najstaršie liturgické kalendáre, na dni nasledujúce bezprostredne po slávnosti Narodenia Pána, uvádzajú skupinu sviatkov. Stredovek v týchto svätých videl akoby čestný sprievod novonarodeného Krála a nazval ich „Comites Christi“ – Kristovi sprievodcovia. V rímskej liturgii sú to: prvomučeník Štefan (26. 12.), apoštol Ján (27. 12.) a deti, ktoré dal zavraždiť Herodes v Betleheme (28. 12.). Podľa sv. Bernarda sa nám po tieto tri dni predstavujú zástupcovia troch spôsobov svätosti: mučeník túžbou i skutkom (Štefan), mučeník túžbou (Ján) a mučeníci len skutkom (neviniatka).
Pozrime sa aspoň trochu do tradície, čo nám hovorí o sv. Jánovi. Sv. Ján, evanjelista, bol synom Zebedea a Salome a bratom sv. Jakuba Staršieho. Spolu s Petrom a Jakubom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenie na hore, ale tiež videli aj krvavý pot v Getsemany. Pán Ježiš ich nazval „synovia hromu“. Stará tradícia, zachovaná v liste Polycrata z Efezu pápežovi Viktorovi (189 -198), hovorí o sv. Jánovi ale týka sa to aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na prsiach Pána, bol rodom kňaz a nosil PETALON. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“. Podľa tohto svedectva obidvaja pochádzali z veľkňazskej rodiny. Právo nosiť PETALON (veľkňazská čelenka) mali len veľkňazi. U Židov platilo pravidlo, že každý kňaz, ktorý nebol momentálne v úrade, sa musel živiť remeslom. Takto lepšie pochopíme mimoriadnu prosbu ich matky, aby zaujali prvé miesta v Božom kráľovstve. Oni spolu s Petrom apoštolom, ktorý predstavuje novozákonné kňazstvo, tvoria najdôvernejšiu skupinu okolo Ježiša. Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný bdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v evanjeliu sv. Jana, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu.
Sviatok sv. Jana sa slávi na Východe od 4. storočia. Pôvodne bol spojený so spomienkou na jeho brata Jakuba staršieho. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde zas napísal svoje evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána). K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo. Ďalšie legenda hovorí, že bol v Ríme pred Latinskou bránou hodený do kade s vriacim olejom beztoho, že by mu to uškodilo. Na sviatok tohto svätca sa na mnohých miestach žehná víno. Toto požehnanie, ovplyvnené už spomínanou legendou, sa vyvinulo z dávneho zvyku, ktorý mal svoje korene ešte u starých Grékov a Rimanov.
Liturgia tohto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počujeme: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.” Už v prvom verši je veľmi dobre vidieť, s akými problémami sa stretal sv. Ján, keď sa pokúšal ohlasovať radostnú zvesť pohanom. Všetci žijeme v zajatí tvrdej reality. Nepočíta sa so vstupom Božej všemohúcnosti do našej nemohúcnosti. Avšak život Pána Ježiša to je jeden veľký zázrak. Preto nás apoštol vyzýva k viere a dovoláva sa svojej skúsenosti s Kristom. On to všetko počul, pozoroval vlastnými očami a dotýkal sa ho vlastnými rukami. Je potrebné týmto spôsobom svedčiť, pretože Kristus nie je výmyslom. On je Slovom Života. V osobe Pána Ježiša sa zjavuje Pravda o Bohu, ale aj o človeku. Ježiš zjavuje Pravého Boha, ale súčasne aj Pravého človeka, ktorý je skutočným Božím obrazom a ktorý naplnil Boží zámer s človekom.
„Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.“ Ježiš sa zjavil ako Život. Kresťanstvo nie je predovšetkým teológia, ale spôsob života. Ten život bol skutočne žitý tu na zemi. Boh nepodlieha žiadnym zákonom a predsa nie je bezzákonnosťou. On je Láska a Láska je zákonom sama sebe. Je sám pre seba najvyššou normou. Židia hovoria, že Boh je Nadskutočno, teda čosi iné a viac ako skutočnosť. Boh vstupuje do ľudského sveta so svojou všemohúcnosťou. Evanjelium teda nemôžeme zaradiť medzi „bájky a mýty“. Evanjelium je zjavením a ohlásením ceny človeka v Božích očiach. Je to ukážka toho, čo Boh pripravil človeku, ktorý plní jeho vôľu. Ježiš zjavuje pôvodnú veľkosť človeka a plán Boha s človekom. Ježiš neprináša len nové prikázanie, ale aj nový život v moci Ducha Svätého. Naše telo obsahuje v sebe životný dynamizmus, ktorý nazývame vitalitou. Rozvíja sa pre naše dobro, ale bez našej zásluhy. Svojou vôľou ho nemôžem donútiť, aby ešte narástlo. Duša človeka po prvotnom páde stratila svoju vitalitu. Ježiš je Životom našej duše. Prijať do seba Ježiša, znamená prijať do seba dynamiku duchovného života.
„Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.“ Jánov list je vlastne návodom k tomu, ako prísť k spoločenstvu s Otcom i Synom. Duch Svätý sa v tomto verši nespomína, lebo práve On je tým spoločenstvom, ktoré existuje medzi Otcom a Synom a chce a má byť aj medzi nami a Bohom. V tomto verši je vyjadrený aj podstatný zmysel každého apoštolátu. Priviesť ľudí k spoločenstvu s Bohom. Naučiť ľudí modliť sa. Apoštolát má len vtedy zmysel, keď sa rodí z modlitby a k modlitbe znovu privádza. František Osuna, jeden z františkánskych stredovekých mystikov, hovorí: „Uvedom si, že Boh ťa stvoril jedine pre modlitbu.” Celý svet bol stvorený pre človeka, ale človek bol stvorený pre Boha. Siedmy deň stvorenia „Sabat“ má byť dňom svadby človeka s Bohom. Len stretnutie s Bohom a jeho dotyk môže spasiť a uzdraviť ľudskú dušu. Spása sveta je v poznaní Boha.
„A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná.” Prežívam svoje kresťanské povolanie ako niečo, čo sa blíži k úplnej radosti? Ak nie, potom je kdesi chyba. Ježiš vedie svojich učeníkov k úplnej radosti. Radosť, ktorú opisuje sv. Ján, je radosť z duší, ktoré sa úplne odovzdávajú Kristovi a víťazí nad svetom a diablom. Často sme rozpačití zo svojho celibátu, pretože sme ešte nezažili radosť z duchovného otcovstva. Všetci sa rodíme ako otcovia a matky. Všetci máme vo svojej prirodzenosti zakódované a každý musí v sebe realizovať otcovstva alebo materstva. Pavol tiež hovorí: „Ja som vás splodil pre Krista“. Duchovné otcovstvo spočíva v tom, že kohosi formujeme pre stretnutie s Kristom.
Ján je svedkom večného života. Len ten život, ktorý má pred sebou perspektívu večnosti, dáva zmysel. Ak by život v určitom okamihu definitívne končil, stráca zmysel. Večný život je v poznávaní Boha. Je to stále prelievanie Božej nekonečnosti do ľudskej stvorennosti, stále napĺňanie Duchom Svätým. Najprv som vyzvaný v túto možnosť uveriť, aby som svoju dušu mohol naladiť na tento Boží Obzor.
V modlitbe dňa zas prosíme, aby sme tajomstvo večného Slova, ktoré nám Boh zjavil prostredníctvom sv. Jána s osvietenou mysľou, a milujúcim srdcom pochopili. Sv. Ján bol uchvátený Slovom, ktoré sa stalo telom a na ktoré sa bolo možné pozerať ľudskými očami a aj sa ho ľudský dotknúť. Vyprosujme si prostredníctvom tohto apoštola úctu k ľudskému telu, ktoré sa stalo príbytkom Slova.