Sv. Ignác Antiochijský patrí medzi významné osobnosti poapoštolského obdobia Cirkvi. Čas jeho narodenia sa nedá bližšie určiť. Podľa niektorých náznakov sa zdá, že pochádzal z pohanskej rodiny a krst prijal až v dospelom veku. Podľa tvrdenia neskorších legiend bol Ignác práve tým dieťaťom, ktoré Ježiš dal do stredu svojich učeníkov, keď ich vyzval, aby boli ako deti. Bol učeníkom sv. Jána Evanjelistu a osobne poznal aj apoštolov Petra a Pavla. Roku 70 sa stal biskupom sýrskeho veľkomesta Antiochia, ktoré bolo v tom období tretím najväčším mestom Rímskej ríše (po Ríme a Alexandrii). Vyše tridsať rokov bol biskupom v tomto meste. Úprimne sa snažil hlásať evanjelium.
Za cisára Trajána (98-117) vypuklo veľké prenasledovanie kresťanov. Počas svojej výpravy do Arménska prišiel cisár v roku 107 aj do Antiochie. Ignáca u neho obžalovali, že obracia mnoho ľudí ku Kristovi. A keďže Ignác nechcel obetovať cisárovým bohom a zriecť sa viery v Krista, sám cisár nad ním vyriekol rozsudok. O jeho mučeníctve nás dosť podrobne informuje dejepisec Euzébius vo svojich Cirkevných dejinách. Cisár nariadil, aby ho odviedli do Ríma a hodili divej zveri. Nasadili mu okovy a viedli ho do Ríma. Ignác s radosťou zvolal: „Ďakujem ti, Pane, že si ma urobil hodným dokonalej lásky a poctil si maj, aby som ako tvoj apoštol Pavol nosil železné putá“. Ignáca eskortovala z Antiochie skupina vojakov, ktorí s ním nakladali veľmi surovo. Sám o nich v liste Rimanom hovorí ako o desiatich leopardoch, ktorých popudí ešte aj to, keď im človek urobí dobre. Napriek tomu sa však mohol počas cesty stretnúť s delegáciami niektorých maloázijských cirkví a mohol napísať sedem listov, ktoré patria medzi najcennejšie diela starokresťanskej literatúry.
Pri zastávke v Smyrne sa stretol s tamojším biskupom a neskorším mučeníkom Polykarpom a napísal listy cirkvám v Efeze, Magnézii a Trallách (Tralles). Listy osobne prevzali biskupi spomenutých cirkví, ktorí prišli do Smyrny aj so svojimi spolupracovníkmi, aby mohli stretnúť a pozdraviť vzácneho väzňa. Zo Smyrny poslal Ignác list aj Rimanom, v ktorom ich úctivo pozdravoval a prosil, aby nepodnikali nič na prekazenie jeho mučeníctva. Ďalšiu väčšiu zastávku mal v Troade, odkiaľ napísal listy cirkvám vo Filadelfii a Smyrne, ako aj osobitný list biskupovi Polykarpovi, ktorému odporúčal do opatery opustenú antiochijskú cirkev. Z Troady previezli Ignáca po mori do Neapola v Macedónsku, odtiaľ do Filíp a po Via Egnatia do prístavu na západnom pobreží. Odtiaľ sa preplavili do Brindisi a odtiaľ peši po Appijskej ceste až do Ríma, pravdepodobne 20. decembra 107.
V tom čase sa končili hry, a vo Fláviovom amfiteátri sa schádzali najväčšie zástupy ľudí. Ignáca odviedli do arény a predhodili na roztrhanie divej zveri na radosť divákom. Kresťania jeho kosti pozbierali, dočasne ich uložili na čestné miesto za mestom a neskoršie odviezli do Antiochie, kde sa slávil výročný deň jeho smrti 17. október. Pri jednej takej oslave kázal sv. Ján Zlatoústy, pričom spomenul osudy mučeníka a jeho telesných pozostatkov. Hovoril Antiochijčanom: „Vy v Antiochii ste sa tešili z jeho biskupského účinkovania a Rimania obdivovali jeho mučeníctvo. Pán vám na krátky čas odňal tento vzácny poklad, aby ho ukázal Rimanom; a vrátil vám ho s väčšou slávou…“ V 5. storočí dal cisár Teodózius II. preniesť jeho pozostatky do kostola, ktorý mu bol zasvätený. Pravdepodobne z obavy pred inváziou mohamedánskych Saracénov v 7. stor. boli ostatky sv. Ignáca prenesené do Ríma do kostola sv. Klementa, odkiaľ sa ich časti dostali do rozličných európskych miest.
Sv. Ignác patrí medzi „apoštolských otcov“ – toto pomenovanie dostali tí spisovatelia, ktorí žili v bezprostrednej blízkosti apoštolov. Ich dielo vyrastá v značnej miere z apoštolského dedičstva a sú ozvenou apoštolskej tradície. Ako som už spomenul, sv. Ignác napísal počas cesty do Ríma sedem listov. Hoci sú to príležitostné spisy, vyvolané situáciou a potrebami miestnych cirkví, ktorým boli určené, predsa v nich ide o významné dokumenty, ktoré hovoria o živote a náuke Cirkvi v poapoštolskom období.
Z listov sv. Ignáca vidieť, že Cirkev na prelome 1. a 2. storočia mala už vyvinutú organizáciu. Tak v liste Magnézijcom čítame: „Usilujte sa robiť všetko pod vedením biskupa, ktorý zastupuje Boha, a (pod vedením) kňazov, ktorí zastávajú miesto apoštolského senátu, a diakonov, čo sú poverení službou Ježiša Krista“ (Magn. 6,1). A v liste Trallanom: „Všetci nech rešpektujú diakonov ako Ježiša Krista, biskupa ako obraz Otca a kňazov ako Boží senát a apoštolský zbor; bez nich nie je Cirkev“ (Trall. 3,1). Sv. Ignác prvý používa pre celú Cirkev názov „katolícka“ a rímsku cirkev označuje ako „predsedníčku zboru lásky“ a ostatných cirkví. Na obranu proti bludárom dokétom, ktorí tvrdili, že Ježiš Kristus mal iba zdanlivé telo, sv. Ignác v listoch prízvukuje skutočnosť Kristovho vtelenia, narodenia z Panny, utrpenia, smrti a vzkriesenia.
Listy sv. Ignáca Antiochijského prezrádzajú, že ich pisateľ bol celkom preniknutý Božím duchom. Sám sa nazýval „Theoforos“ – „Nositeľ Boha“. Podľa neho život v Bohu sa uskutočňuje vierou a láskou: „Viera je začiatok, láska je vrchol… Všetky ostatné cnosti sprevádzajú tie dve a vedú človeka k dokonalosti“ (Efez. 14,1). V liste Rimanom vyjadruje nadprirodzený pohľad na mučeníctvo, ktorému ide v ústrety: „Hľa, priblížila sa chvíľa, v ktorej sa zrodím. Bratia, majte so mnou súcit! Nezabraňujte mi zrodiť sa k životu! Dovoľte mi, aby som dosiahol čisté svetlo…“ (Rim. 6,2-3). „Nechajte ma, aby ma zožrali zvery, pomocou ktorých môžem dosiahnuť Boha. Som Božím zrnom a musím byť rozomletý zubami šeliem, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom. Radšej povzbudzujte zvery, aby sa stali mojím hrobom a aby nič nenechali z môjho tela, aby som po smrti nebol nikomu na ťarchu. Keď svet už neuvidí moje telo, vtedy budem ozajstným Kristovým učeníkom. Proste Krista za mňa, aby som sa takto stal Božou obetou.“ (Rim. 4,1-2). Stretáme sa tu s mimoriadne vysokým ideálom mučeníctva, kde celkom ustupuje do pozadia akýkoľvek pocit krivdy, hnevu alebo odporu. Ešte aj nad takým základným prirodzeným citom, akým je strach z násilnej smrti, víťazí hlboká viera a čistá, bezpodmienečná láska. Sila odpustenia pramení u neho z toho, že všetko utrpenie, ktoré ako mučeník podstúpil, ho nakoniec priviedlo ku Spáse a do Božej náruče.