V tomto chráme dnes slávime odpust. Aspoň v krátkosti spomeniem hlavné životopisné údaje vášho patróna. Narodil sa v roku 973 v Hildesheime v Bavorsku. Bol vychovaný pod dohľadom rezenského biskupa sv. Wolfganga. Stal sa kráľom nemeckým (1002) a talianskym (1004) a roku 1014 cisárom rímskym. Cítil zodpovednosť za vieru svojich poddaných, a preto podporoval misijnú činnosť a reformné hnutie v Cirkvi. Podporoval zakladanie kláštorov a nových diecéz. Spolu so svojou manželkou Kunhutou založili biskupský kostol v Bambergu, kde sú obaja pochovaní. Ich manželstvo bolo bezdetné, preto sa rozhodli žiť v úplnej zdržanlivosti. Henrich II. zomrel 13. VII. 1024 a za svätého bol vyhlásený v roku 1146. Po jeho smrti vstúpila jeho manželka do kláštora benediktínok v Kaufungen a aj ona zomrela v povesti svätosti (1033 alebo 1039).
Myslím si, že každý rok počúvate čosi o živote sv. Henricha, patróna vášho kostola, preto nebudem opakovať životopisné dáta, ale skôr sa zameriam na jeho spiritualitu – kresťanského vládcu a politika. O sv. Henrichovi sa píše v jednom starobylom životopise: „Keď svätého Božieho služobníka pomazali za kráľa, neuspokojil sa iba s obmedzeným časným kráľovstvom, ale aby získal korunu nesmrteľnosti, rozhodol sa bojovať za Najvyššieho Kráľa, ktorému slúžiť, znamená kraľovať.”
Sv. Henrich sa „neuspokojil iba s obmedzeným časným kráľovstvom. Nie je to v poriadku, ak sa človek uspokojí s týmto svetom, ak sa v tomto svete začne udomácňovať. Tento svet je dočasný a ešte k tomu ako hovorí Písmo „celý svet je pod mocou Zlého“, takto to vyjadruje sv. Ján vo svojom prvom liste. (porov. 1 Jn 5,19) I keď kniha Genezis hovorí o dobrote stvorenia, predsa od okamihu prvotného hriechu sa ľudský svet i človek v ňom dostáva pod moc Zlého to až natoľko, že ak človek neprijme Krista, prepadá záhube. Veď práve preto prišiel Ježíš – Vykupiteľ, aby nás vyslobodil spod tejto hrôzy. Sv. Ján na inom mieste toho istého listu píše: „Nemilujte svet ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, láska Otcova v ňom nie je. Lebo všetko, čo je vo svete, po čom dychtí človek a čo chcú jeho oči a na čom si v živote zakladá, nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť, ale kto činí vôľu Božiu, zostáva na veky.“ (1 Jn 2,15-17) I keby svet nebol poznačený touto zlobou, predsa sa stáva zlom, ak človek prilipne k nemu celou svojou láskou a dá mu prednosť pred Bohom. Všetko sa stáva zlom, ak nás to zdržuje na ceste k Bohu.
Sv. Henrich toto všetko chápal a preto robil tak, „aby získal korunu nesmrteľnosti”. Čo je to koruna nesmrteľnosti? Je to náš cieľ a naše predurčenie, tak ako o tom píše apoštol Pavol a ako sme počuli v druhom čítaní: „Boh nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.“ Toto je náš cieľ: Božie Synovstvo. I keď sa tu v súvislosti s nami užíva termín adoptovaný, nie sme cudzí a nie sme menejcenní, pretože skrze prijatie tohto jediného Božieho Syna dostávame účasť na tej istej prirodzenosti, sme prijatí za vlastných. Tým, že Boh dal svojho Jednorodeného Syna, ukázal, že sme mu v Ježišovi rovnako vzácni. Všetko, čo skusujeme v tomto svete je nedokonalé a dočasné, ale Boh nás pozýva do svojho spoločenstva. V zmysle Ježišových podobenstiev môžeme povedať, že sme pozvaní na svadbu Božieho Syna, ale nie ako hostia a diváci, ale ako nevesta, pretože Cirkev je Kristovou Nevestou a my všetci tvoríme Božiu Cirkev, tajomné Kristovo Telo, ak ho nasledujeme v Božom Slove a prijímame vo sviatostiach Cirkvi. Preto sa máme celým životom snažiť dokázať a prejavovať mu Lásku.
A o tom sa hovorí v ďalšej časti výroku o sv. Henrichovi: „rozhodol sa bojovať za najvyššieho Kráľa”. Ak sa chceme Bohu páčiť musíme v tomto svete prijať duchovný zápas ako normu života, bez zápasu zo sebou, bez zápasu so zlými duchmi, bez zápasu s duchom tohto pomýleného sveta, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť božími bojovníkmi a stávame sa nimi natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu. Pán Ježiš sľubuje: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a učiníme si u neho príbytok.” (Jn 14,23) Boží prísľub týkajúci sa prebývania v človeku, je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom. Tento zápas má zmysel, lebo jeho ovocím je návrat do prvotného stavu Bohočlovečenstva.
Vždy sme pokúšaní. U detí je to pokušenie sladkosti, u mladých zasa pokušenie zmyselnosti a príjemnosti, pre nás v strednom veku pokušenie bohatstva a kariéry a pre ešte vekom starších pokušenie moci a lakomstva. Pokušenie ešte nie je hriechom, hriechom sa stáva až keď ho začneme nasledovať – zvedie nás a my zhrešíme. Nemôžeme zabrániť, aby nám nad hlavou lietali vtáci, nemusíme im však dovoliť, aby si v našich vlasoch urobili hniezdo. Sme zodpovední za to čo urobíme. My totiž nie sme povinní zhrešiť. I keď naše vnútro po dedičnom hriechu veľmi silne rezonuje s pokušením, niekedy až tak, že sa nám zdá, že toto je naša pravá prirodzenosť a že odmietnuť pokušenie znamená smrť, predsa ak sa začneme otvárať Bohu a jeho Duchu, mení sa aj naše vnútro a naša prirodzenosť. Začína nám chutiť dobro. Boh dáva našim pokušeniam iný zmysel. Sv. František hovorí, že „každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka”. Z Božej strany sa nám pokušenie môže javiť ako otázka na lásku k Bohu a prekonané pokušenie je dôkazom tejto lásky k Bohu, naším vyznaním. Božou odpoveďou je Duch Svätý, Láska rozliata v našich srdciach.
Sv. Henrich sa rozhodol bojovať na strane Najvyššieho a predsa Pokorného a Tichého kráľa, „ktorému slúžiť, znamená kraľovať”. Sv. Henrich pochopil, že skutočné kresťanstvo a duchovný život je zápas. Nie je to zápas o presadenie seba a svojej moci, ale zápas o podriadenosť svojho ega Ježišovi, pretože jemu podriadiť svoju vôľu znamená panovať. A ak sa človek podriadi Bohu, tak sa celá príroda a dokonca celý kozmos vráti v poslušnosti k nemu. Kresťanstvo nespočíva prednostne v tom, že chodíme do kostola, ale v tom, že sa snažíme uskutočňovať Božie Slovo. Sv. Benedikt tvrdí, že „láska rastie v konaní”. Boh nás posilní v láske, ak sa rozhodneme žiť podľa jeho vôle.
Na záver nechám prehovoriť k vám sv. Henricha. Tieto jeho slova sa zachovali v jednej ním vydanej listine: „Henrich, z Božej prozreteľnosti a dobroty kráľ, všetkým synom Cirkvi, tak budúcim, ako aj terajším. Sväté písmo nás náležite poúča a napomína, aby sme sa vzdali časných majetkov a zriekli pozemských výhod a usilovali sa získať večné príbytky v nebi, ktoré trvajú bez konca. Lebo terajšia sláva je nestála a márna, kým ju máme a nemyslíme pri nej aj na nebeskú večnosť. Ale Božie zľutovanie sa postaralo ľudskému pokoleniu o výhodný prostriedok, keď mu dalo účasť na nebeskej vlasti ako odmenu za pozemský majetok.
Preto pri spomienke na túto dobrotu a vo vedomí, že sme boli povýšení na kráľovskú hodnosť bez zásluh, z Božieho milosrdenstva, považujeme za vhodné nielen rozširovať kostoly, ktoré postavili naši predkovia, ale na väčšiu Božiu slávu stavať nové a uctiť si ich najvrúcnejšími darmi našej nábožnosti. Pretože nie sme hluchí na Pánove prikázania a ochotne poslúchame božské rady, túžime uložiť si poklady, ktoré nám darovala štedrosť Božej dobroty, v nebi, kde sa ani zlodeji nedobýjajú a nekradnú, ani hrdza a moľ neničia, kde sa najčastejšie túžbou a láskou zdržiava aj naše srdce….“