Narodila sa okolo roku 1174 na hrade Andechsu v Bavorsku ako dcéra vojvodu Bertholda IV. Keď mala päť rokov, rodičia zverili jej výchovu sestrám benediktínkam v Kitzingen. Najmenej od roku 1186 sa zdržiavala na dvore vratislavského kniežaťa Boleslava Dlhého, za ktorého syna Henricha sa ako dvanásťročná vydala a mala s ním štyroch synov a tri dcéry. Jej srdce bolo zamerané na službu Bohu a to sa prejavovalo od začiatku jej pobytu. Medzi prvými sa rýchlo naučila poľskému jazyku a začala sa na vroclavskom dvore starať o aktívne žité kresťanstvo. Viedla dvoranov k zbožnosti a cnostnému životu. Ovplyvňovala ich príkladom pokory, kajúcnosti a pozornosti k potrebám druhých. Vštepovala základy viery aj sv. Anežke Českej (1208-1211) a bola tetou sv. Alžbety Uhorskej. Tu sa na panovníckom dvore začala starať o 13 postihnutých starcov a vytvorila akýsi malý špitál, v ktorom pokorne slúžila.
ezanedbávala pritom manželské ani materské povinnosti. Veľmi často ju bolo vidieť po boku manžela, jej deti mali všetku starostlivosť a napriek tomu umierali. Cez svoj bol povedala slová: „Stvoriteľ môže naložiť s tvorom ako sa mu páči, a akokoľvek s nami naloží, máme mu za to ďakovať. Neprospelo by chcieť sa protiviť Božej vôli.” Pre prijímané utrpenie je prirovnávaná k Jóbovi. Znalá utrpenia aj jeho významu sa čoraz viac snažili o asketický život. Na rozdiel od iných charitatívnych panovníčok sama žila veľmi jednoducho a vytvárala pre seba prísne pravidlá.
V „Acta Sanctorum“ sa o nej píše: „Božia služobníčka vedela, že živé kamene, ktoré majú byť vstavané do budovy nebeského Jeruzalema, sa musia v tomto svete opracovávať otesávaním a obrusovaním, a že treba veľa vytrpieť, ak máme dôjsť do večnej slávy a do nebeskej vlasti. Preto sa úplne vydala napospas vlnám utrpenia a bez milosti ustavične trestala svoje telo mnohým trýznením. Ukladala si každý deň také prísne posty a zdržanlivosť, že sa mnohí divili, ako môže taká slabá a jemná žena zniesť také týranie.
Čím viac pri všetkej rozvahe umŕtvovala vytrvalým trýznením svoje telo, tým väčšiu mala silu ducha, prospievala v milosti a stupňoval sa v nej žiar zbožnosti a božskej lásky.
Veľmi často ju povznášala a strhovala k Bohu taká horúca túžba, že necítila a nevnímala, čo sa deje okolo nej. Tak ako zbožnou mysľou stále tiahla k Bohu, skláňala sa aj s dobročinnou zľutovnosťou k blížnemu. Nudzným štedro rozdávala almužny. Podporovala bratstvá a rehoľné osoby v kláštoroch i mimo nich, vdovy a siroty, chorých a slabých, malomocných, väzňov v okovách alebo žalároch, pocestných i chudobné ženy s malými deťmi; a vôbec nikoho, kto si k nej prišiel pre pomoc, nenechala odísť bez útechy. A pretože táto Božia služobnica nezanedbala žiadny dobrý skutok, ktorý mohla urobiť, dal jej Boh aj tú milosť, že keď jej pri jej činnosti chýbali ľudské prostriedky a nedostávalo sa jej vlastných síl, mohla vykonať silou Božou a silou utrpenia Kristovho, o čo ju blížni túžobne prosili vo svojich potrebách. A tak mohla podľa zaľúbenia Božej vôle pomáhať tým, ktorí sa k nej utekali, aby ich zbavila trápenia telesného alebo duševného.“
So svojím manželom, ktorého pritiahla od zábav a hlučných slávností k zbožnosti, zakladala chrámy a kláštory. Manželia sa úprimne milovali a v sile lásky sa Hedvike darilo zušľachťovať Henrichovo srdce, nabádať ho ku skutkom milosrdnej lásky a zmierniť jeho bojachtivosť. V roku 1200, kedy následkom požiaru Vroclavi doľahla na ľud skutočná bieda, Hedviga aktívne pomáhala a od svokra vyprosila aj odpustenie daní. Hedvikina blízkosť chudobným je dokladaná aj atribútom vysokých topánok, ktoré drží v ruke. Kde to nebolo proti mravom, chodila bosa, a to aj v zime. Keď sa vraj Henrich, jej manžel, postaral, aby ju spovedník prikázal nosenie topánok, začala ich nosiť zviazané v ruke a obúvala si ich, len keď to mravy vyžadovali.
V decembri 1201 zomrel knieža Boleslav Dlhý a panovníkom Sliezka sa stal jej manžel. Už nasledujúci rok spoločne zakladali cisterciánsky kláštor v Třebnici (Trzebnica), vzdialenej od Vroclavi (Wrocław) asi 25 km severne. Po jeho zriadení sem prišli rehoľníčky z kláštora sv. Teodora v Bamberku a prvou abatyšou sa stala niekdajšia Hedvičina vychovávateľka Petruša.
Hedviga sa roku 1209, asi v 35 rokoch, s Henrichom dohodla na spoločnom sľube zdržanlivosti. Henrich vtedy prijal mníšsku tonzúru a nechal si narásť bradu, pre ktorý bol nazývaný „bradatý“. Hedviga mala v pláne ďalšie zakladanie kláštorov, celkom ich údajne založila 20. V roku 1227 utrpel Henrich ťažké zranenie, pre ktoré ho Hedviga po tri mesiace ošetrovala. Po vyliečení pokračoval v bojoch o krakovský trón proti Konrádovi Mazovskému. Po zákernom prepadnutí upadol do jeho zajatia. Na prosby Hedvigy bol prepustený s podmienkou, že sa vzdá vlády. Po čase opäť proti Konrádovi vytiahol a dobyl Krakov aj titul vladára. Posledné tri roky trávil v Lehnici. Jeho manželka Hedviga mu predpovedala, že ak ju opustí, zomrie. Napriek tomu na jar r. 1238 odišiel do hradu Krosna na Odre. Tu po osemdňovej chorobe v apríli zomrel. Pochovaný bol v Třebnici, kde toho istého roku ovdovelá Hedviga zložila rehoľné sľuby do rúk svojej dcéry Gertrudy, ktorá v tom čase tu bola abatyšou.
Na jar roku 1241 Hedviga pred bitkou pri Lehnici proti Tatárom predpovedala, že jej syn Henrich v nej zomrie. To sa aj 9. apríla stalo. Neskôr predpovedala aj svoju vlastnú smrť a na večnosť odišla v októbri 1243, v deň predchádzajúci jej neskoršej liturgickej oslave. Vynikala láskou a dobročinnosťou k chudobným a chorým. Kanonizačný proces začal v novembri 1262 a svätorečená bola 26.03.1267 pápežom Klementom IV. Jej telo bolo vyzdvihnuté 17.8. 1267 a po týždenných oslavách uložené v kaplnke sv. Petra Třebnického chrámu.