Dnešný deň si spomíname na sv. Gorazda a jeho spoločníkov učeníkov našich svätých vierozvestov Cyrila a Metoda. Gorazd bol o niečo mladší ako jeho súčasník knieža Koceľ, ktorý bol synom Pribinu. Obidvaja, knieža Pribina i kňaz a učiteľ Gorazd, patria medzi najvýznamnejšie postavy našej dávnej minulosti. Jeden je prvým kniežaťom na území Slovenska, spomínaný v písomných pamiatkach, Gorazd je najstarším známym kňazom v dejinách a je svätcom domáceho pôvodu.
Najstarší životopisný záznam, ktorý sa môže vzťahovať na Gorazda, súvisí s pobytom sv. Cyrila a Metoda v Ríme v rokoch 867 – 869. Keď sa totiž svätí bratia po vyše trojročnej práci na Veľkej Morave odobrali k pápežovi, vzali so sebou aj niekoľkých svojich žiakov, aby ich v Ríme vysvätili na kňazov; medzi nimi bol zaiste aj Gorazd. Pápež začiatkom roka 868 rozkázal biskupom Formosovi a Gauderichovi, aby okrem Metoda vysvätili aj piatich slovanských žiakov (troch za kňazov a dvoch za diakonov) a to Gorazda, Klimenta, Nauma, Angelára a Sávu. Títo piati žiaci po vysvätení spievali liturgiu slovanským jazykom najprv v kostole sv. Petra, na druhý deň v kostole sv. Petronily, na tretí deň v kostole sv. Andreja, na štvrtý deň v kostole veľkého učiteľa národov sv. Pavla, apoštola.
Asi tri roky zotrval Gorazd v Ríme s Metodovou družinou a zaiste bol prítomný aj pri smrti svojho učiteľa Cyrila 14. februára 869. Ešte v tom roku opustil Metod so svojím sprievodom Večné mesto, nesúc so sebou slávnu bulu Hadriána II. o povolení slovanského bohoslužobného jazyka. Osudy Gorazda sa potom strácajú v rušných udalostiach Veľkej Moravy a vynára sa na povrch dejov až v roku 885. Metod v predtuche svojej blízkej smrti poučoval svojich učeníkov o najpotrebnejších vieroučných a organizačných otázkach. Vtedy sa ho jeho učeníci opýtali: „Koho určuješ, Otče a Učiteľu ctihodný, spomedzi svojich učeníkov, aby bol nástupcom v tvojom učiteľskom úrade?“ Ukázal im jedného zo svojich oddaných učeníkov menom Gorazd, hovoriac: „Tento je vašej zeme slobodný muž, vyučený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď vôľa Božia a vaša láska, ako aj moja.“ Takto opisuje túto pamätnú udalosť životopisec sv. Metoda.
Podľa poslednej vôle sv. Metoda správa arcibiskupstva Veľkej Moravy prešla na syna tejto krajiny. Sv. Gorazd sa stal vodcom asi dvesto kňazom, ktorí plakali, modlili sa nad hrobom svojho milovaného veľkňaza. Výraz „slobodný muž“ naznačuje, že Gorazd pochádzal z poprednej rodiny. Hovorí sa o ňom, že dobre ovládal rodný jazyk, ale aj latinčinu a gréčtinu. Tieto rečové schopnosti ho priamo predurčili k tomu, aby pomáhal Metodovi pri prekladaní Svätého písma do slovenskej reči. Niektorí historici slovanského písomníctva vyslovujú názor, že práve Gorazd je autorom legendy o sv. Václavovi.
Po smrti sv. Metoda pápež Štefan V., neznalý miestnych pomerov, ustanovil za administrátora veľkomoravského arcibiskupstva Vichinga, ako o tom čítame v jeho liste Svätoplukovi. Toto vymenovanie bolo smrteľným úderom pre cyrilometodskú misiu na Veľkej Morave. Ešte v tom istom roku po Vichingovom návrate z Ríma boli cyrilometodskí učeníci, čo pochádzali z Macedónie, vyhnaní z Veľkej Moravy. Uchýlili sa do Bulharska a tam ďalej úspešne účinkovali. O ich ďalšom pôsobení nám hovoria ich životopisy, čiže Žitia o Klimentovi a Naumovi. Obidva vznikli krátko po smrti Klimenta Ochridského, teda po roku 916. Autor bol žiakom jedného alebo druhého z nich, ale na Veľkej Morave nebol. Títo vyhnaní učeníci sv. Cyrila a Metoda pokračovali v Bulharsku v ich diele a zachovali nám ich duchovné a kultúrne dedičstvo. Gorazd a iní učeníci, pochádzajúci zo Slovenska a Moravy, neodišli do Macedónie, ale pravdepodobne zostali vo svojej vlasti, utiahli sa však do ústrania.
Viching zostal na Veľkej Morave až do roku 893. V tomto roku ho vyhnal sám Svätopluk, ktorý od roku 892 viedol vojnu s nemeckým kráľom Arnulfom. Viching odišiel k Arnulfovi, a ten ho hneď vymenoval za kráľovského kancelára a konečne v roku 899 za biskupa v Pasove. Z tohto dôvodu sa musel zriecť nitrianskeho biskupstva. Preto pápež Ján IX. (898-900) na žiadosť kniežaťa Mojmíra II. v roku 900 obnovil veľkomoravskú hierarchiu. Už v roku 898 vyslal na Veľkú Moravu svojich legátov: arcibiskupa Jána a biskupov Benedikta a Daniela, ktorí pre Veľkú Moravu vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Takmer s istotou môžeme predpokladať, že tým arcibiskupom bol Gorazd. O jeho sídle sa môžeme len domnievať, že to mohlo byť niekde v oblasti Uherského Hradišťa.
Novozriadená hierarchia pod vedením Gorazda však netrvala dlho. V roku 907 bola po útokoch pohanských Maďarov veľkomoravská ríša zničená. Mnohí kňazi utiekli pred nimi a hľadali útočište v Čechách, v Poľsku alebo v Bulharsku, kde sa pod ochranou domácich vladárov slovanská bohoslužba udržala až do polovice XI. storočia. Aj na Slovensku sa ešte nejaký čas udržala. Žiaci sv. Metoda po odchode z Veľkej Moravy odišli zväčša do Bulharska a neskoršie do Kyjevskej Rusi. O svätom Gorazdovi sa predpokladá, že sa utiahol do Poľska, pravdepodobne do Krakova. Túto spojitosť naznačuje aj fakt, že do XVI. storočia bolo do Poľska dodávané omšové víno z Nitry. Je možné, že táto tradícia začala už za života sv. Gorazda.
Veľmi by sa žiadalo, aby aj u nás, Slovákov, bola obnovená úcta k sv. Gorazdovi, lebo je prvým svätcom nášho rodu. Na slovanskom juhu a východe si už dávno uctievali „svätých sedmipočetníkov“, ku ktorým patria Cyril a Metod a ich piati učeníci: Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Sáva.