Svätý Efrém patrí medzi veľké postavy východnej cirkvi. Na rozdiel od iných cirkevných učiteľov kresťanského východu (Bazil Veľký, Gregor Nazianský, Gregor Nys., Atanáz a i.), sv. Efrém nevyrástol na poli gréckej, ale sýrskej kultúry. Pochádzal zo severnej Sýrie, z kraja medzi horným tokom riek Eufrat a Tigris. Narodil sa okolo roku 306 v meste Nisibis (dnešné Nusaybin na sýrsko-tureckej hranici). Jeho matka bola kresťanka, kým o otcovi niektoré historické pramene hovoria, že bol pohan, dokonca pohanský kňaz. Sv. Efrém bol vychovávaný po kresťansky. Okrem matky sa o jeho náboženskú výchovu, ale zvlášť o vzdelanie, zaslúžil nisibijský biskup Jakub, na ktorého si sv. Efrém neskôr spomínal s veľkou úctou.
Nevieme, či sv. Efrém ovládal vtedajšiu hlavnú kultúrnu reč – gréčtinu, ale jeho spisy prezrádzajú, že pomerne dobre poznal grécku filozofiu. No sústreďoval sa predovšetkým na teológiu. Bola to teológia určená v prvom rade jednoduchším ľuďom, v ktorých mala vzbudiť a upevniť nábožnosť. Preto sv. Efrém hovoril a písal jednoducho, bez veľkých nárokov na vedeckú presnosť, ale často v podobe básní, ktoré viac pôsobili na fantáziu, dali sa spievať a ľahšie sa zapamätali.
Sv. Efrém strávil väčšinu svojho života v Nisibis, kde pôsobil ako diakon. V tejto funkcii vyučoval, kázal, písal a vykonával dobročinnosť. V čase vieroučných sporov o božstve Ježiša Krista horlivo bránil kresťanskú pravovernosť proti Áriovému bludu. Učeného Efréma chceli vysvätiť za kňaza, ale on sa bránil, chcel ostať jednoduchým diakonom. Raz dokonca nisibiskí duchovní a veriaci nástojili, aby sa stal ich biskupom.
Roku 367 zaujali Peržania mesto Nisibis. Sv. Efrém sa pred nimi utiahol viac na západ a usadil sa v meste Edessa. V Edesse bola veľká cirkevná obec. Sv. Efrém tam pokračoval vo vyučovaní a v diakonskej službe. Pritom viedol prísny mníšsky život: žil v dokonalej zdržanlivosti, postil sa, veľkú časť noci venoval modlitbe, ukladal si citeľné sebazaprenia. Vtedy už jestvovali aj v Sýrii mnísi, ktorí žili tvrdým asketickým životom. V Efrémovom prípade bolo zvláštne to, že spájal mníšsku askézu s veľmi činným apoštolským pôsobením.
V roku 372 vypukol v Edesse veľký hlad. Sv. Efrém ako diakon bol hlavný organizátor pomoci postihnutému obyvateľstvu. Bolo to zároveň aj akési zavŕšenie jeho celoživotnej diakonskej služby. Krátko potom – 9. júna 373 – zomrel.
Svätý Efrém zanechal po sebe veľké množstvo spisov. Možno ich zadeliť do troch druhov: hymny, reči a komentáre k Svätému písmu. Množstvom a rozmanitosťou hymnov je sv. Efrém jedinečným prípadom v celej cirkevnej spisbe. V neskorších vydaniach svätcových diel sú hymny zoskupené podľa tém. Osobitnú zmienku zasluhujú hymny o presvätej Bohorodičke, ktoré sa neskôr stali predmetom teologického bádania. Sv. Efrém v nich mimoriadnym vzletom a precítením spieva o tituloch a prednostiach presvätej Bohorodičky. Pre množstvo hymnov nazývali sv. Efréma „harfou Svätého Ducha“. Veľa jeho hymnov prešlo do liturgie tak východnej ako i západnej cirkvi.
Zásluhy sv. Efréma možno vyjadriť týmito krátkymi slovami sv. Gregora Nysského: „Patrí sa oslavovať toho, ktorý žije v mysliach všetkých kresťanov, Efréma Sýrskeho, toho Efréma, ktorého život a učenie sú zasiate na celom svete.“
Sv. Efrém Sýrsky o Panne Márii
„Spievajme teda chválospev Panne Márii – predobrazu vykúpeného ľudstva – lebo je znamením Cirkvi, ktorá žije vo viere a v láske a naznačuje plnosť nebeského Jeruzalema. Ona je svätá vo svojom tele, krásna vo svojom duchu, čistá vo svojich myšlienkach, úprimná vo svojej inteligencii, dokonalá vo svojich pocitoch, čistá, pevná vo svojich predsavzatiach, nepoškvrnená vo svojom srdci, perfektná a plná všetkých čností. Tento obraz nech žiari uprostred každého cirkevného spoločenstva ako dokonalý odraz Krista a nech je ako znamenie vyzdvihnuté uprostred národov, ako mesto postavené na návrší a lampa na svietniku, aby svietila všetkým“.
Sv. Efrém o modlitbe
Sv. Efrém je jedným zo svedkov kresťanského chápania modlitby na začiatku 4. storočia. Vo svojich dielach prejavuje veľkú obrazotvornosť. Prejavuje sa to aj v jeho náuke o modlitbe, ktorej sa venuje v kapitole O modlitbe:
Modlitba – veľká zbraň, neoslabujúce útočisko, nikdy sa nemíňajúce bohatstvo, pokojný prístav, základ pokoja; modlitba je koreň, prameň a matka tisícich milostí. Ona je silou samotného Kráľovstva. Nie je nezvyčajné, že ak ten čo nosí korunu, trpí horúčkou, leží na smrteľnej posteli spaľovaný ohňom a pri ňom stoja lekári, telesná stráž, sluhovia, vojvodcovia, no umenie lekárov, ani prítomnosť priateľov, ani posluhovanie členov rodiny, ani hojnosť liekov ani drahé nástroje, ani množstvo peňazí, ani nijaká iná ľudská činnosť nie je schopná poľaviť jeho chorobe. No ak príde niekto, kto má nádej v Bohu, a iba sa dotkne tela a pomodlí sa nad ním čistú modlitbu, tak všetok telesný neduh odíde. A čo nebolo schopné urobiť bohatstvo, množstvo posluhujúcich, skúsenosť a veľkosť panstva, to nezriedka urobí modlitba jedného biedneho a chudobného.
Nehovorím tu o modlitbe chladnej a plnej povrchnosti, ale o modlitbe konanej dlho, s boľavou dušou a pozorným umom. Lebo taká modlitba vystupuje do neba. Ako voda, pokiaľ tečie po rovine a pohybuje sa širokým priestorom, nedvíha sa do výšky, ale keď ruky vodohospodárov prehradia dole jej tok, obmedzená sa zastaví a zdvihne do hora rýchlejšie ako strela: tak aj ľudský rozum sa rozlieva a rozsieva, kým disponuje veľkou voľnosťou; keď ho okolnosti budú utláčať nadol, vtedy v tej prekrásnej tiesni vysiela do neba čisté a zvrúcnené modlitby. A aby si pochopil, prečo môžu byť tieto s trápením predkladané modlitby, zvlášť vypočuté, počúvaj, čo hovorí Pánovi prorok: „K Pánovi som volal vo svojom súžení a on ma vyslyšal.” (Ž 119,1)
A tak, budeme oživovať svedomie, spomienkou na hriechy vzbudzovať v duši úzkosť; vzbudzovať súženie nie preto, aby sme dušu stiesnili, ale aby sa stala dôstojnou vypočutia, aby bola triezva, pripravená a dotýkala sa samotných nebies. Nič od nás neodháňa lenivosť a povrchnosť lepšie, ako pocit bolesti a trápenia, ktoré zjednocujú rozum a vracajú ho do seba samého. Kto sa takto trápi a modlí, ten po modlitbe bude môcť prijať do svojej duše veľkú príjemnosť.
Ako zamračenie sa oblohy robí najprv vzduch ťažkým, ale keď z nej zaprší a oblaky postupne stratia nahromadené snehové vločky, vtedy sa znova všetok vzduch stáva pokojným a sviežim, tak aj duševné trápenie, pokiaľ je uzavreté vo vnútri, zatemňuje našu myseľ, ale keď sa vyprázdni cez slzy v slovách modlitby a vyjde navonok, vtedy vytvorí v duši veľký jas a ako lúč privádza do rozumu modliaceho sa myšlienku o Božej pomoci.
No aký majú niektorí chladný názor? Hovoria: „Nemám odvahu, som úplne zahanbený a nemôžem otvoriť ústa”. – To je satanský strach, zamaskovanie lenivosti; diabol chce zatarasiť dvere, ktorými môžeme vojsť k Bohu. Nemáš odvahu? No už aj to je veľká odvaha, že sa považuješ za takého, ktorý ju nemá, tak ako úplná hanba a odsúdenie je považovať sa za takého, ktorý má odvahu. Lebo, ak aj máš mnoho zásluh a nie si si vedomý, že si vykonal aspoň niečo zlé, ale považuješ sa za takého, ktorý má odvahu, pozbavil si sa všetkých plodov modlitby. A ak máš na svedomí nespočetné bremená hriechov, utvrdíš sa len v tom, že si posledný zo všetkých, budeš mať veľkú odvahu pred Bohom.
V tom nie je pokora, že sa hriešnik považuje sa hriešnika, lebo pokorné zmýšľanie je v tom, aby si si nemyslel o sebe nič veľké, keď v sebe poznávaš mnohé a veľké veci. Naozaj pokorne zmýšľa ten, kto je podobný Pavlovi a môže povedať: „Ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca.” (1 Kor 4, 3-4) a hovorí tiež: „Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich” (1 Tim 1, 15). Toto je pravá pokora – byť vysokým podľa zásluh a v zmýšľaní sa umenšovať. Takto Boh podľa svojej nevysloviteľnej dobroty pripúšťa a prijíma k sebe nie iba zmierených, ale aj tých, ktorí ochotne vyznávajú svoje hriechy – aj k takým býva milosrdný a priaznivý.
Aby si spoznal, aké dobro je nepredstavovať si o sebe nič veľké, všimni si dva vozy. Zapriahni spravodlivosť a múdrosť a aj hriech s pokorným zmýšľaním a uvidíš, že voz hriechu predbehne spravodlivosť. Nie kvôli vlastnej sile hriechu, ale silou pokorného zmýšľania, ktoré je s ním spojené. A tak prvý voz zaostane nie pre nemohúcnosť spravodlivosti, ale pre ťažobu a rozmernosť múdrosti. Lebo ako pokorná myseľ pre svoju znamenitú veľkosť premáha váhu hriechu a predbieha na ceste k Bohu, tak múdrosť pre svoju veľkú hmotnosť a rozmernosť môže prevážiť ničím nezaťaženú spravodlivosť a ľahko ju stiahne nadol.
A ako dôkaz, že jeden voz je rýchlejší ako druhý, si pripomeňme farizeja a mýtnika. Farizej zapriahol spravodlivosť a vzdelanosť a hovorí: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.” (Lk 18, 11)
Správal sa, akoby pojedol všetku múdrosť sveta, vo svojej veľkej hlúposti napadol aj neďaleko stojaceho mýtnika. A čo mýtnik? Nevrátil výčitku, neohradil sa proti obvineniu, ale s vďačnosťou prijal povedané a strela nepriateľstva sa pre neho zmenila na liek a uzdravenie, výčitka na pochvalu a obvinenie na veniec. Taká nádherná je pokorná myseľ!
Toľko výhod – nebyť zranený zlorečením druhých, nezúriť pre urážky blížnych! Lebo aj z ničoho možno získať veľké a znamenité dobro – ako to bolo s mýtnikom. Prijal výčitku, zanechal hriechy a povedal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten.” (Lk 18, 13-14) Slová sa stali väčšími ako skutky, slovo nadobudlo prevahu nad skutkami. Jeden vystavil na obdiv spravodlivosť, pôsty a desiatky, no druhý vypovedal jedno slovo a zložil zo seba všetky hriechy. Pretože Boh nepočul iba slová, ale videl aj myseľ, s akou boli vyslovené, našiel pokorné zmýšľania a skrúšené srdce, zmiloval sa a vyjadril lásku k človeku.
Nehovorím to preto, aby sme hrešili, ale aby sme boli vďační. Lebo mýtnik, človek stojaci na pokraji omylu, pritiahol na seba takú veľkú Božiu milosť nie pokorou, ale iba vďačnosťou za dobrá; tým, že vyjavil svoj hriech, vyjavil aký je. Takúto Božiu pomoc nachádzajú aj tí, ktorí, hoci aj umreli vo veľkých a dobrých dielach, aj tak o sebe nezmýšľajú povýšene.
Preto napomínam, žiadam a úpenlivo prosím vyznávať sa pred Bohom častejšie. Nevydávam ťa na hanbu pred tebe podobnými služobníkmi, ani ťa nenútim odkrývať hriechy ľuďom.
Roztrhni si svoje svedomie pred Bohom, jemu ukáž jazvy, u neho pros lieky, ukáž sa nie tomu, čo vyčíta, ale tomu, čo uzdravuje. Lebo ak aj niečo zamlčíš, všetko pozná. A tak hovor, aby si z toho získal, hovor, aby si tu zložil hriechy, odišiel odtiaľto čistý a oslobodil sa od budúceho neznesiteľného odhalenia.
Traja sluhovia v peci kládli svoj život, aby vyznali Vládcu, a aj keď mali mnohé a veľké zásluhy, hovorili: „Teraz však nemôžeme otvoriť ústa, sme na hanbu a potupu tvojim sluhom a tým, čo ťa ctia.” (Dan 3, 33) Na čo teda otvárať ústa? Aby, hovoria oni, vyriekli práve toto: nie sme hodní otvoriť ústa, sme na hanbu a potupu tvojim sluhom a tým, čo ťa ctia – práve tým pritiahni k sebe Vládcu.
Sila modlitby hasila silu ohňa, krotila zúrivosť levov, ukončovala vojny, Zabraňovala bojom, upokojovala búrky, vyháňala diablov, otvárala nebeskú bránu, lámala putá smrti, vyháňala choroby, odrážala nebezpečenstvá, znovu vystavala rozborené mestá, zastavovala zhora zosielané údery a ľudské údely – jedným slovom všetky biedy. Chápem tu opäť modlitbu nie iba perami, ale vychádzajúcu z hĺbky rozumu.
Ako stromy, ktoré majú zapustené korene do hĺbky, aj keď sú tisíckrát šľahané vetrom, nezlomia sa a nemôžu byť vytrhnuté, pretože korene sú pevne vrastené do hlbín zeme, tak aj modlitby vysielané zo samotných hlbín duše, ako spoľahlivo zakorenené, sa zdvíhajú do výšky a žiadny nápor myšlienok ich nemôže vyvrátiť. Preto aj prorok hovorí: „Z hlbín volám k tebe, Pane.” (Ž 129, 1) Jemu sláva na veky vekov, amen.