Legenda o sv. Cecílii patrí k najkrajším a najpôsobivejší príbehom predkresťanských mučeníkov. Cecília dokázala získať pre vieru mnohých pohanov, počnúc manželom. Aj smrteľne zranená myslela viac na druhých ako na seba. Tri prsty jej ruky aj po smrti poukazovali na trojjediného Boha, o ktorom svedčila svojím životom. Cecília, jedna z najznámejších svätíc ranej Cirkvi, pochádzala z bohatej kresťanskej rodiny. Narodila sa okolo roku 200 v Ríme. Nábožní rodičia ju vychovávali v duchu evanjelia a Cecília sa veľmi mladá tajne zasnúbila Bohu. O svojom sľube na verejnosti nikdy nehovorila. Veď už len príslušnosť ku kresťanskej viere bola veľkým rizikom.
Keď vyrástla na krásnu mladú ženu, rodičia jej vybrali bohatého ženícha, ktorý však pochádzal z pohanskej rodiny. Dievčina najprv nechcela súhlasiť s vydajom, lebo si chcela zachovať čistotu duše i tela, no keď v modlitbe zverila svoje trápenie Bohu, dostala vnuknutie, aby splnila vôľu rodičov. Zatiaľ čo na bohatej svadobnej hostine zneli tóny hudobných nástrojov, Cecília vo svojom srdci spievala Bohu – táto pasáž mučeníckych aktov, ktoré opisujú sväticín svadobný deň, bola príčinou toho, že sv, Cecílii prisúdili patronát nad hudobníkmi a výrobcami hudobných nástrojov.
Počas svadobnej noci sa Cecília zverila svojmu manželovi, že je zasvätená Bohu. Varovala ho, aby sa nepokúšal o jej čistotu, lebo ju stráži anjel. Valerián najskôr pochyboval o zdravom rozume svojej mladej ženy a podozrieval ju, že je zaľúbená do iného muža. No na jej radu zašiel za vtedajším pápežom Urbanom I. do katakomb. Pápež ho poučil o evanjeliových pravdách a pokrstil ho. Keď sa Valerián vrátil domov, našiel svoju ženu v modlitbách a pri nej zbadal anjela. Od tej chvíle uveril jej slovám a spolu venovali všetok čas pomoci prenasledovaným kresťanom. Ich príklad pritiahol ku kresťanskej viere aj Valeriánovho brata Tiburcia. Bratia s Cecíliou pochovávali telá mučeníkov, navštevovali siroty a vdovy, tešili zarmútených. Za túto činnosť sa čoskoro dostali pred súd a boli popravení. Keď sa to Cecília dozvedela, tiež sa začala pripravovať na smrť. Všetok majetok rozdala chudobným a s ešte väčším zápalom sa venovala evanjelizovaniu pohanov. Za to ju odsúdili na hroznú smrť.
Zaživa ju hodili do vriacej vody, tá jej však neublížila. Keď to kati videli, rozhodli sa ju rovnako ako jej manžela sťať:. Meč však ani na tretí raz nepreťal hrdlo mladej ženy, no ťažko ju zranil. Cecília žila ešte tri dni vo svojom dome. Po smrti ju pápež Urban I. pochoval v Kalixtových katakombách vedľa hrobov biskupov a na mieste jej domu v rímskom Zátiberí vyrástol chrám zasvätený jej pamiatke. Roku 822 jej telo našli a pápež Paschal I. ho vlastnoručne preniesol do Kostola sv. Cecílie k ostatkom jej manžela a švagra. Pri otvorení rakvy roku 1595 našli jej telo tak, ako bolo pochované. Tak ho zvečnil aj taliansky sochár Stefano Maderna.