Sv. Bernardína Sienského poznáme ako hlásateľa úcty k Najsvätejšiemu menu Ježiš. Narodil sa roku 1380 v talianskom meste Massa neďaleko Sieny. Po matkinej smrti a strate otca, ktorá ho postihla v rannom veku, sa o neho starala zbožná teta Diana. Tá ho vychovávala k láske k Bohu, k Panne Márii a k blížnym. Ako 22 ročný vstúpil do františkánskeho rádu, kde sa ako kňaz venoval hlavne kazateľskej činnosti. Plných 40 rokov peši alebo na oslíkovi prechádzal celé stredné a severné Taliansko. Kázal v kostoloch a na námestiach aj 4 hodiny v jednom ťahu pred tisícami poslucháčov. Sv. Bernardín vystupoval vo svojich kázniach najmä proti sociálnym neporiadkom, proti lakomstvu obchodníkov, proti úžere, proti hnevom a sporom medzi mestami a politickými stranami a pranieroval aj ženskú márnivosť. Svojím bojom proti nerestiam chcel budovať lepšiu a kresťanskejšiu spoločnosť, ktorá v jeho dobe síce ešte mala vieru ale bez mravov a skutkov.
Za čias sv. Bernardína Sienského bolo Taliansko rozdelené na kniežatstvá a mestské republiky. V tomto období sa často vyskytovali dlhotrvajúce nepriateľstvá medzi šľachtickými rodmi. Jednou z úloh Bernardínovho apoštolátu bolo odstraňovanie nenávisti a zmierovanie nepriateľov. Jeho najsilnejšou zbraňou bol meč Božieho slova a šírenie úcty k Najsvätejšiemu menu Ježiš. Zhotovil si zvláštny erb: obraz žiariaceho slnka a v ňom začiatočné písmená troch latinských slov: IESUS HOMINUM SALVATOR (Ježiš, Spasiteľ ľudí) – IHS. Nad prostredným písmenom H bol kríž. Všetci poznáme tento symbol, ktorý si o sto rokov neskoršie vyvolili otcovia Jezuiti za svoj rádový znak.
Vznikol tak nový erb, ktorý pripomínal kresťanské tajomstvo spásy a nahradzoval iné erby a znaky, ktoré ľudí rozdeľovali a v mene ktorých medzi sebou zápasili a navzájom sa zabíjali. Bernardín ho nosil na zástave. Niektorí ho zato obžalovali u pápeža, akoby šíril nový kult a zavádzal novú poveru. Ale sv. Bernardín sa dobre obhájil. Hovorí: „Najlepší nápis mena Ježiš je ten, ktorý je v srdci, potom ten, ktorý je v slovách a až potom namaľovaný alebo vyrytý. Hľaď naň vnútorným okom a často ho vyslovuj s úctou a láskou pri každej príležitosti.“
Znak Ježišovho mena sa v Taliansku veľmi rozšíril. Ozdoboval verejné budovy i súkromné domy a stal sa znamením kresťanského bratstva. Ľudia si týmto znakom ozdobovali aj veci bežnej potreby. Našiel sa namaľovaný na tanieroch, na rýľoch a inom náradí. Predstavitelia miest ho nechávali vryť do kameňa a vkladali ho do mestských múrov. Takto chceli naplniť odkaz apoštola Pavla. „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“
Sám sv. Bernardín sa takto vyjadroval o úcte k menu Ježiš: „Ježiš – je to presväté meno, po ktorom naši dávni otcovia tak veľmi túžili, v úzkostiach a súžení často ho vyslovovali, v slzách po ňom vzdychali, žiadali si ho a túžobne očakávali. A keď nadišiel čas milosti, milosrdne sa im ho dostalo. S týmto menom nech sa, prosím, nespája predstava dajakej chtivosti po vláde alebo pomste, lež nech nám z neba znie iba spravodlivosť. Vyslov to meno, ktoré nám bude hovoriť o milosrdenstve; meno Ježiš nech sa nesie k naším ušiam, lebo len vtedy nám tvoj hlas bude znieť sladko a tvoja tvár pôvabne zažiari.
Skrátka, meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti. Túto vieru ak niekto ešte nenašiel, alebo ju od seba odhodil, ten sa podobá človeku, čo kráča v tmavej noci bez svetla, alebo so zavretými očami sa ozlomkrky rúti cez nebezpečné prekážky. A môže sa vystatovať hocakými schopnosťami svojho umu, predsa len kráča za slepým vodcom, ak sa pri poznávaní nebeských tajomstiev chce opierať iba o svoj ľudský rozum. Podobá sa tomu, čo sa chystá postaviť si dom a pritom nemyslí na základy; alebo inému, čo sa pokúša vojsť do domu cez strechu a pritom si nevšíma, že dom má aj dvere. Týmto základom je Ježiš; On je svetlo i dvere; On v snahe ukázať blúdiacim seba ako cestu, každému človeku ponúka svetlo viery, aby človek zatúžil po Bohu ešte nepoznanom, potom v túžbe aby mu uveril a vierou aby ho našiel a poznal. A na tomto základe pevne stojí Cirkev vybudovaná na mene Ježišovom. Meno Ježiš je ozdoba kazateľov, a to tým, že pôsobí, aby jeho slová jasne žiarili, keď sa ohlasujú, aj keď sa počúvajú. Čo myslíš, z čoho vzniklo na celom svete tak veľké, nečakané a žiarivé svetlo viery ak nie z ohlasovania mena Ježišovho? Či nie leskom a pôvabom tohto mena nás Boh povolal do svojho obdivuhodného svetla? A tým, čo ich oblialo toto svetlo a v jeho jase poznali pravé svetlo, Apoštol právom hovorí: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla.“
O aké slávne je toto meno, aké vznešené, milé a pôsobivé. Ním sa nám odpúšťajú hriechy, ním sa premáhajú nepriatelia, ním sa chorým uľavuje, trpiaci v nešťastí sa ním posiľňujú a potešujú. Ty si obľuba veriacich, učiteľov kazateľov, ty posilňuješ pracujúcich a vzpružuješ ochablých. Svojou ohnivou vrelosťou zapaľuješ zbožné túžby, spĺňaš vrúcne prosby, duše rozjímajúcich napĺňaš nadšením, tvojou pomocou sú oslávení všetci tí, čo ako víťazi vošli do nebeskej vlasti. Najsladší Ježišu, pre tvoje najsvätejšie Meno, daj nám, aby sme s nimi aj my požívali radosti tvojho kráľovstva.“
Sv. Bernardín bol veľkým reformátorom františkánskeho rádu a najvýznačnejším predstaviteľom prísnejšieho observantského smeru. Vychoval mnohých nasledovníkov. Medzi nich napríklad patril sv. Ján Kapistrán. Zomrel v roku 1444. Učme sa od neho vrúcnej úcte k najsvätejšiemu menu Ježiš. Len v tomto mene môžeme byť spasení. Majme ho vo svojom srdci a majme ho často na perách. Ježiš nech je svetlom na našej životnej púti, útechou, posilou a záchranou v hodine smrti.