Bernard z Clairvaux sa narodil r. 1090 vo Francúzsku. Roku 1111 vstúpil do rehole cisterciánov. Čoskoro ho zvolili za opáta kláštora v Clairvaux. Svojou činnosťou a príkladom viedol bratov vynikajúco k čnostiam. Je jedným z hlavných predstaviteľov kresťanskej stredovekej mystiky. Zanechal silnú pečať na stredovekej zbožnosti a mystike. Podľa neho má človek pokorne kontemplovať Stvoriteľa vo svete a v tejto kontemplácii nachádzať pravdu. Pokora je začiatkom všetkého poznania Pravdy. V pokore sa utíšia všetky záujmy „ega“ a človek sa otvorí svetlu pravdy.
Na tejto ceste rozlišuje Bernard tri stupne: consideratio, kde človek zbiera a hľadá, contemplatio, v ktorej sa človek v dôverčivej odovzdanosti a nazeraní zmocňuje pravdy a extázu. Ona je vrchol čiže úplné odtrhnutie mysle od vonkajšieho sveta a plné pohrúženie sa do Boha a rozplynutie sa v ňom (ako kvapka vody vo víne). Viera a odovzdanosť sú dôležitejšie než všetka dialektika. Sv. Bernard hovorí: „Duša hľadá Slovo, s ktorým by súhlasila pre svoju nápravu, ktorým by sa osvietila pre poznania, na ktoré by sa oprela, aby bola silná, ktorým by sa napravila, aby bola múdra, ktorému by sa podrobila, aby bola krásna, s ktorým by sa zasnúbila, aby bola plodná, ktoré by požívala, aby bola blažená. Slovo sa stalo telom a prebýva už v nás. Prebýva vierou v našich srdciach, prebýva v našej pamäti, prebýva v myšlienke a zostupuje až k obrazotvornosti.”
Bernard bol zanieteným reformátorom cirkvi a jej inštitúcií. Jeho spisy vynikajú dobrým štýlom, ktorý si osvojil čítaním biblie a cirkevných otcov najmä sv. Augustína. R. 1146 použil svoju preslávenú výrečnosť pri organizácii II. krížovej výpravy. Jeho mystické a asketické spisy boli veľmi rozšírené a mali vplyv aj u nás. Pozrime sa aspoň na niektoré myšlienky z jeho kázni:
„Láska si sama stačí, páči sa sama sebe a kvôli sebe. Je sama sebe zásluhou i odmenou. Láska nehľadá dôvod ani plod svojho bytia mimo seba: jej plodom je to, že miluje. Milujem, pretože milujem; milujem, aby som miloval. Láska je niečím veľkým, ak sa vracia k svojmu počiatku, ak má spätný vzťah k svojmu pôvodu, vlieva ak sa opäť do svojho prameňa, aby z neho stále čerpala a ustavične z neho vyvierala. Zo všetkých hnutí, myšlienok a citov duše je láska to jediné, čím môže tvor, aj keď nie rovnakou mierou, dávať odpoveď svojmu Tvorcovi, alebo mu splácať niečím podobným. Lebo keď Boh miluje, nechce nič iné, než aby bol milovaný. Pre nič iné nemiluje, než aby bol milovaný, lebo vie, že práve láska urobí blaženým tých, ktorí ho budú milovať.
Láska Ženícha, či skôr Ženích, ktorý je láska sama, žiada za svoju lásku len lásku a vernosť. Preto nech je dovolené tej, ktorá je milovaná, aby splácala láskou. Či by mohla nemilovať nevesta, a to nevesta Lásky? Či by mohla byť Láska nemilovaná? Právom sa vzdáva nevesta všetkých iných náklonnosťou a celá sa venuje jedine láske, lebo má dávať odpoveď láske tým, že ju miluje. Ale aj keby sa úplne rozplynula láskou, čo je to v porovnaní s večným prúdením onoho prameňa? Veď milujúci a Láska, duša a Slovo, nevesta a ženích, Stvoriteľ a tvor neoplývajú rovnakú hojnosťou: je medzi nimi taký rozdiel, ako medzi tým, kto má smäd a prameňom.
Čo z toho teda vyplýva? Nesplní sa nikdy prianie tej, ktorá túži po svadbe, vzdychá, planie žiarom lásky a s veľkou dôverou čaká? Vyjde jej želanie úplne naprázdno preto, že ona nemôže udržať krok s obrom, nemôže sa pretekať v sladkosti s medom, v miernosti s baránkom, v belosti s ľaliou, v jasnosti so slnkom, v láske s tým, ktorý je láska sama? Nie. Lebo aj keď tvor miluje menej, pretože jeho možnosti sú menšie, ak miluje celou svojou bytosťou, nič v tej láske nechýba, pretože je celá. A keď takto miluje, rovná sa to sobášu, pretože na túto jej lásku nemôže byť odpoveďou láska menšia, a v obojstrannej zhode spočíva plné a dokonalé manželstvo. Len nech nikto nepochybuje o tom, že duša je božským Slovom milovaná skôr a viac.“
O sv. Bernardovi sa hovorí, že svojím príkladom vedel oduševniť druhých. Všetkých svojich rodných bratov oduševnil k rehoľnému povolaniu. Do kláštora spolu s ním vstúpila celá rota – 30 mladých mužov. O tri roky sám zakladá nový kláštor a za svojho života ich založil 68. Strávený Božou láskou dokončil svoj život 20. augusta 1153 v Clairvaux. Na smrteľnom lôžku odovzdal bratom testament, ktorý nám odhaľuje jeho tajomstvo: „Nikdy som dosť sebe nedôveroval. Rád som prijímal mienky druhých. Krivdy som nikdy nepomstil. Vedome som nikdy nedal pohoršenie. Keď som čo i len slabo niečo postrehol, snažil som sa to napraviť.“