Bazil sa narodil okolo r. 330 v Novej Cézarei v Kapadócii, v dnešnom Kayseri v Turecku. Bazilov otec bol advokát a učiteľ rečníctva v Novej Cézarei v Ponte. Matka Emélia, veľmi jemná a vzdelaná žena, dala život desiatim deťom, piatim synom a piatim dcéram. Okrem rodičov a syna Bazila si uctievame ako svätých jeho súrodencov: brata Gregora, ktorý bol biskupom v Nysse, Petra, biskupa v Sebaste a sestru Makrínu.
Z Cézarey odišiel do Carihradu a onedlho do Atén. Z Atén si Bazil odnášal základy čností, múdrosti a vedy, na ktorých mohol budovať svoju osobnosť, pre ktorú ho pomenovali Veľkým a učiteľom katolíckeho sveta. V rodnom meste ho nadšene privítali. A keď na naliehanie svojich priateľov vyhovel želaniu senátu mesta Cézarey, v r. 356 prevzal výchovu mládeže a začal vyučovať rečníctvo. Netrvalo dlho a stal sa – podobne ako kedysi jeho otec – známym na celom Východe. Sláva sveta ho však netešila. Túžil po kresťanskej dokonalosti. Predal všetok majetok, ktorý nadobudol dedičstvom a prácou, peniaze rozdal chudobným podľa rady evanjelia, ako to sám výslovne uvádza v liste priateľovi. Vzdal sa aj učiteľstva a odišiel do tichých pustatín, aby žil jedine Bohu.
Okolo Bazila sa osadzovalo čoraz viac pustovníkov, ktorí z túžby po dokonalejšom živote opustili svet, žili však bez jednotných pravidiel a bez presného poriadku. Z Božieho vnuknutia sa okolo r. 360 rozhodol napísať presné pravidlá a záväzný poriadok pre všetkých, ktorí by chceli pod jeho vedením a podľa jeho príkladu slúžiť Bohu. Bazil bol prvý, kto v Cirkvi ustanovil pevnú organizáciu na pestovanie duchovného života. Tú neskoršie označili pojmom Regula, čiže rehoľa. Svoje pravidlá vybudoval na trvalej záväznosti troch sľubov: chudoby, čistoty a poslušnosti, ktorými sa rehoľník ako troma klincami pribíja na kríž s Kristom a víťazí nad trojitým nepriateľom svojej duše: nad telom, svetom a diablom.
Zatiaľ čo Bazil žil vo svojej pustovni, v jeho rodnej Cézarei sa rozpútala búrka proti Cirkvi. Starý a bojazlivý cézarejský biskup Dianeos v r. 361 podpísal ariánske vyznania viery, v ktorom sa popieralo Božstvo Ježiša Krista. Len čo sa Bazil o tom dozvedel, opustil pustovňu a vrátil sa do rodného mesta, aby sa postavil proti arianizmu a starého biskupa priviedol k tomu, že svoj blud odvolal. Po Dianeovej smrti sa podľa vtedajšieho zvyku zhromaždili okolití biskupi k voľbe nového biskupa pre Cézareu. V r. 362 zvolili za biskupa katechumena a senátora Eusébia, ktorého po pokrstení vysvätili za biskupa. Eusébius nerád preberal tento úrad. Nemal totiž teologické vzdelanie, ani skúsenosti v cirkevných otázkach. Preto požiadal Bazila, aby mu bol pomocníkom pri správe biskupstva. Bazil mu vyhovel. V r. 364 prijal kňazskú vysviacku a tým sa začala jeho pastoračná cirkevná činnosť.
Cisár Valent bol arián a Modest, prefekt cisárskeho dvora, mu pripravoval cestu tým, že zosadzoval katolíckych biskupov a na ich miesta dosadzoval ariánov. Vo všetkých provinciách sa rozliehal plač, lebo – ako píše sv. Gregor z Nyssy – „tým, ktorí sa jeho bezuzdnej žiadostivosti vzpierali, zhabali majetok, poslali ich do vyhnanstva, odsudzovali ich na stratu cti, do väzenia, do okov, na bičovanie a iné najťažšie tresty”.
Bazil sa ako nerozborná hrádza postavil proti tejto lavíne arianizmu, ktorá hrozila zaplaviť celú Kapadóciu. Povzbudzoval ľudí k vytrvalosti v pravej viere, a to nielen v meste, ale aj v šírom okolí, kde horlivo kázal. Ale vo svojom apoštoláte nezabúdal ani na telesné potreby ľudí, lebo dobre vedel, že mnoho ráz hmotná bieda býva začiatkom biedy duchovnej a bludári – predstieranou dobročinnosťou – zvádzali chudobných na svoju stranu. Preto venoval veľkú starostlivosť zaopatreniu sirôt, vdov a pocestných. Otváral verejné jedálne a sám v nich obsluhoval.
Arcibiskup Eusébius po šiestich rokoch účinkovania zomrel a na arcibiskupský stolec bol povýšený Bazil, ktorý sa takto v r. 370 stal metropolitom nad 11 biskupstvami Kapadócie. A zasa všetko, čo mal poruke, použil na dobročinné ciele. Zriadil ústav kresťanského milosrdenstva pre chudobných, nemocných, malomocných, pre pocestných a pre siroty. Bolo to celé mesto s vlastným chrámom, s osobitnými domami pre ošetrovateľov i lekárov, podľa neho bolo aj pomenované Bazilias.
No Bazil ani ako arcibiskup neupustil od prísneho rehoľného poriadku. Jeho domácnosť bola malá. Gregor Naziánsky o ňom svedčí: „Dobrovoľnej chudoby, ktorú pre Krista pred biskupstvom miloval, sa nikdy nevzdal… Nevydržiaval nijaký dvor ani na reprezentáciu, ani pre pohodlie… Mal pri sebe iba niekoľkých pisárov a notárov, ktorých používal na opisovanie a spisovanie svojich kníh a listov.” Bol taký striedmy, že vo svojom dome nemal ani kuchára. Jeho pokrm sa skladal z niekoľkých listov zeleniny, kúska chleba a trošky kyslastého vína. Tento pokrm, ako sa priznáva, si sám pripravoval.
Bazil bol naozaj vzorný pastier duší. Kázal takmer každý deň. Bol vynikajúci kazateľ. Odporúčal časté sv. prijímanie. Bol prísny voči sebe a spravodlivý ku všetkým. Bazil má však mimoriadnu zásluhu aj na úprave liturgie. Ježiš Kristus ustanovil totiž iba podstatu sviatostí, ale obrad ich vysluhovania ponechal na ustálenie apoštolom a Cirkvi. Preto sa bohoslužobný poriadok v rozličných krajinách vyvíjal rozlične. Na Západe i na Východe takmer v každom biskupstve boli obrady sv. omše, čiže liturgia, rozličné a nerovnako dlhé po celé stáročia. Bazil, majúc na zreteli iba duchovné dobro veriacich, podobral sa na ťažkú úlohu: skrátiť a zjednotiť najmä obrad sv. omše. Jeho liturgia je vôbec prvá, ktorá bola napísaná a pevne stanovená s vylúčením všetkých, dovtedy ľubovoľných dodatkov podľa osobnej záľuby.
Len deväť rokov pásol Bazil Kristove ovce a baránky ako arcibiskup v Cézarei. V krátkom čase naplnil časy mnohé, ako hovorí Sväté písmo. Nedá sa opísať, koľko práce pre Krista a pre duše, koľko bojov s ich nepriateľmi tento pomerne krátky čas zaznamenal. Bol ešte v mužných rokoch, 49 – ročný, ale sebazapieravý život a možno ním privodená choroba zažívacích orgánov a práca bez oddychu vyčerpali jeho telesné sily. Cítil, že už ťahá poslednú brázdu na roli Kristovej Cirkvi. Posledné týždne r. 378 bol pripútaný na lôžko. Cítiac blížiaci sa koniec svojej pozemskej púte, dal si pozvať zástupy svojich chudobných a pripraviť im hostinu. Potom sa dal doniesť medzi nich a prihovoril sa im niekoľkými vetami na rozlúčku.
Len čo sa po meste rozniesla správa, že ich pastier umiera, všade zaľahol nesmierny zármutok. Priblížil sa deň 1. január 379 a vtedy nastal smrteľný zápas. Netrval dlho. Po prijatí svätých sviatostí prehovoril k okolostojacim niekoľko slov, pritisol si kríž na prsia a modlil sa. Po slovách: „Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!” – vydýchol dušu a odovzdal ju Pánovi. 1. januára 379 stratila Cézarea svojho arcibiskupa, pastiera, učiteľa a otca, Bazila Veľkého. Mal iba 50 rokov.
Po sv. Bazilovi Veľkom nám zostalo hodne spisov: Päť kníh proti Eunomiovi (vyvrátenie ariánskych bludov), homílie, asketické knihy a 366 listov. Sv. Bazila volajú „druhým Atanázom”, lebo neohrozene bojoval za vnútorný pokoj v Cirkvi proti bludárskemu ariánskemu mysleniu a tiež proti zasahovaniu cisára Valenta do cirkevných vecí. Je „otcom východného mníšstva”, lebo jeho reguly, čiže pravidlá mníšskeho života, prijali všetci východní mnísi. Vo východnej Cirkvi ešte aj dnes jestvuje jediná organizácia rehoľného života: Rehoľa sv. Bazila Veľkého.