Narodil sa okolo r. 251 v severnom Egypte. Jeho rodičia pochádzali zo vznešeného rodu a boli už kresťanmi. Svojho syna vychovali v kresťanskej viere. Po smrti rodičov sa Anton staral o svoji mladšiu sestru. Keď dovŕšil dvadsať rokov, počul v kostole slová: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!” (Mt 19,21). Anton pochopil, že tieto slová sú adresované jemu. Predal svoj majetok, z peňazí, ktoré utŕžil, dal časť sestre a zbytok rozdal chudobným. Potom sestru zveril do opatery dobrých ľudí a sám sa rozhodol slúžiť Bohu asketickým životom.
V tej dobe ešte neboli v Egypte kláštory, ale každý, kto chcel slúžiť Bohu, žil v samote v jaskyni alebo na pustom mieste, neďaleko od mesta. Anton odišiel z mesta a prišiel k nejakému starcovi, ktorý sa mu stal duchovným vodcom. Svätec navštevoval aj iných askétov a u každého sa snažil nájsť niečo, z čoho by mohol mať úžitok. Po určité dobe sa utiahol do samoty, do pustého hrobu neďaleko mesta. Sem mu jeden známy donášal chlieb a odnášal rohožky, ktoré Anton uplietol. Svätec jedol jedenkrát denne, po západe slnka, a aj to nie vždy.
Začiatky pustovníckeho života boli ťažké. Najskôr diabol oživoval v ňom spomienky na to, čo opustil – významnosť rodu, bohatstvo, sestru, ktorú nechal v cudzích rukách. Ďalej mu vnucoval strach z problémov nového spôsobu života. Anton však zostal pevný vo svojom rozhodnutí a nepriateľské útoky odháňal modlitbou. A tak sa ho diabol snažil oklamať zmyselnosťou. S nečistými myšlienkami Anton bojoval modlitbou, bdením a pôstom. Keď na sebe bral diabol ženské podoby, a tak sa zjavoval pred svätcom, ten spomínal na pekelné muky a predstavoval si nebeskú krásu. Boj trval dlhú dobu, ale Anton za pomoci milosti božej zvíťazil. Preto sa ho diabol snažil oklamať iným spôsobom. Zjavil sa mu ako malé čierne dieťa a s plačom mu hovoril: „Mnohých som zviedol ku hriechu, ale ty si ma porazil.“ Tým chcel u svätca vzbudiť pýchu. Anton sa ho spýtal: „Kto si?“ „Som pokušiteľ k nečistote,“ odpovedal diabol, „a svojou chytrosťou získavam pre tento hriech všetkých mladíkov. Mnohých som už oklamal. Často som pokúšal i teba, ale vždy som bol porazený.“ Tu Anton ďakoval Pánovi a diablovi povedal: „Boh ti dovolil, aby si sa mi zjavil čierny, lebo tvoje úmysly sú čierne. Ukazuješ sa mi ako dieťa, aby bola vidieť tvoja nemohúcnosť. Teraz sa ťa viacej nebojím, veď Boh je mojím pomocníkom. Preto uvidím pád tých, ktorí ma nenávidia (Ž.118.7.).“ Po týchto slovách prízrak zmizol. To bolo Antonovo prvé víťazstvo, ale diabol sa nevzdával.
A tak sa na svätého začali vrhať zástupy démonov, ktorí ho telesne mučili tak, že to bolo nad ľudské sily. Boh však nedovolil, aby diabli Antona zabili. Po niekoľkých dňoch prišiel ku hrobu človek, ktorý svätcovi niesol jedlo. Keď otvoril dvere, videl ho ležať na zemi a myslel si, že je mŕtvy. Preto telo vzal a odniesol do mesta, kde nad ním začali konať pohrebnú službu. O polnoci sa Anton prebral a videl, že ten, ktorý ho sem priniesol, nespí. Preto ho požiadal, aby ho odniesol do jeho hrobu, čo mu bolo splnené. Pretože svätec nemal silu, modlil sa, v ležiac na zemi. Po modlitbe vykríkol: „Diabli, tu som! Nevyhýbam sa boju s vami. Vedzte však, že nech mi urobíte čokoľvek, i horšie ako toto, nikto ma nemôže odlúčiť od lásky ku Kristovi.“ Pri tom spieval slova žalmu: „Keby sa proti mne položilo vojsko, moje srdce sa nevydesí (Ž.27.3).“
Po tejto udalosti sa démoni zjavili pustovníkovi v telách dravých zvierat a hadov a naplnili hrob. Tu Anton zvolal: „Ak máte od Boha moc ma zožrať alebo roztrhať, hla, tu som, načo čakáte? Ak nie, prečo sa namáhate? Znamenie kríža a viera v Boha je pre nás hradbou spásy.“ A tak démoni nakoniec odišli. Tu Anton uvidel, ako skrze strop hrobu prechádza jasný lúč svetla. Svätý to pochopil ako božie znamenie a vykríkol: „Kde si bol, milostivý Ježišu? Prečo si hneď od začiatku nezacelil moje rany?“ Tu sa ozval hlas: „Bol som tu, ale čakal som a hľadel na tvoju mužnosť. Teraz ti budem vo všetkom pomáhať a oslávim ťa v celom svete.“ Po týchto slovách Anton cítil, že je úplne zdravý.
Svätec cítil túžbu žiť v úplné samote. Preto opustil svoj hrob, prešiel rieku Níl a usídlil sa v jaskyni na východnom brehu rieky. Tu sa s ním udialo niečo podobné ako s húsenicou, keď sa zakuklí. Nikto nevie, čo v tej dobe robil, keď však doba samoty skončila, Anton bol plný darov Ducha Svätého.
Potom nastala tretia etapa svätcovho života, doba služby Cirkvi. Okolo Antona sa pomaly začali hromadiť mladíci, ktorí chceli žiť pod jeho vedením. A tak zakrátko neďaleko starcovej jaskyne vyrástlo mnoho chatrčí a kláštorov, ktoré viedol.
Anton sa raz pýtal svojich žiakov, ktorú čnosť pokladajú za najdôležitejšiu. Jeden velebil dobročinnosť, druhý kajúce skutky, tretí mlčanlivosť apod. Tu im mních povedal: „Čo ste menovali, je všetko dobré a blažený ten, kto sa v tom cvičí. Ale ľudia tužiaci po dokonalosti často zablúdili, pretože došli až do výstrednosti tam, kde čnosť prestáva byť čnosťou a stáva sa poblúdením. Najdôležitejšia je opatrnosť. Ta udržuje poriadok v čnostiach. Poriadok privádza umiernenosť a vytrvalosť. Opatrnosť vymeriava zlatú strednú cestu. Ide v čele ostatných čností a chráni ich od výstrednosti.“
Za vlády cisára Maximiana Daja začalo veľké prenasledovanie kresťanov. Tu sa svätec rozhodol ísť do Alexandrie. Tu verejne vystupoval na obranu kresťanov, pomáhal uväzneným a doprevádzal ích na súd. Nikto sa neodvážil vztiahnuť na Antona ruku, a tak – keď prenasledovanie skončilo – vrátil sa bez úhony späť.
Do kláštora prichádzalo mnoho ľudí, ktorých Anton zbavoval duševných i telesných nemocí. Pretože svätec chcel zostať neznámym, odišiel ďalej do púšte. Tu sa usadil na hore Kolzin, z ktorej vyvieral prameň a okolo rástlo niekoľko planých paliem. Arabi, ktorí žili neďaleko, videli sebazápor pustovníka a prinášali mu občas chlieb. Neskoršie sa bratia z kláštora dozvedeli o mieste, kde sa ich predstavený nachádza, a začali mu posielať jedlo. Antona mrzelo, že sa pre neho toľko unavujú a prosil ich, aby mu priniesli sekeru, rýľ a trochu obilia. Vybral si kúsok pôdy, obrábal ju, zasial obilie a zeleninu, aby mal dosť chleba na výživu. Keď do záhradky začali chodiť zvieratá a spásať plody svätcovej práce, vzal Anton prút, prišiel ku zvieratám, jedno z nich ľahko udrel a povedal: „Prečo mi škodíte, keď vám neubližujem? V mene Pánovom vám rozkazujem: Choďte odtiaľto preč a nevracajte sa!“ Od tej doby mu už zver neškodila.
I keď bol Anton prívetivý voči všetkým, nikdy sa nezastával heretikov, ani s nimi nehovoril, okrem prípadu, že boli ochotní vzdať sa svojho bludu. Najviac sa vyhýbal ariánom a všetkým zakázal mať s nimi niečo spoločného. A keď raz začali ariáni rozšírovať, že Anton súhlasí s ich učením, svätec prišiel rozhnevaný do Alexandrie, kde pred patriarchom a celým národom preklial Áriových stúpencov, ktorých nazval predchodcami Antikrista, a vyznal Synovo božstvo a jeho súpodstatnosť s Otcom. Keď sa okolo Antona tiesnili davy ľudí, z ktorých boli mnohí nemocní alebo posadlí démonmi a chceli byť uzdravení, niektorí ích chceli rozohnať, aby starca neumačkali. Tu im Anton povedal: „Nechte ích. Ích počet nieje väčší než počet démonov, s ktorými vediem na svojej hore ustavičný boj.“ A vyháňal zlých duchov z posadlých a uzdravoval choré.
V Alexandrii sa Anton zoznámil s učeným Didymom, ktorý bol už 40 rokov slepý. Mních ho tešil slovami: „Nezarmucuj sa, že nemáš telesný zrak, ten máme spoločný so zvieratami, mravcami i muchami. Teš sa z toho, že máš zrak duchovný – vieru, ktorú mali apoštoli a svätí. Svetlo víry má nekonečne väčšiu cenu než svetlo telesné.“
Po čase sa Antonovi zažiadalo znovu po samote. Keď ho zdržovali, aby neodchádzal, odpovedal: „Mních sa podobá rybe. Ryba zhynie, ak nie je vo vode, a mních hynie, ak nie je v samote.“
I keď bol svätec nevzdelaný, bol veľmi múdry. Raz k nemu prišli dvaja pohanskí mudrci, ktorí ho chceli poraziť v múdrosti. Keď sa s ním stretli, Anton sa ích spýtal: „Prečo ste vy, múdri muži, konali tak ťažkú cestu, aby ste videli prostého človeka?“ Oni mu odpovedali: „My ťa nepovažujeme za hlúpeho, ale naopak, za veľmi múdreho.“ Tu im povedal: „Keby ste prišli k nerozumnému, vtedy by bola vaše námaha zbytočná? Ak som však, ako hovoríte, človek múdry, máte ma napodobovať. Keby som ja prišiel k vám, vtedy by som ja musel napodobňovať vás. Pretože ste prišli ku mne ako k múdremu vy, buďte ako ja, kresťanmi.“ Tu filozofi s hanbou odišli.
I keď starec žil na okraji vtedajšieho sveta, napriek tomu si ho veľmi obľúbil cisár Konštantín Veľký a jeho synovia Konštanc a Konštancij. Písali mu dopisy a chceli od neho, aby ích navštívil. Anton sa pýtal svojich žiakov, čo má urobiť. Ti mu odpovedali: „Ak pôjdeš, budeš Antonom. Ak nepôjdeš, budeš abbou Antonom.“ A tak starec zostal na svojej hore.
Keď cítil, že sa blíži jeho koniec, zavolal si dvoch bratov, ktorí boli u neho, a nariadil im, aby jeho telo pochovali na mieste, o ktorom nebude nikto vedieť. Potom pokojne zomrel 17.1.356, vo veku sto päť rokov.
Svätcov hrob zostal dlho neznámy. Podarilo sa ho nájsť až za cisára Justiniána I. – r. 561. Vtedy preniesli jeho telesné pozostatky do Alexandrie. Keď r. 635 dobyli mohamedáni Egypt, boli ostatky prevezené do Carihradu, odkiaľ sa ich veľká časť dostala okolo r. 1000 do Francúzska. Tu sú od r. 1491 uložené v kostole St. Julien v Arles.