Dnes slávime sviatok sv. Antona Paduánskeho, ktorý je bratom nášho rádu. Keď Taliani hovoria o Antonovi, použijú označenie Il Santo, to znamená „svätý“. Netreba dodávať krstné meno, každý hneď vie o kom je reč. Keď som bol pred rokmi v Padove pri jeho hrobe, cítil som, že zo sarkofágu, v ktorom sú uložené jeho relikvie, ešte po 800 rokoch sála ľudské teplo. Na jeho hrobe sa stále dejú zázraky, o čom svedčia mnohé votívne tabuľky. Čo vieme o tomto svätom?
Narodil sa okolo roku 1190 v Lisabone v Portugalsku vo významnej šľachtickej rodine. Pri krste dostal meno Ferdinand. Okolo roku 1211 vstúpil ku Rehoľným Kanonikom sv. Augustína v Lisabone a odchádza do Santa Cruz v Koimbre. Niekedy v rokoch od 1215 do 1219 prijíma kňazskú vysviacku.
V roku 1220 pod vplyvom zvesti o prvých františkánskych mučeníkoch prestúpil do Rádu Menších Bratov Sv. Františka z Assisi a prijal meno Anton. Túžil po mučeníctve a preto sa pridal ku skupine, ktorá išla na misie do Maroka. Tam však ťažko ochorel a musel sa vrátiť. Kvôli silným vetrom loď, na ktorej cestoval pristáva na Sicílii. V máji 1221 r. sa zúčastňuje na kapitule v Assisi, po ktorej ho br. Gracian berie so sebou do pustovne.
V roku 1223 sa odohrala príhoda, ktorá odhalila jeho schopnosti. Bol vyzvaný bratmi, aby kázal namiesto kazateľa, ktorý nemohol prísť. A on bez prípravy predniesol svoju prvú kázeň. Všetkých prekvapil svojou znalosťou Písma. Po tejto príhode sa stáva kazateľom. V roku 1223 dostal od sv. Františka písomné povolenie prednášať bratom teológiu, s tou podmienkou, že to nebude prekážať ich duchovnému rozvoju. V roku 1227 na provinciálnej kapitule je zvolený do funkcie provinciála v provincii Romanioli i píše svoje diela Sermones dominicales i Sermones festivi. Sú to zbierky jeho kázni. V dnešný deň dovoľme, aby on sám k nám prehovoril, skrze svoje zachované kázne a aby nám vyložil evanjelium, ktoré sme počuli:
„Koho naplnil Duch Svätý, hovorí rozličnými jazykmi. Rozličné jazyky, to sú rôzne svedectvá o Kristovi, ako pokora, chudoba, trpezlivosť a poslušnosť. Hovoríme nimi vtedy, keď ích ukazujeme na sebe. Reč je živá vtedy, keď hovoria skutky. Nech prestanú prosím slová a nech hovoria skutky. Máme veľa slov, ale skutky nijaké. Preto nás Pán preklína, lebo preklial aj figovník, na ktorom nenašiel ovocie, ale iba lístie.
Gregor hovorí: „Kazateľa viaže zákon, aby aj konal, čo káže.“ Márne sa vystatuje poznaním zákona, kto skutkami rúca, čo učí. „Apoštoli hovorili, ako im Duch Svätý dával hovoriť.“ Blahoslavený, kto hovorí tak, ako mu dáva Duch Svätý, a nie ako jeho duch! Lebo sú aj takí, čo hovoria zo svojho ducha, kradnú cudzie slová, privlastňujú si ích a predkladajú ích ako svoje. O takýchto a im podobných hovorí Pán u Jeremiáša: „Hľa, ja prídem na prorokov, ktorí kradnú moje slová jeden od druhého. Hľa, ja prídem na prorokov, hovorí Pán, ktorí používajú svoj jazyk a vravia: „Hovorí Pán“. Hľa ja prídem na prorokov, ktorí prorokujú lživé sny, hovorí Pán, rozprávajú ích a zvádzajú môj ľud svojimi lžami a svojimi čudami, lebo ja som ich neposlal, ani som ích nepoveril; oni nepomôžu tomuto ľudu, hovorí Pán.“
Hovorme teda, ako nám Duch Svätý dal hovoriť, a pokorne a nábožne ho prosme, nech nám vleje svoju milosť, aby sme deň Turíc naplnili zdokonalením piatich zmyslov a zachovávaním Desatora, aby nás naplnil silný duch skrúšenosti a zapálil v nás ohnivé jazyky vyznania, aby sme zapálení a ožiarení mohli v jase svätých vidieť jediného Boha v Troch osobách
V roku 1231 počas Veľkého Pôstu káže v Padove. Jeho svätosť nebola odtrhnutá od problémov jeho doby a živo sa zaujímal o spoločenské dianie, veľmi často zasahoval do vecí, od ktorých ľudská chytrosť radšej uteká. Tak napríklad karhal pred samým pápežom svojho generálneho ministra, brata Eliáša, ktorý sa odklonil od Františkových ideálov. Tak isto išiel do Verony k Ezzelinovi III., tyranovi, ktorý mal na svedomí mnoho ľudských životov, intervenovať za nespravodlivo väznených. Sv. Anton neutekal do samoty pred problémami ľudí, ale skôr v samote hľadal silu pre riešenie týchto problémov.
Ku koncu svojho požehnaného života odchádza do Camposampiero, kde býva v chatrči na strome – orechu. 13. júna 1231 roku dostáva infarkt a prosí bratov o prenesenie do Padovy. Umiera u bratov pri kláštore sv. Kláry. Keď sa bratia snažili utajiť jeho smrť zo strachu z návalu pútnikov a prípadného boja o relikvie, jeho smrť začali ohlasovať deti a mládež, ktorá akoby bola vedená vnútorným vnuknutím všade oznamovala, že zomrel „Svätý“. Dňa 17. júna 1231 sa konal slávnostný pohreb v kostole Najsv. Márii Panny. 30. mája v roku 1232 ho pápež Gregor IX. v Spoleto kanonizuje a v roku 1946 Pius XII. vyhlasuje za učiteľa cirkvi.
Jeho jazyk sa uchoval neporušený. Sv. Bonaventúra, ktorý bol pri tom, keď Antonovo telo ukladali do sarkofágu, keď videl tento div, povedal: „O požehnaný jazyk, ktorý vždy zveleboval Pána a dal ho zvelebovať aj iným, hľa zjavilo sa aké veľké zásluhy mal u Boha.“