V dnešnom príhovore budem vychádzať z katechézy sv. otca Benedikta XVI. o vtedy ešte blahoslavenej, dne už o sv. Angele z Foligna, ktorá je veľkou mystičkou stredoveku. Žila v 13 st.. Ľudia sú obyčajne uchvátení opisom jej zážitkov zjednotenia s Bohom, ale len málokto venuje pozornosť jej prvým krokom, čiže jej obráteniu a dlhej ceste z východiskového bodu, ktorým bol „veľký strach pred peklom“. Jej detstvo a mladosť boli ďaleko od kresťanského ideálu. Narodila sa okolo r. 1248 v bohatej rodine; zomrel jej otec a matka ju vychovávala dosť povrchným spôsobom. Pomerne skoro spoznala muža, za ktorého sa ako dvadsaťročná vydala a porodila mu viacero detí. Podla vlastného vyjadrenia viedla ľahkomyseľný život.
Niektoré udalosti, ako napríklad zemetrasenie v r. 1279, uragán a dlhotrvajúca vojna s Perugiou, spôsobili svojimi následkami mnoho utrpenia a zasiahli aj do života Angely, ktorá sa postupne začala zamýšľať nad svojimi hriechmi, až raz urobila rozhodný krok: pomodlila sa k svätému Františkovi, aby jej bol radcom pre dobrú generálnu spoveď, ktorú chcela vykonať. V r. 1285 Angela pristupuje k spovedi. O tri roky neskôr dochádza na jej ceste obrátenia k ďalšiemu zvratu: rozviažu sa všetky jej citové putá. V období niekoľkých mesiacov jej umiera matka, po nej manžel a aj všetky deti. Angela sa rozhodne predať všetok majetok a v r. 1291 vstúpi do tretieho rádu svätého Františka. Zomrela vo Folignu, 4. januára 1309.
Kniha sv. Angely z Foligna opisuje toto obrátenie a vymenúva aj jeho prostriedky: pokánie, pokora, súženia. Potom pokračuje v opise zážitkov, ktoré Angela mala od r. 1285. Spomínajúc na ne, snažila sa ich vyrozprávať prostredníctvom svojho spovedníka: on ich verne zapísal a pokúsil sa ich usporiadať do rozličných etáp, ktoré nazval „kroky alebo premeny“ – nedokázal ich však zatriediť všetky. K ťažkostiam, ktoré má Angela pri vyjadrovaní svojich mystických zážitkov, sa pripája aj ťažkosť tieto veci pochopiť – zo strany tých, čo ju počúvajú. Angela tvrdí, že jediný pravý učiteľ, Ježiš, prebýva v srdci každého veriaceho a snaží sa ho celkom získať.
Pozrime sa teda aspoň na niekoľko „krokov“ z duchovného putovania našej svätej. Prvý z nich bol vlastne predpokladom všetkých ostatných: „Bolo to poznanie hriechu – ako sama hovorí – po ktorom duša dostala veľký strach zo zatratenia; v tomto kroku horko plakala“. Ľútosť, strach z pekla a pokánie otvoria Angele perspektívu bolestnej „krížovej cesty“, ktorá ju postupne privedie na „cestu lásky“. Jej spovedník to opisuje takto: „Povedala mi, …daj napísať, že ktokoľvek sa chce zachovať v milosti, nesmie odvrátiť zrak duše od Kríža – tak v radosti, ktorú mu darujem, ako aj v smútku, ktorý naňho dopustím“. Ale v tejto fáze Angela ešte „necíti lásku“; hovorí: „Duša prežíva hanbu a trpkosť, a nezažíva lásku, len bolesť“ – a je nespokojná.
Angela zrazu pochopí najdôležitejšiu skutočnosť: že to, čo ju zachráni od jej „nehodnosti“ a od „pekelného trestu“, nebude jej „zjednotenie s Bohom“ a obsiahnutie „pravdy“, ale Ukrižovaný Ježiš – „jeho ukrižovanie pre mňa“, jeho láska. Na kríži je Bohočlovek v najvyššom akte utrpenia, ktorý je zároveň najvyšším aktom jeho lásky. Treba sa stotožniť a premeniť v láske a v utrpení ukrižovaného Krista: identifikovať sa s ním. Obrátenie Angely, ktoré sa začalo svätou spoveďou v roku 1285, dozrie až vtedy, keď sa Božie odpustenie zjaví jej duši ako nezaslúžený dar lásky Otca, prameňa lásky: „Nik sa nemôže vyhovárať – hovorí – pretože každý môže milovať Boha, a on od duše nežiada nič, len to, aby ho mala rada, pretože on ju miluje a je jej láskou“.
„Trpiaci Bohočlovek“ sa stáva jej „učiteľom dokonalosti“. Celá jej mystická skúsenosť je teda smerovaním k dokonalej „podobnosti“ s ním, a to prostredníctvom očisťovania a stále hlbších a radikálnejších premien. Do tohto úžasného diela sa Angela vkladá celá, dušou i telom, nevyhýba sa pokániam a strastiam – od počiatku až do konca – túžiac zomrieť uprostred všetkých bolestí, ktoré vytrpel ukrižovaný Bohočlovek, aby sa mohla úplne premeniť na neho: „Ó, Božie deti – odporúčala – premeňte sa úplne na trpiaceho Bohočloveka, ktorý vás tak miloval, že za vás zomrel najpotupnejšou a nevýslovne bolestnou smrťou, najťažším a najtrpkejším spôsobom. A to všetko len z lásky k tebe, človeče!“. Toto zjednotenie znamená tiež žiť to, čo žil Ježiš: chudobu, opovrhnutie a bolesť, pretože – ako vraví – „skrze časnú chudobu duša nájde večné bohatstvá; skrze opovrhnutie a hanbu získa česť a najväčšiu slávu; prostredníctvom nemnohého pokánia, uskutočneného so zármutkom a bolesťou, dosiahne s nekonečnou sladkosťou a útechou najvyššie Dobro, večného Boha“.
Ďalším jej tajomstvom je ustavičná modlitba: „O čo viac sa budeš modliť – hovorí – o to viac budeš osvietený; o čo viac budeš osvietený, o to hlbšie a intenzívnejšie uvidíš najvyššie Dobro, dokonale dobré Bytie; čím hlbšie a intenzívnejšie ho uvidíš, o to viac ho budeš milovať; o čo viac ho budeš milovať, o to viac ťa to bude tešiť; a o čo viac ťa to bude tešiť, o to väčšmi ho budeš vnímať a staneš sa schopným ho chápať. Potom prídeš k plnosti svetla, keď pochopíš, že ho nemôžeš pochopiť“.
Život sv. Angely začína svetskou existenciou, značne vzdialenou od Boha. Potom však stretnutie s postavou svätého Františka a napokon stretnutie s ukrižovaným Kristom prebúdza jej dušu pre vnímanie Božej prítomnosti, pre tú skutočnosť, že len s Bohom sa život stáva skutočným životom, pretože sa stáva láskou a radosťou – i keď v bolesti zavinenej hriechom. A takto sa nám prihovára svätá Angela. Dnes nám všetkým hrozí nebezpečenstvo žiť tak, akoby Boha nebolo: zdá sa byť tak vzdialený od každodenného života. Ale Boh má tisíc spôsobov, pre každého vlastný, ako sa sprítomniť v ľudskej duši a ako ukázať, že existuje – že ma pozná a že ma miluje. A sv. Angela nás chce urobiť pozornými na tieto znaky, ktorými sa Pán dotýka našej duše – pozornými na prítomnosť Boha – aby sme tak spoznali cestu s Bohom a k Bohu, v spoločenstve s ukrižovaným Kristom. Modlime sa k Pánovi, aby nás urobil pozornými na znaky jeho prítomnosti, aby nás naučil opravdivo žiť.