Svätý Andrej Svorad (980?-1034?) – mních a pustovník. Jeho slovanské meno je Svorad (po poľsky Świerad), kým Andrej je jeho rehoľné meno, ktoré dostal v kláštore sv. Hypolita na Zobore v Nitre. Pochádzal z Poľska. Po istom čase spoločného života v benediktínskom kláštore začal viesť osamote mimoriadne prísny pustovnícky život. Podľa ľudovej tradície jeho pustovňa bola na Skalke pri Trenčíne nad riekou Váh, kde neskôr pustovníčil spolu so svojím učeníkom mníchom Benediktom ( ? – 1037?).
Benedikt i po Andrejovej smrti naďalej viedol podľa jeho príkladu prísny pustovnícky život na Skalke. Asi roku 1037 ho napadli zbojníci, ktorí ho zviazali a hodili do Váhu. O rok našli Benediktovo telo vo vode, bolo neporušené. Pochovali ho v bazilike sv. Emeráma v Nitre v tom istom hrobe, kde ležali kosti jeho duchovného otca Andreja. Po obnove románskeho kostolíka vedľa katedrály v rokoch 1930-31 uložili v ňom ostatky svätcov v striebornom relikviári. Roku 1083 pápež Gregor VII. kanonizoval sv. Andreja Svorada a sv. Benedikta. Boli vyhlásení za patrónov Uhorska.
Päťkostolský biskup Maurus napísal v roku 1064 životopis, z ktorého vám niečo prečítam: V čase, keď sa za vlády najkresťanskejšieho kráľa Štefana Božie meno a kresťanské náboženstvo v Panónii len začínalo ujímať, kňazi a mnísi z iných krajín začuli povesť o dobrom panovníkovi a prichádzali k nemu ako k otcovi, nie však prinútení nejakou tiesňou, ale aby vo svojom združení našli novú radosť zo svätého života. Jeden z nich, čo vzišiel zo sedliackeho rodu ako ruža z tŕnia, menom Svorad, prišiel z vnuknutia Svätého Ducha do tejto vlasti z krajiny Poľanov. Od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor na počesť svätého mučeníka Hypolita stál na nitrianskom území, prijal rúcho a pod menom Andrej rozhodol sa viesť pustovnícky život. Z úst jeho učeníka blahoslaveného Benedikta, ktorý s ním žil, som počul, s akou skrúšenosťou srdca a telesným odriekaním sa tu umŕtvoval, a rozhodol som sa zachytiť to niekoľkými riadkami. Ja, Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, som toho dobrého človeka videl, no ako žil, neviem z vlastnej skúsenosti, ale iba z počutia. Do nášho kláštora, zasväteného ku cti blahoslaveného biskupa Martina, často chodieval už spomínaný mních Benedikt a rozprával mi, čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote.
Keď sa ten ctihodný muž Andrej utiahol do pustovníckej samoty, ustavične sa postil až po úplné vyčerpanie tela, ale na posilnenie duchovného života. Tri dni sa zdržiaval všetkého, čo možno dať do úst, pre lásku k milosti toho, ktorý sa kvôli ľuďom stal človekom a štyridsať dní sa postil. Keď však nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, podľa vzoru rehoľného poriadku, ktorý zachovával opát Zozimas, kde každý prežil štyridsaťdňový pôst na štyridsiatich piatich datliach, dostal od otca Filipa, od ktorého prijal rehoľné rúcho, štyridsať orechov a spokojný s týmto pokrmom s radosťou očakával deň svätého vzkriesenia. V tieto, ale aj v iné dni, hoci jedlo nielenže nestačilo ani na posilnenie tela, ale ešte aj ducha podlamovalo, nikdy, okrem času modlitby, nevynechal prácu.
To, čo je tu zaznačené, dozvedel som sa od jeho už spomenutého učeníka Benedikta. Aj on sa po smrti svojho otca rozhodol bývať na tom istom mieste. Ale po troch rokoch prísneho života podľa príkladu učiteľa prepadli ho zbojníci a v domnení, že má veľa peňazí, priviedli ho na breh rieky Váh, zavraždili ho a hodili do vody. Jeho telo potom dlho hľadali, ale nenašli. No celý rok vídali na brehu rieky Váh sedieť orla, akoby niečo pozoroval. To ich priviedlo k presvedčeniu, že je tam jeho telo, preto kázali komusi ponoriť sa do vody, a tak ho našli neporušené, akoby bol iba nedávno umrel. Aj Benedikta pochovali na tom istom mieste v bazilike blahoslaveného mučeníka Emeráma, v tom istom hrobe, kde odpočívali kosti svätého otca, blahoslaveného Andreja.