Sv. Albert Veľký sa narodil okolo roku 1200 v Lauingen na Dunaji v Bavorsku do zámožnej vojenskej rodiny. Bol to človek, ktorý chodil po svete s otvorenými očami. Napísal neuveriteľné množstvo diel z najrôznejších oblastí ľudskej činnosti – prírodnej vedy, filozofie, teológie, medicíny… Učil na univerzitách vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku, kázal v kostoloch, putoval spravidla pešo Pri všetkých cestách pozorne sledoval prírodu aj ľudí a všetko premýšľal. Akonáhle sa naskytla príležitosť, písal alebo diktoval. Miloval vedu, ale dokázal se jej v nektorých obdobiach i vzdať a starať sa o praktické záležitosti, ktoré mu boli zverené.
Založil a viedol univerzitu v Kolíne, ako provinciál spravoval nemeckú provinciu, asi rok pôsobil ako biskup v Regensburgu. Vždy sa však snažil nájsť za seba vhodných zástupcov, aby sa mohol k vede vrátiť. Kedysi vraj váhal so vstupom k dominikánom, pretože sa bál štúdia filozofie. Bol povzbudený zjavením Panny Márie, ktorá mu prepožičala svoju múdrosť. Takto „vyzbrojený“ položil sv. Albert základy novej kresťanskej filozofie vychádzajúcej z Aristotelovho diela. Na tomto základe potom staval i najslávnejší žiak sv. Alberta, sv. Tomáš Aquinský. Svoju múdrosť sv. Albert stále považoval za prepožičanú, a preto zostal pokojný i vtedy, keď ho náhle opustila pamäť. Poslední rok života strávil vo svojej cele, kde sa vytrvalou modlitbou pripravoval na konečnú púť ku Studnici Múdrosti.
Dnešný deň je v čítaní breviára uvedený Albertov komentár k evanjeliu sv. Lukáša a to k Ježišovmu príkazu sláviť eucharistiu, píše v ňom: „Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22,19): „Treba si tu všimnúť dve veci. Prvou je príkaz sláviť túto sviatosť, ktorý vyjadruje slovami: „Toto robte.“ Druhou je, že tu ide o pamiatku Pána, ktorý ide za nás na smrť. Teda hovorí: „Toto robte.“ Veď nemožno prikázať nič užitočnejšie; nič lahodnejšie, nič hojivejšie, nič milšie, nič podobnejšie večnému životu nemohol prikázať. A teraz si to jednotlivo rozoberieme.
Eucharistia je užitočná na odpustenie hriechov a najužitočnejšia v živote na dosiahnutie plnej milosti. „On, totiž Otec duchov, karhá nás kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti.“ (Hebr 12,10) Ale účasť na jeho svätosti je v účasti na jeho obete, čiže keď sa vo sviatosti obetoval za nás Otcovi, obetoval sa aj nám na úžitok. „Pre nich sa ja sám posväcujem.“ (Jn 17,19) „Kristus, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“ (Hebr 9,14)
Ani nemôžeme robiť nič lahodnejšie. Veď čo je lahodnejšie ako to, v čom nám Boh ukazuje celú svoju lahodnosť? „Z neba si im dal hotový chlieb bez práce, ktorý mal v sebe všetku slasť a uspokojil každú chuť. Lebo tvoj dar vyjadroval tvoju nežnú lásku k deťom; prispôsoboval sa chuti každého a premieňal sa na to, čo kto chcel.“ (Múd 16,20-21) Ani nemohol prikázať nič hojivejšie. Veď táto sviatosť je ovocím Stromu života a keď ho niekto prijíma s nábožnou a úprimnou vierou, neokúsi smrť naveky (porov. Jn 8,52). „Je stromom života pre tých, čo po nej siahnu, a blahoslavený je ten, kto sa jej drží.“ (Prís 3,18 [Vg.]) „Ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6,57)
Nemohol prikázať nič milšie, lebo táto sviatosť spôsobuje lásku a jednotu. Veď najväčším prejavom lásky je dať seba samého za pokrm. „Či nepovedali ľudia z môjho stanu: Kto nám dá z jeho mäsa, aby sme sa nasýtili?“ (Jób 31,31) Ako keby povedal: Tak som ich miloval a oni mňa, že som túžil byť v ich vnútri, a oni mňa tak prijať, aby sa vtelili do mňa a stali sa mojimi údmi. Lebo vnútornejšie a prirodzenejšie sa ani nemohli spojiť so mnou a ja s nimi. A ani nemohol prikázať nič podobnejšie večnému životu. Lebo trvanie večného života spočíva v tom, že Boh vo svojej dobrote vlieva seba samého do tých, čo žijú v blaženosti.“ (22, 19; Opera omnia, Parisiis 1890-1899, 23,672-674)
Albert bol blahorečený roku 1622 papežem Řehořem XV. a kanonizovaný 16.12.1931 papežem Piem XI.