Počuli sme, ako Pán Ježiš hovorí o svojom utrpení ako o nutnosti: „Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý od starších z ľudu, veľkňazov a zákonníkov, musí byť zabitý a na tretí deň vstane z mŕtvych.“ Prečo toto všetko musí Ježiš prežiť? Či azda len preto, že to tak predpovedali proroci. Ale proroci to predpovedali práve preto, lebo dopredu videli, čo sa má stať a čo sa stane. Asi najplastickejším spôsobom nám toto utrpenie Božieho služobníka opisuje prorok Izaiáš v 53 kapitole: „Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.“ To, čo podstúpil Ježiš je pre naše blaho a uzdravenie. Na ňom sa zjavuje bolesť Boha kvôli naším poblúdeniam. Človek musí rozlúštiť túto Božiu bolesť, aby aspoň čiastočne pochopil, aká je Božia Láska voči nemu. Boh sa trápi nad našimi hriechmi. Kristovo utrpenie je výzvou, aby sme sa obrátili a stali sa tak tým, čím máme byť: „Blaženým miestom Božieho prebývania.“
Na záver dnešného evanjelia sme počuli zvláštne pozvanie a výzvu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nech ma nasleduje. Lebo kto by si chcel zachrániť svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ Ježiš od nás požaduje niečo, čo úplne stojí v protiklade k mysleniu tohto sveta. Kto z nás sa nechce presadiť, kto z nás sa nechce zviditeľniť, kto z nás netúži, aby bol všeobecne známy, slávny. Kto je ochotný zmiznúť zo života. Kto z nás vlastne túži po skutočnom seba zapieraní. Naschvál som použil tie to dve slová a nie jedno, ako zvykneme povedať: „sebazaprenie.“ Lebo v tých našich sebazapreniach veľmi často ide znovu len o seba potvrdzovanie a seba presadzovanie. Ale to čo vyžaduje Ježiš nie je žiadnym upevnením našej pozície v duchovnom živote. Zaprieť seba to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých jeho prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa moje Ego pokorilo pred Slovom Božím, aby moje Ego zostúpilo z trónu, na ktorý sa samé uviedlo v okamihu dedičného hriechu. Trón môjho života patrí Božiemu Slovu.
Seba zaprenie je snahou získať slobodu od svojho Ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nevzťahovať všetko na seba, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa. Zrieknuť sa miesta, ktoré moje Ego hriešne zaujalo a uvoľniť toto miesto Bohu, ktorému jedinému patrí miesto zbožňovania a poklony. Zaprenie seba to je snaha zrieknuť sa tohto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Slovo. Termín viera v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, ma asi taký zmysel, ako nechať sa viesť, nechať sa riadiť. Je to opačný postoj aký zaujal Adam, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že on si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba.
Spása je v oslobodení od seba. A to sa deje vtedy, keď nás niekto tak uchváti, že zabudneme na seba. Sv. František opakuje: „Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých“. Ako často lipneme na pozemskom živote. Už v tomto pozemskom živote platí, že len to semienko prinesie úrodu, ktoré sa nechá pochovať do zeme a teda v určitom zmysle sebe odumrie. Zakope sa. A znovu zdôrazním slová modlitby sv. Františka: „len keď odumierame sebe, povstávame k životu večnému.“ Pán Ježiš nás dnes všetkých vyzýva, aby sme strácali svoj život.
Aj na úrovni čiste biologickej sa rozmnožujeme len vďaka ochote „dať svoj život!“ Keď si žena chce zachovať svoj život, neporodí žiadne dieťa, veď každé dieťa ukrajuje čosi z jej fyzickej krásy a zdravia. Ale Kristovo Slovo sa potvrdzuje už v tak prirodzenej veci, ako je rozmnožovanie ľudského pokolenia. Keď sledujeme prevládajúci životný štýl, je v ňom snaha „užiť si, čo sa len dá!“ Mnohí bohatí ľudia urobili trpkú skúsenosť, že hoci mali všetko, vnútorné šťastie nenašli. Sv. Augustín hovorí, že ľudské srdce je nespokojné, dokiaľ nespočinie v Bohu. Tajomstvo blaženosti je v Bohu a my do neho môžeme vstúpiť, len keď budeme Boha milovať primeranou Láskou a to je nadovšetko. Boha nemám milovať tak ako seba alebo blížneho. Bohu mám dať v láske prednosť pred sebou, ale práve tak dochádza k premene na blaženého Bohočloveka.
Ak chceme v tomto svete zažiť aspoň minimum možnej radosti, držme sa Ježišových slov. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ Základné zaprenie seba spočíva v tom, že žijeme Božie Slovo a nie svoje Ego. Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Boží Duch je odmenou za naše zaprenie seba. Boh chce človeka ako miesto svojho prebývania a svojho zjavenia. Dokiaľ človek slúži tomuto zámeru je krásny, dobrý a blažený. Keď odmieta toto svoje poslanie, stáva sa miestom prebývania zlého ducha a stáva sa hrozným, neľudským človekom.