Dnes si pripomíname podivuhodné tajomstvo, ktoré sa udialo v živote nášho sv. otca Františka. Veľmi často narážame v duchovnom živote na jav, ktorý zvykneme označovať slovom noc alebo púšť. Je to opak toho, čo nazývame útechou. Je zákonité, že telesný kresťan je vábený na duchovnú cestu skrze útechu. Sme ochotní opustiť príjemne, ak objavíme niečo ešte príjemnejšie. Sme ochotní opustiť telesnú rozkoš, keď nás Boh zahrnie duchovnou slasťou. Ale takto sa náš egoizmus nelikviduje, ale len posúva do inej oblasti. Z telesného egoistu sa stáva duchovne požívačný človek. Ale ku skutočnej láske dozrievame a môžeme dozrieť až na kríži. Nemáme svoj duchovný život hodnotiť podľa veľkosti našich útech, ale podľa veľkosti a schopnosti prinášať obetu, trpieť spolu s Kristom, podľa ochoty niesť s Kristom kríž. Obyčajne sa človek zľakne tejto noci alebo púšte a má pocit, že ho Boh opustil. Je to však súčasť Božej výchovy. Boh nás chce vychovať k nezištnej láske. Ježiš má najväčšiu radosť z nás vtedy, keď sme ochotní spolu s ním niesť kríž. Za najväčších svätcov nepovažujeme tých, ktorí mali videnia a útechy, ale tých, ktorí prešli temnou nocou a niesli na svojom tele Kristove rany. Bude asi najvhodnejšie, keď sa pozrieme do životopisu sv. Františka, ako je tam opísaná táto udalosť.
Tomáš z Celána, jeden z prvých životopiscov sv. Františka, hovorí:
„Raz sa blažený a ctihodný Otec František vzdialil od zástupu ľudí, ktorí sa denne zbožne schádzali, aby ho videli a počuli, a odobral sa na odľahlé, osamelé miesto, aby tu bol len pre Boha a aby striasol prach, ktorý sa na ňom snáď zachytil pri styku s ľuďmi. Mával totiž vo zvyku rozdeľovať si čas, ktorý mu bol zapožičaný, aby si zaslúžil Božiu milosť, jednak ku službe blížnym, jednak k rozjímaniu v blaženej samote. Brával so sebou len niekoľkých spoločníkov, ktorí dôvernejšie poznali jeho svätý život, aby ho bránili pred návalom a obťažovaním ľudí a strážili jeho pokoj. Keď strávil nejaký čas v ustavičnej modlitbe, dôvernom rozjímaní a nevýslovnom spojení s Bohom, túžil sa dozvedieť, čo sa v jeho živote a pôsobení večnému Kráľovi páči a čo by sa mu páčilo ešte viac. Pritom sa snažil zistiť a zbožne túžil odhaliť, akým spôsobom, kde a s akou horlivosťou by mal Pánovi ešte dokonalejšie podľa jeho vôle slúžiť. To bola stále jeho najvyššia múdrosť, táto veľká túžba ho stravovala, pokiaľ tu žil, učiť sa od prostých i múdrych, od dokonalých i nedokonalých, ako kráčať po ceste pravdy a dosahovať vždy vyššie ciele.
Lebo aj keď bol najdokonalejším človekom, nikdy sa za dokonalého nepokladal – bol presvedčený, že je veľmi nedokonalý. Okúsil totiž a videl, aký milý a dobrý je Boh Izraela k tým, ktorí majú priame srdca a ktorí ho hľadajú s rýdzou prostotou a skutočnou čistotou. Sladká vliata blaženosť, ktorá mu bola, ako tušil, daná zhora, ho nútila, aby odumrel sám sebe. Naplnený takou oblažujúcou radosťou túžil úplne, ako sa len dá, tam, kam čiastočne už prenikol, keď sa už sám sebe stratil,. Tento človek, ktorý mal Božieho Ducha, bol ochotný znášať všetky úzkosti srdca i všetky telesné strasti, len aby sa na ňom milostivo naplnila vôľa nebeského Otca. Preto prišiel jedného dňa k oltáru, ktorý bol zriadený v pustovni, kde sa zdržiaval, vzal knihu evanjelií a úctivo ju položil na oltár.
Potom padol pred Bohom na kolená, pokorný srdcom i telom, a vrúcne dobrotivého Boha v modlitbe prosil, aby mu On, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy, milostivo zjavil svoju vôľu. Aby doviedol k dokonalému koncu to, čo kedysi v prostote a pokore začal, vrúcne prosil, aby sa mu pri prvom otvorení knihy zjavilo, čo má robiť. Bol totiž vedený Duchom, ktorý viedol svätých a dokonalých mužov, o ktorých čítame, že vo svojej túžbe po svätosti jednali s podobnou detinskou dôverou.
Domodlil sa, vstal a v duchu pokory a so skrúšeným srdcom sa poznamenal svätým krížom. Potom vzal z oltára knihu a s úctivou bázňou ju otvoril. I stalo sa, že jeho pohľad padol na rozprávanie o Utrpení Pána – na to miesto, kde Pán Ježiš oznamuje svoje bolestné utrpenie. Aby vylúčil, akúkoľvek náhodu, otvoril knihu druhý i tretí raz a našiel vždy rovnaké alebo podobné miesto.
Plný Ducha Božieho, poznal, že do nebeského Božieho kráľovstva pôjde mnohými zármutkami, utrpením a bojmi. Statočný rytier však nemá strach pred nadchádzajúcimi zápasmi, neklesá na mysli, pretože vie, že na bojiskách tohto sveta bude bojovať boje Božie. A nebál sa, že podľahne nepriateľovi, pretože sa nespoliehal na seba a dlho už pracoval nad ľudské sily. Zachvátila ho horúca a plamenná horlivosť. I keď v minulosti žili svätci, ktorí sa snažili o ten istý cieľ, predsa sa nenašiel žiaden, ktorý by ho predstihol vrúcnosťou túžby. Dospel k poznaniu, že je ľahšie dokonale konať, než o tom hovoriť. Veď ukazoval – nie slovami, ktoré o dobre hovoria, ale dobro netvoria – ale skôr svätými skutkami svoju veľkú horlivosť a snaživosť. Tak zostával neotrasený a veselej mysle a svojmu Pánovi spieval radostné piesne. Preto bol hodný ešte väčších zjavení, keď z malých vecí dokázal mať veľkú radosť, a bol nad mnohým ustanovený, keď dokázal byť verný v malom.
Dva roky pred tým, než František vrátil svoju dušu nebu, býval v pustovni na mieste zvanom Alverna. Tu mal od Boha videnie: videl pred sebou muža v podobe Serafína so šiestimi krídlami, ktorý visel na kríži s rozpätými rukami a nohami pri sebe. Dve krídla mal zdvihnuté nad hlavou, dve boli rozpäté k letu, dve zahaľovali telo. Keď blažený služobník Najvyššieho zbadal zjavenie, bol plný údivu, ale nemohol si vysvetliť, čo by malo toto zjavenie znamenať. Prenikla ho veľká blaženosť a zmocnila sa ho ešte väčšia radosť, keď spozoroval milostiplný pohľad Serafína, ktorý bol neopísateľne krásny. Ale jeho ukrižovanie a horkosť jeho utrpenia naplňovali Františka hrôzou. Bol zároveň smutný a radostný, blaho a bolesť sa v ňom striedali. Znepokojený premýšľal, čo by malo toto zjavenie znamenať, a v túžbe pochopiť jeho najvnútornejší zmysel, bol plný úzkosti.
Zatiaľ čo rozumovo nemohol stále do zmyslu zjavenia preniknúť a jeho úžasnosť a neobvyklosť zamestnávali jeho srdce, začali sa na jeho rukách i nohách ukazovať znamenia klincov tým istým spôsobom, ako ich krátko predtým videl na ukrižovanom mužovi. Jeho ruky i nohy akoby boli v prostriedku prebodnuté klincami, pričom sa hlavičky klincov objavili na rukách na vnútornej a na nohách na hornej strane, na protivnej strane potom boli stopy hrotov. Znamenia totiž boli na vonkajšej strane rúk guľaté, na vnútornej pretiahnuté. A bolo vidieť kúsok mäsa, ktorý prečnieval, ako klince na nohách. Taktiež pravý bok bol akoby kopijou prebodnutý a bola v ňom akoby zjazvená rana, z ktorej často tieklo toľko krvi, že jeho habit i nohavice boli nasiaknuté jeho svätou krvou.
Ako málo bolo tých, ktorí mohli vidieť ranu v boku, dokiaľ ukrižovaný služobník ukrižovaného Pána žil. František totiž s najväčšou úzkosťou skrýval sväté rany pred cudzími. I pred najbližšími ich skrýval s veľkou opatrnosťou, takže i bratia, ktorí boli stále s ním a boli jeho najoddanejšími učeníkmi o tom nevedeli.
I keď sa služobník a priateľ Najvyššieho videl ozdobený akoby drahocennými drahokamami a korunovaný slávou a cťou, nepripúšťal si žiadne pyšné myšlienky. Nesnažil sa z pyšnej túžby po sláve nikomu páčiť, naopak , snažil sa toto vyznamenanie, dokiaľ by to bolo možné, utajiť, aby mu ľudský obdiv nebral prepožičanú milosť.
František bol totiž zvyknutý, nikdy alebo len zriedka odhaľovať zvláštne tajomstvá. Obával sa totiž, že by mohol prepožičanú milosť umenšiť, keby z náklonnosti, ako to medzi dobrými priateľmi býva, vyjavil svoje tajomstvo. Preto v srdci stále nosil slovo proroka a často ho i opakoval : „Tvoj výrok uchovám vo svojom srdci, aby som sa proti tebe neprehrešil.“ Pre prípad, že by k nemu prichádzali svetskí ľudia, s ktorými nechcel hovoriť, si dohovoril s bratmi a synmi toto znamenie: Keď sa začal modliť tento verš, mali návštevníkov ihneď zdvorilo poslať preč. Mal totiž skúsenosť, že hovoriť všetko všetkým je veľké zlo a že nemôže byť duchovným človekom, kto by nemal žiadne alebo väčšie tajomstvo, než by bolo možné vyčítať z jeho tváre.“
Boh nehodnotí náš duchovný život podľa veľkosti našej útechy, ale podľa schopnosti obetovať sa. Prečo o tom hovorím? Lebo dnes stojíme pred tajomstvom stigmatizácie. Stigmatizácia to je raz navždy ukrižovaný život spolu s Kristom. Sv. František nás učí, že hodnota nášho života nie je v úteche, ani v prijatých daroch, ale v prinesených obetiach. Do chrámu Boha Lásky sa vstupuje skrze obeť. Prosme dnes sv. Františka, aby aj v nás prebudil zmysel pre hodnotu Pánovho kríža a aj našich krížov.