Dnes máme spomienku sv. Moniky, matky sv. Augustína. Narodila sa okolo roku 332 v Tagaste v Alžírsku z kresťanských rodičov. Rodičia ju vydali za pohanského úradníka Patrícia. Svojho syna Augustína zachránila svojimi modlitbami a slzami od manichejského bludu a od nemravnosti, takže sa obrátil a stal sa kresťanom a dokonca biskupom v Hippo. Aby dosiahla jeho obrátenie cestovala za ním z Afriky najprv do Ríma a stadiaľ do Milána. Tam sa dal Augustín roku 387 pokrstiť. Pri spiatočnej ceste do Afriky zomrela ešte v tom istom roku v Ostii pri Ríme. Pochovaná je v kostole sv. Augustína v Ríme.
Pozrime sa, čo hovorí o svojej matke sv. Augustín: „Matka sa narodila v Tagaste v Numídii r 332. Zbožnou slúžkou bola vychovaná v rodičovskom dome v kresťanskej viere. Vydala sa za pohana Patrícia, ktorý bol starostom mesta. Môj otec bol prudkej povahy, neviazaný, hýrivec, zlostný a v manželstve neverný. Jeho matka držala s ním, a tak moja matka trpela dvojnásobne. Ešte aj služobníctvo huckalo svokru proti mojej matke. Ako odpovedala na to matka Monika?
Otcovi slúžila ako pánovi. Nikdy mu nič nevyčítala. Keď sa uspokojil, vtedy ho odprosovala ona, že mu zadala príčinu k hnevu. Ako manželka chcela mu predstaviť Krista, ako odpúšťa, zabúda a nesmierne miluje. Pritom sa vrúcne modlila za jeho obrátenie a prosila o milosť, aby stal ráz vedľa nej ako kresťan – katolík. Bola to odvážnosť vzhľadom na takého neviazaného pohana! Čoho však nie je schopná láska?
Manželkám, ktoré mali oveľa lepších mužov ako moja matka a sťažovali si na nich, láskavo dohovárala, aby si ich ctili, milovali a nikdy nehovorili o nich zle. Vtedy sa divili, ako to vládze ona, lebo poznali môjho otca.
Voči svokre, ktorá huckala aj služobníctvo, chovala sa tak trpezlivo, dobrotivo a k tým, ktorí na ňu donášali, bola taká láskavá, že ráz ich získala úplne nielen pre seba, ale i pre Boha.
Nezniesla nikdy klebety. O neprítomných nedovolila hovoriť zle.
Už mala získaného manžela, ktorý prijal svätý krst, už mala získanú svokru, ale ja som bol ešte ďaleko od Boha, ja, jej syn Augustín. Oddal som sa bludárom manichejcom. Oslnila ma sláva a úspech v štúdiách a zamestnaní a stiahol ma neviazaný život. Matka chodila dvakrát denne do chrámu sa modliť. Denne bola na svätej omši. Bol som katechumen, ale pokrstiť som sa nedal. Oddal som sa aj neviazanému životu. Matka pre moju priazeň k bludárom nechcela so mnou ani jesť pri jednom stole, ani bývať pod jednou strechou. Skúšala to všelijako. Kade chodila, tade sa modlila a ronila slzy pre mňa. Nakoniec som jej utiekol spred očí do cudziny. Odišiel som z Afriky do Itálie. Materská láska a ešte viac jej túžba, aby som patril Bohu tak ako ona, aby som vedľa nej stal ako kresťan katolík, vyhľadala ma aj v Itálii a našla v Miláne. Tu jej slzy našli ozvenu. Tu na mňa čakala milosť. Stretol som veľducha, pravoverného učeníka Kristovho, biskupa svätého Ambróza, a ten mi ukázal, aký som maličký pred Bohom, aká márnivá je ľudská sláva, ako iba Boh si zaslúži lásku nášho srdca! Moja matka ma tu pokrstila vodou svojich očí – slzami. Tu sa splnilo, čo jej predpovedal africký biskup: „Nie je možné, aby syn toľkých sĺz matky bol stratený!“
Svätý Ambróz ma pokrstil, matka asistovala. Potom sa už spokojne uložila na Božiu hruď. Od radosti sa už nevládala vrátiť do Afriky. Mala 56 rokov, bol rok 387, keď som ju pochoval v Ostii. Bolo jej jedno, kde ju pochovajú; vedela, že Boh ju nájde ku vzkrieseniu v súdny deň všade. Ako bolestná Matka Božského Syna, tak ani moja matka ma neopustila, kým nevidela, že som dušu odovzdal Bohu. A veľké vzkriesenie, keď som sa stal o tri – štyri roky kňazom, to už videla dokonalejšie v nebi.“
Toľko nám zanechal o svojej svätej matke sv. Augustín. Nasledujme ju v jej trpezlivosti a vytrvalosti v modlitbách za obrátenie zblúdilých duší.