V dnešný deň sa nám ponúka zamyslenie nad smrťou. Aj keď nám Písmo sväté hovorí o smrti ako o treste za hriech a v Knihe Múdrosti dokonca nachádzame verše, ktoré hovoria, že „Boh smrť neučinil, ani sa neteší zo záhuby žijúcich“ (Mudr 1,13) a „diablovou závisťou však vošla do sveta smrť“ (Mudr 2,24), predsa platí, že od okamihu, keď Ježiš svojou smrťou našu smrť premohol, stáva sa aj biologická smrť človeka miestom stretnutia s Bohom. Ježiš, Pravý Boh a pravý človek vstúpil do reality ľudskej smrti a dal jej iný význam svojím zmŕtvychvstaním. Sv. František sa v odvahe viery nehanbí nazývať telesnú smrť sestrou. Vo svojom chválospeve na stvorenie týmito slovami vyzýva smrť k oslave Boha: „Nech ťa chváli, môj Pane, naše sestra smrť tela, žiadny živý človek jej nemôže uniknúť. Beda tým, ktorí zomrú v smrteľných hriechoch. Blahoslavení, ktorých nájde spojených s tvojou najsvätejšej vôľou, lebo druhá smrť im neublíži.“
Prečo môžeme hovoriť o ľudskej smrti ako o dobrodení? Stáva sa dobrodením od okamihu prvotného hriechu. V knihe Genesis čítame, že keď človek zhrešil, v jeho bytosti sa objavilo mnoho deformácií (rozum sa mu zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu, prebudila sa v ňom žiadostivosť, v jeho živote sa objavilo psychické trápenie i fyzické choroby a utrpenie). V tej istej knihe sa píše: „Tu povedal Pán Boh: „Teraz je človek ako jeden z nás, pozná dobré aj zlé. Nepripustím, aby vystrel ruku po strome života a nejedol a nežil naveky.“ (Gn 3,22) Keď čítame tento text povrchne, môžeme mať dojem, že nám Boh nedopraje, aby sme žili večne. Ale keď sa lepšie nad tým zamyslíme, zistíme, že aj v tom je prejav milosrdenstva a súcitu voči narušenému človeku. Keby v takom stave jedol zo stromu života, zostal by navždy v narušenej bytosti. A to by nebol ten život, ktorý pre nás pripravil Boh.
Sv Ambróz hovorí: „Smrť síce nepatrila k ľudskej prirodzenosti, ale stala sa potom niečím prirodzeným; Boh neustanovil smrť od počiatku, ale dal ju ako liek. Lebo človek bol za svoju spreneveru odsúdený na dennú lopotu, nariekal, ťažko to niesol a začal mať nešťastný život. Bolo treba urobiť koniec tomuto zlému stavu, a tak mala smrť navrátiť, čo život stratil. Nesmrteľnosť bez milosti by bola skôr bremenom ako ziskom.“ (Z rečí nad hrobom brata Satyra)
Dnes sa nám ponúka pohľad na očistec. Aké sú naše predstavy o ňom? Mnohí si ho predstavujú ako akúsi mučiareň pod priamym Božím vedením, kde sa dôsledne vyžaduje spravodlivosť a tresty za naše hriechy, snáď jediný rozdiel medzi peklom a očistcom spočíva v tom, že očistec raz skončí. Myslím, že vhodnejšie je hovoriť o Božej psychiatrickej klinike, o Božom operačnom sále pre duše. Veľkosť bolesti očisťovanie je priamo úmerná veľkosti sebalásky, v ktorej človek žil a umrel. Potreba očistenie človeka vyplýva z jeho predurčenia. Boh nás určil na to, aby sme sa stali jeho obrazom. Toto svoje poslanie dokážeme naplniť len vtedy, keď sa naše bytosti stanú príbytkom Boha, teda miestom Vtelenia a Vyjadrenie, Zjavenie Božej Lásky. Človek je pozvaný k bezprostrednému vzťahu s Bohom, k tomu, aby svojim telom tlmočil Boha – Lásku, oslávil Boha. Keď my teraz oslávime Boha – dokonalou nesebeckou Láskou, aj Boh nás v Sebe Samom oslávi. Ak človek nežije Božiu Lásku, ktorá spočíva v poslušnosti Božím príkazom, tak v tomto svojom poslaní zlyháva. A myslím si, že toto zlyhanie sa týka nás všetkých. Preto potrebujeme očistenie a očistec.
Veriaci človek môže začať svoj očistec už na tomto svete, ak vo svetle poznania Božej Lásky začne zápasiť o Lásku k Bohu a o slobodu od hriechu, pretože každý hriech je opakom Vtelenia a Zjavenia Lásky. Každý hriech spočíva v seba-láske až po pohrdnutie Bohom. Každý hriech spôsobuje, že sa človek stáva miestom prejavenie a prebývania zlého ducha. Preto skôr ako sa človek stane tým, čím má z Božieho určenia byť, potrebuje zvíťaziť nad hriechom. A toto je očistec, ktorý v Kristovom milosti môže a má začať už na zemi. Svätí ním prešli už na zemi. Včera sme počuli výrok: „Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.“
Nemyslime si, že keď niekto denne žije hriechu a plní tak vôľu diabla, že v hodine smrti sa jeho sklony zmenia akoby úderom kúzelnej paličky. Aj v duchovnom živote platí zákon zotrvačnosti. Pekne ho vyjadruje jedno príslovie: „Strom padá na tú stranu, kam sa celý život nakláňa!“ Zápas s hriechom je povinnosť každého kresťana. Ježiš nikomu z nás nesľubuje, že keď budeme chodiť pravidelne do kostola, budeme spasení. Chodiť do kostola je nutné, ale to nestačí. Máme robiť pokánie a to spočíva v odvrátenie od hriechu a príklonu k Bohu.
Niekedy seba samých hodnotíme podľa svojich vonkajších skutkov a vychádza nám, že sme na tom celkom dobre. Ale hriech je čosi iné a viac. Každý hriech sa týka kvality ľudského bytia. Keď dobrovoľne hreším, stávam sa príbytkom zlého a to sa prejaví v mojom vnútornom prežívaní. Keby sme boli skutočne dobrý, hriech by nevládol v našich údoch. Toto vnútorné zlo mizne, keď sa odovzdávame Kristovi. Miznú zlé myšlienky, predstavy, túžby a človek zažíva slobodu od hriechu. Keď takto postupujeme, nemusíme sa báť očistca po smrti. Kto verne nasleduje Krista, kto sa už teraz necháva súdiť a naprávať Božiemu Slovu, tomu súd po smrti už nehrozí.
Sv Katarína Janovská píše, ako raz pri svätej spovedi „pocítila veľkú bolesť v srdci kvôli nesmiernej Božej láske”. S jasným vedomím svojej biedy a svojich chýb a zároveň aj veľkej Božej dobroty takmer odpadla. Bola zasiahnutá hlboko v duši týmto poznaním samej seba, svojho prázdneho života a zároveň Božej dobroty. Z tohto jej zážitku sa zrodilo rozhodnutie, ktoré ďalej orientovalo celý jej život, vyjadrené slovami: „Už žiadny svet, už žiaden hriech.“ (Vita mirabile, 3rv) Podľa sv. Kataríny je očistec vnútorný oheň. Svätice hovorí o ceste očisťovania duše, nasmerovanej k plnému spoločenstvu s Bohom, vychádzajúc z vlastnej skúsenosti hlbokej bolesti kvôli spáchaným hriechom, v porovnaní s nekonečnou láskou Boha.
Iná mystička opisuje očistec takto: „Je to geniálny vynález Boha. Predstavme si: jedného dňa sa dvere otvoria a objaví sa v nich bytosť neopísateľne krásna. Tak krásna, akú ste ešte v živote nikdy na zemi nevideli. Ste očarený touto bytosťou, vyžarujúcou krásu o to viac, že táto bytosť vám naznačuje, že je do vás bláznivo zamilovaná. Predtým ste si nevedeli ani predstaviť, že by vás mohol niekto tak milovať. Vycítite tiež, že má veľkú túžbu pritiahnuť vás k sebe, objať vás a oheň lásky, ktorý už vo vašom srdci horí, vás poháňa, aby ste sa vrhli do jej náručia. V tom momente si uvedomíte, že ste sa už celé mesiace neumývali a že odporne smrdíte, že vám tečie z nosa, vaše vlasy sú mastné a zlepené, na šatách máte veľmi veľké škvrny a pod.. Uvedomujete si, že sa v takom stave nemôžete pred ňu dostaviť, že sa najprv musíte ísť umyť, osprchovať a až potom znovu prísť a predstúpiť pred túto bytosť.
Avšak láska, ktorá sa už zrodila vo vašom srdci je tak silná, že tento odklad na neskôr, spôsobený tým, že sa idete osprchovať, je úplne neznesiteľný! Bolesť z neprítomnosti, hoci iba dočasné, je hroznou popáleninami v srdci a závisí na intenzite prežívanej lásky. To je očistec! Je to oneskorenie spôsobené vašou nečistotou, akoby „čakacia doba“ pred Božím objatím – popálenina Lásky, ktorá vám spôsobuje hrozné utrpenie, je to akoby nostalgia po Láske. A presne táto nostalgia nás očisťuje z toho, čo je ešte v nás nečisté. Očistec je miestom túžby, šialenej túžby po Bohu, po tom Bohu, ktorého už duša pozná, lebo ho videla, ale s ktorým ešte nie je zjednotená.
Očistec je ako veľká kríza, spôsobená nedostatkom Božej prítomnosti. A predsa by sa žiadna duša nechcela vrátiť z očistca na zem, pretože má poznanie, ktoré nás nekonečne presahuje, a nemohla by sa už nikdy vrátiť do temnoty zeme. Hľa, v tom spočíva rozdiel medzi očistcom a utrpením, ktoré poznáme tu na zemi. V očistci majú duše napriek hroznej bolesti istotu, že budú môcť navždy žiť s Bohom. Táto absolútna istota im spôsobuje to, že radosť je väčšia ako bolesť. Neexistuje na zemi nič, čo by v nich vyvolávalo túžbu znovu tu žiť, lebo na zemi si nie sme nikdy ničím istí. Duša sa sama rozhoduje ísť do očistca, aby bola čistá, keď pôjde do neba. V očistci duša úplne plní Božiu vôľu. Teší sa z dobra a želá si naše dobro. Veľmi miluje Boha, aj ľudí na zemi. Je dokonale spojená so Svetlom Božím v Duchu Svätom.