„Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam, uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno.“ Pravdu dnešného evanjelia dosvedčujú aj svätí vietnamskí mučeníci. Začiatky kresťanstva v krajinách terajšieho Vietnamu siahajú do roku 1533. No čoskoro v časoch krutých prenasledovaní v 17. storočí a potom s prestávkami aj v 18. a 19. storočí skropila tieto krajiny krv mnohých mučeníkov. Pápež Ján Pavol II 19. júna 1988 vyhlásil za svätých 117 vietnamských mučeníkov, ktorí po hroznom mučení obetovali svoj život za Krista. Ide o 8 španielskych biskupov, ďalej o 50 kňazov, z nich 13 Európanov a 37 Vietnamcov a 59 laikov. Medzi týmito mučeníkmi zvlášť vyniká matka šiestich detí Agnesa Le-Thi-Tchan, potom prvý mučeník Vietnamec dominikán Vincent Liem, umučený roku 1773, a najmä Ondrej Dung-Lac, kňaz a misionár, ktorý spečatil svoju vernosť Kristovi v Hanoji 21. decembra 1839.
V tomto týždni počúvame v evanjeliu o konci sveta. Koniec sveta alebo ak to chceme pozitívne vyjadriť „Príchod Božieho Kráľovstva v Sláve.“ Skôr ako vstúpime do Božieho kráľovstva, čakajú na nás skutočnosti a skúsenosti, o ktorých hovorí evanjelium. „Pred tým všetkým položia na nás ruky a budú nás prenasledovať.“ Nie tak dávno sme toto evanjelium veľmi reálne prežívali každý svojím spôsobom na vlastnej koži. Možno sme si mysleli, že po Nežnej revolúcii, slová z dnešného evanjelia stratia svoju aktuálnosť. Keď sa však dnes poriadne rozhliadneme okolo seba, zistime, že tieto slová nestratili na svojej aktuálnosti. Zdá sa nám priam nepochopiteľné, že najväčšie dobro v ľudských dejinách, Vtelené Božie Slovo, vyvoláva takéto protesty a prejavy nenávisti. Podobne ako príkaz lásky hovorí milovať budeš, tak aj tu sa nám zjavuje to, čo bude. Nemôžeme povedať, že to už bolo, lebo to stále bude. Dokiaľ bude svet svetom. Ak budeme žiť poriadne svoje kresťanstvo určite na tieto skutočnosti narazíme. Pozrime sa dobre okolo seba, ako a v akom svete žijeme.
Svet od doby prvotného hriechu je v stave vzbury voči Bohu. Každý jeden hriech je osobným prejavom tejto vzbury a aj my kajúci hriešnici žijeme uprostred vzbúrencov voči Bohu. Nečudujme sa, že to s týmto svetom tak vypadá a nečudujme sa tomu, že budeme počuť chýry o vojnách a prenasledovaniach. Diabol sa tohto sveta nevzdal. Kniha Zjavenia hovorí o tom, že sa strhla bitka na nebi: „Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi.“. „A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli….Beda však zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času.” Z toho vyplýva, že sa boj preniesol na túto zem.
A predsa sa dozvedáme jednu radostnú správu. Diabol ma vymedzený čas svojej pôsobnosti. Dokonca sa tu hovorí, že má už málo času. Nič sa nedeje bez toho, že by o tom Boh nevedel. Aj kniha Zjavenia, ktorá je prorockým spisom, hovorí o jeho definitívnej porážke a o stvorení Nového neba a novej zeme, na ktorých vládne spravodlivosť. Nesmieme sa dať pomýliť týmto svetom. Do zmätkov našich časov zaznieva Božie Slovo, ktoré nám osvetľuje tmu sveta. Zatiaľ sa diabol nevzdal vlády nad svetom, zatiaľ je Božie Kráľovstvo akoby rozhádzané na rôznych ostrovčekoch v mori vzbúreného sveta. Diabol neprestal bojovať o ľudské duše. V minulosti to boli hrozby a tresty, väzenia a týrania. Dnes je iná doba, iná taktika diabla. Keď zrno Božieho Slova nebolo vyzobané vtákmi, keď ho nedokázali zničiť tí, ktorí nám ho chceli odňať, dnes prichádzajú tí, ktorí ho chcú udusiť pohodlím, mamonou. A je to omnoho ťažšie. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že na tomto svete boj nikdy nekonči. Zakiaľ žijeme na tejto zemi, sme a máme byť v stave bojovej pohotovosti. Sme na tejto zemi, akoby výsadkom Božieho kráľovstva. Niekedy skoro ako mimozemšťania.
„To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo.“ Podobne hovorí kniha Zjavenia: „Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť.“ Pán Ježiš hovorí apoštolom, že všetko, čo budú prežívať vo svojom živote, nepohody, ťažkosti, že toto všetko, bude pre nich príležitosťou vydať svedectvo. Aké svedectvo márne vydať ostatným ľudom. Máme predovšetkým vydať svedectvo o Božej spáse, o sile a múdrosti, ktorú dáva Duch Svätý. Vydať svedectvo o tom, že len človek zjednotený s Bohom, je schopný zvíťaziť a tiež vydať svedectvo o tom, že sa dá zvíťaziť nad svetom, telom i diablom. Toto svedectvo totiž dlhujeme svetu okolo sebe, ktorý je veľmi často zlý preto, lebo stratil nádej.
„Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť.“ Ježiš bude v tej chvíli blízko nás. Tak blízko, že nám dá výrečnosť a múdrosť. Vôbec sa nemáme znepokojovať, čo budeme hovoriť. Toto nie je vec našej šikovnosti. On bude hovoriť skrze nás. Skrze nás bude k ľuďom hovoriť sám Boh.
Túto skúsenosť vo svojom živote prežíval aj jeden z dnešných mučeníkov sv. Pavol Le-Bao-Tinha, ktorý roku 1843 zo svojho vezenia napísal list chovancom semináru v Ke-Vinhu: „Uprostred týchto útrap, ktoré iných zvyčajne zlomia, som z Božej milosti naplnený radosťou a útechou, lebo nie som sám, ale som s Kristom. On, náš Učiteľ, nesie celú ťarchu kríža; na mňa položil iba tu najmenšiu a poslednú čiastku. Veď On nie je len pozorovateľ môjho zápasu, ale je bojovník i víťaz a zavŕšiteľ celého zápasu. Preto má na hlave víťazný veniec a na jeho sláve majú účasť aj jeho údy……
Milovaní bratia, keď toto všetko počujete, vzdávajte v radosti nesmrteľné vďaky Bohu, od ktorého pochádza všetko dobro, zvelebujte so mnou Pána, „lebo jeho milosrdenstvo je večné“.