Dnes slávime spomienku mena Panny Márie. Tento sviatok bol v západnej cirkvi zavedený pápežom Inocentom XI. v r. 1683 ako prejav vďačnosti, keď sa podarilo pri Viedni s pomocou Jána Sobieského poraziť Turkov. Aj dnes je stále veľmi aktuálny odkaz tohto sviatku, zvlášť keď narážame na terorizmus konaný v mene Islamu. Tvrdosť Islamu bola premožená zjavením Božej lásky k človeku v tomto mene. Evanjelium nám ponúka scénu zo Zvestovania. Zvestovanie sa udialo v reálnom čase a na konkrétnom mieste. Počuli sme presnú adresu: galilejské mesto Nazaret, panna zasnúbená mužovi menom Jozef, z rodu Dávidovho; meno panny: „Mária“. Evanjelium výslovne hovorí: „A meno Panny bolo Mária.“ Cela pozornosť anjelov i ľudí je sústredená na toto meno.
Počúvame tento text evanjelia na rôzne mariánske sviatky, a preto sa nám môže stať, že si akosi naň zvykneme a prestaneme ho vnímať. Z druhej strany, ak ho človek stále znovu a znovu číta a hlavne, ak nad ním premýšľa vo svojom srdci, objavuje v ňom stále nové tajomstvá. Sv. Lukáš vyslovene podotýka, že toto mimoriadne pozvanie a posolstvo zaznelo k panne, ktorá už bola zasnúbená mužovi. Je pravda, že zásnuby ešte nie sú manželstvom a dajú sa aj zrušiť, ale väčšinou ich chápeme tak, že už čosi znamenajú, čosi hovoria o ľudskom rozhodnutí. Židia neuznávali hodnotu panenstva ako trvalého životného stavu. Možno i preto, že chceli naplniť boží príkaz z knihy Genezis: „Ploďte sa a množte!“ A možno i preto, že každá židovská žena túžila byť matkou Mesiáša. Zvlášť sa to týkalo žien z Dávidovho rodu. Aj keď prorok Izaiáš výslovne hovorí o panenskom počatí, bolo to zrejme pre židov tak nepochopiteľné, že to unikalo ich pozornosti. Aj nám sa stáva, že mnoho veci si všimneme a pochopíme, až keď sa udejú.
Je tu otázka: „Môže Boh takto vstúpiť do ľudských plánov a predstáv, do plánov tak osobných ako je manželstvo, výber partnera, zrušenie zásnub?“ Táto otázka sa objavuje v nás moderných ľuďoch, ktorí sme si zvykli ľudskú slobodu chápať ako najvyššiu hodnotu. Ale sloboda je hodnotou až po láske. V bežnom živote to uznávame, keď sa z lásky k niekomu dokážeme zriecť svojej slobody a uzavrieť manželstvo. Boh je Pánom celej zeme a všetkého, čo stvoril. Žalmista hovorí: „Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda!“ Zabúdame, že On – Láska je tou Najvyššou hodnotou, ktorú v záujme vlastnej normality musíme rešpektovať a uznávať a dokonca milovať nadovšetko. Čo máme také, čoby sme neprijali ako dar od Neho. Sami pre seba vo svojej podstate sme jeho veľkým darom. Boh má neobmedzené a absolútne právo na svoje Stvorenie. Má ho i preto, lebo chce a koná len dobro. Láska dáva právo. Boh je Láska. I v tomto jeho konaní mu ide o Spásu človeka, ktorý sa mu odcudzil.
A predsa, tento Neobmedzený Absolútny Pán sa zaviazal ľuďom svojou zmluvou a pokorne sa pýta. Hoci je Absolútno, pokorne čaká. Čaká na odpoveď človeka, Ten, ktorý je absolútne Dobro a Blaženosť. Od Marinej odpovede záleží, či sa uskutoční úžasný Boží projekt vtelenia Božieho Syna, vtelenia Božieho Slova. Aj od nás záleží, či toto Vtelenie bude pokračovať, lebo Boh sa chce zjaviť skrze každého človeka.
Sú medzi kresťanmi ľudia, ktorí majú oči a nevidia a majú uši a nepočujú. Chovajú sa k Panne Márii tak, akoby sa počatie z Ducha Svätého konalo každý deň, akoby to bolo čosi bežné. Nemajú úctu k neveste Ducha Svätého. Čudujú sa nám, že jej vzdávame väčšiu úctu, ako ostatným svätým. Ale ako si nectiť tú, ktorú sám Boží anjel v mene Božom pozdravuje: „Zdravas, milostiplná…“ My v našej modlitbe „Zdravas…“ len nasledujeme Boží príklad. Boh nežiarli na skutočnú veľkosť svojho Stvorenia. Aj Pán Ježiš ohlasuje, že toho, kto plní vôľu Božiu, uctí si sám Otec. Boh žiarli len na to, čo nie je skutočnou hodnotou, na mŕtve modly. Ozajstná veľkosť a svätosť človeka predsa zjavuje niečo z veľkosti a svätosti Božej. Dokonca sa odvážia tvrdiť, že Mária je prekážkou prijatia Ducha. Panna Mária len preto mohla počať a porodiť Krista, lebo bola úplne zjednotená s vôľou Boha Otca.
Všimnime si túto rozumnú Pannu ako reaguje na Božie Slovo. Božie Slovo nás často pozýva k veciam, ktoré evidentne presahujú naše sily a vlohy. Máme tendenciu odpovedať Bohu: „Nie“ a tak sa dostávame do vnútorného konfliktu s Bohom, ktorý pozýva. Aj Panna Mária bola vyzvaná k niečomu, čo ďaleko presahovalo jej prirodzené možnosti. Bola panna a mala porodiť. Bola človekom a mala porodiť Božieho Syna. Ona však odpovedá múdro: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova!“ Vyslovuje tak modlitbu, ktorá je vždy dokonale vyslyšaná. Najlepšou modlitbou je zladiť svoju vôľu so Slovom Boha.
Ako som už povedal: sú medzi nami kresťania, ktorí sa chovajú k Panne Márii tak, akoby sa počatie z Ducha Svätého konalo každý deň, akoby to bolo čosi bežné. A teraz budeme trošku protirečiť tomu, čo som už povedal. Ono sa naozaj deje a môže udiať každý deň, hoci Máriino prvenstvo tým nechcem poprieť. Sv. Bonaventúra, tvrdí, že „duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život” sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.”
Sv. Bernard z Clairvaux nám dáva takúto radu z príležitosti tajomstva dnešnej spomienky na meno Panny Márie: „Keď sa strhnú víchrice pokušení, keď sa dostaneš medzi úskalia súžení, pozri na hviezdu, volaj Máriu. Keď tebou zmietajú vlny pýchy, ctibažnosti, ohovárania, žiarlivosti, pozri na hviezdu, volaj Máriu. Keď loďkou tvojej duše otriasa hnev alebo lakomosť alebo žiadostivosť tela, pozri na Máriu. Keď ťa desí veľkosť výčitiek, keď ťa ľaká špinavé svedomie, keď sa hrozíš prísneho súdu a už ťa chce pohltiť pažerák zármutku a priepasť zúfalstva, mysli na Máriu. V nebezpečenstvách, v úzkostiach a v pochybnostiach mysli na Máriu, vzývaj Máriu. Jej meno nech nezíde z tvojich úst, nech nevymizne z tvojho srdca. A aby si získal podporu jej príhovoru, nezabúdaj na príklad jej života. Nasleduj ju a nebudeš blúdiť. Ju pros a nikdy nebudeš bez nádeje. Na ňu mysli a nikdy sa nezmýliš. Jej sa drž a nepadneš. Pod jej ochranou nebudeš poznať strach. Keď ťa bude ona viesť, neunavíš sa. Keď ti bude ona milostivá, dosiahneš cieľ. A tak na sebe samom skúsiš, ako správne evanjelista hovorí: A meno Panny bolo Mária.“