Máme dnes Slávnosť Tela a Krvi Pána. Ide o tajomstvo, ktoré oslavujeme každodenne pri sv. omši, ale práve preto sa môže stať, že sa nad ním príliš nezamýšľame. Ja by som chcel dnes hovoriť o Eucharistii, ako jednej z foriem zápasu s hriechom. Teológia učí, že jeden z dôsledkov prvotného hriechu spočíva v tom, že sa rodíme do tohto sveta bezbožní (bez božej prítomnosti v srdci) a bezmocní (morálne neschopní odporovať zlu). Človek, ktorý je určený na to, aby bol Božím obrazom, miestom Božieho Vtelenia a Zjavenia, je bez Boha úplne stratený vo svojich neovládaných podnetoch a vášňach.
Sv. Pavol v liste Rimanom zdôrazňuje: „Poznali Boha, ale nevzdali mu česť ako Bohu, ani mu neboli vďační,… preto ich Boh nechal napospas nečistým vášňam ich sŕdc, takže zneuctievajú svoje vlastné telá.“ (Rim 1,21.24) Apoštol Pavol odhaľuje koreň hriechu. Je ním neprítomnosť Boha v nás, v dôsledku odmietania oslavy Boha a vďakyvzdania. Vyznávame sa z jednotlivých hriešnych skutkov, ale málokedy vyznávame koreň hriechu, ktorým je bezbožnosť.
Základom je nedostatočná prítomnosť Boha v našom živote, vytlačenie Boha na okraj, za všetky ostatné pozemské záujmy. Je až tragicky smiešne, čomu všetkému dávame vo svojom živote prednosť pred Bohom. Odtiaľ vyrastá každý hriech ako zo svojho koreňa, a pokiaľ nebude likvidovaný koreň, budeme pri spovedi vytrhávať plne hrsti hriechov a nedostatkov, bez pozitívneho výsledku. Musíme odstrániť príčinu Božieho hnevu, potom postupne zmiznú aj jeho následky. Hlavným koreňom hriechu je naše EGO, spojené s hriechom (so zlým duchom), nepodrobené a neodovzdané Bohu.
Spolupracovať na zbavení moci tela ovládaného hriechom a podporovať pôsobenie Kristovej spásy, môžeme predovšetkým: utrpením, vďakočinením a oslavou. Sv. Peter hovorí: „Keď teda Kristus podstúpil telesné utrpenie, aj vy sa vyzbrojte rovnakou myšlienkou: Ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom.“ (1 Pt 4,1) Tým definuje nesmierne dôležitú zásadu: kto trpí v Kristovom Duchu, rozchádza sa s hriechom. Utrpenie, odkedy ho podstúpil a posvätil Boží Syn, má tajomnú moc „rozpustiť“ hriech, roztrhať sieť vášní a vypudiť hriech z našich údov. Démoni sú ako falošní priatelia. Budú sa nás držať, kým sa máme dobre. Ale akonáhle naše telo prestane byť zdrojom rozkoše a potešenia, tak nás opúšťajú. Ale toto utrpenie treba prijať v novom Eucharistickom duchu.
Čo to znamená? Presne to, čo počujeme každý deň pri svätej omši:
„Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdal vďaký, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva; to konajte na moju pamiatku.“ (1 Kor 11,23-24) Keď ste prežili zradu od blízkeho človeka, viete, ako to bolí. V takej chvíli sa nám chce všeličo, len nie ďakovať Bohu. Ježiš práve v tú noc vzal chlieb, požehnal, vzdal vďaky.
Sv. Pavol v liste (1 Sol 5,18) dáva takú radu: „Za všetkých okolností ďakujte, lebo to je vôľa Božia v Kristovi Ježišovi pre vás.“ Máme v sebe tendenciu deliť si udalosti života na dobré a za tie občas ďakujeme, a na zlé a za tie neďakujeme. Božie Slovo nás vyzýva, aby sme pri všetkom ďakovali Bohu. Boh totiž chce od nás práve toto, lebo patríme Kristovi Ježišovi. Dôvod našej vďačnosti je predovšetkým v tom, že sme vykúpení, patríme Ježišovi. On dáva hodnotu aj zdanlivo nezmyselnému utrpeniu.
Ježiš žil v tomto postoji ustavičného vďakočinenia. Chvála a vďaka Bohu, oslava Boha to je anti-hriech. Keď je hlavným hriechom bezbožnosť, odmietnutie oslavovať Boha a ďakovať mu, potom pravým opakom hriechu nie je nejaká cnosť, ale vďaka a oslava Boha. Protikladom bezbožnosti je zbožnosť. Musíme sa naučiť bojovať s hriechom mocnými prostriedkami. A prostriedkom nanajvýš mocným a pozitívnym je sám Boh. Keby sme mali Boha, nemali by sme hriech, pretože kam vstúpi Boh, odtiaľ musí zmiznúť hriech.
Sviatostný účinok na náš hriech, nie je obmedzený len na sviatosť zmierenia, aj keď táto je v prípade ťažkých hriechov nutná.
V Eucharistii pristupujeme k samotnému prameňu odpustenia hriechov: zakaždým, pri jej slávení, z hriechu trochu ubudne, ako z kusu ľadu, ktorý sa topí. Sv. Ambróz učí: „Vždy, keď piješ túto krv, dostávaš odpustenie hriechov a opájaš sa Duchom“ a na inom mieste hovorí: „Tento chlieb je odpustením hriechov“.
Písmo sväté vyzýva: „Prines Bohu obeť vďaky (chvály) a plň svoje sľuby Najvyššiemu!“ (Ž 50,14). Čo môžu mať spoločné chvála a obeť? Obeť označuje niečo, čo má byť zničené. Ale čo ničí a zabíja Eucharistická oslava? Zabíja a ničí ľudskú pýchu! Vo vďačnosti a chvále sa skrýva pokora.
Zo všetkého najpodivuhodnejšie je, že neexistuje nič, čo by nemohlo byť zmenené v dôvod chvály a vďaky Bohu, ak to my sami chceme, dokonca aj naše hriechy. Nech nás svedomie akokoľvek ťaží, môžeme každú situáciu obrátiť akoby naruby, keď sa svätým násilím vytrhneme všetkým telesným úvahám a rozhodneme sa chváliť Boha. Boha môžeme sláviť aj za svoj hriech, nie preto, že sme ho spáchali, ale preto, ako sa On k nám v našom hriechu zachoval: „že nám ponechal život a neodoprel nám svoje milosrdenstvo.“
Naša vďačnosť voči Bohu za všetkých okolností je vlastne akýmsi vyšvihnutím sa vo viere, je vyznaním väčšej dôvery Bohu. Bohu sa páčime na základe našej viery. Ďakovať Bohu, to znamená, predovšetkým mu dôverovať v každej životnej situácii a to priťahuje Božiu pozornosť a sprostredkováva Božiu milosť.
Eucharistia je základom posvätenia človeka a tým rieši podstatný problém našej bezbožnosti. Sv. prijímanie sa latinsky nazýva „comunio“, čo v našom jazyku znamená „zjednotenie“ alebo „spojenie“. Zmyslom sv. prijímanie, je teda zjednotenie s Ježišom a skrze neho s Bohom, návrat Boha na trón nášho srdca.
V katechézach sv. Cyrila Jeruzalemského čítame: „Pod spôsobom chleba, je ti dávané telo a pod spôsobom vína, krv, aby si účasťou na tele a krvi Kristovom, mal s Ním telesné a pokrvné príbuzenstvo.“ Podobne ako manželstvo aj sv. prijímanie je len vtedy skutočne sväté, keď je trvalým, zodpovedným a plodným vzťahom. Ak sme tento vzťah porušili, máme ho vo vlastnom záujme čo najskôr obnoviť, skrze ľútosť a Sviatosť zmierenia. Nejde o prijatie na chvíľu, ale o celoživotnú odovzdanosť.
Eucharistia ešte z iného pohľadu pomáha zápasiť s hriechom. Totiž človek, ktorý sa uspokojí s jedným prijímaním za rok alebo aj viac rokov, nezápasí s hriechom. Hriech má v jeho živote vedúcu rolu, Ježiš len pár minút v čase vianočnom alebo veľkonočnom. Avšak človek, ktorý sa snaží často prijímať, vie, že nemôže súčasne slúžiť Bohu i mamone. Stále skúma svoje srdce a vyznáva svoje hriechy, aby mohol Pána prijať kedykoľvek, keď zaklope. Časté sv. prijímanie nás vychováva k bdelosti srdca.
O sv. Františkovi z Assisi sa hovorí: „Všetky tkanivá jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Tela Pána, a nedokázal si sám vysvetliť, ako mohol On, mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že aj druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal k obete všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca.“ (2 Cel 20).