Jeden ateistický filozof tvrdí: „Človek je to, čo požíva.” Tým chcel povedať, že v človeku nie je kvalitatívny rozdiel medzi hmotou a duchom, ale že sa všetko redukuje na organickú a hmotnú zložku. Nestotožňujem sa s pôvodným zmyslom tejto vety. Ale táto veta najlepšie vystihuje jedno kresťanské tajomstvo. Vďaka eucharistii je kresťan skutočne tým, čo požíva! Omnoho skôr ako bol vyslovený tento výrok, napísal sv. Lev Veľký: „Naša účasť na Kristovom tele a na jeho krvi nesmeruje k ničomu inému, než aby sme sa stali tým, čo požívame.”
Počúvajme, čo o tom hovorí sám Ježiš: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.” (Jn 6,57). Latinská predložka „per”, ktorú používa latinsky preklad, vyjadruje v tejto vete dve veci alebo dva pohyby: pôvod a určenie. Znamená, že ten, kto je Kristovo telo, žije „z neho”, „skrze neho”, to znamená žije silou života, ktorá pochádza od neho, ale súčasne žije „pre neho”, pre jeho slávu, pre jeho lásku, pre jeho kráľovstvo. Ako žije Ježiš z Otca a pre Otca, tak aj my, keď sa podieľame na svätom tajomstve jeho tela a jeho krvi, žijeme z Ježiša a pre Ježiša.
Cirkevní otcovia znázorňovali toto tajomstvo príkladom telesnej potravy. Hovorili, že trávenie je životný princíp, ktorý prispôsobuje to, čo je slabšie, sebe, a nie naopak. Rastlina si prispôsobuje nerast, živočích si prispôsobuje rastlinu, duch si prispôsobuje hmotu. V eucharistii je to naopak. Prijímajúcemu akoby Ježiš hovoril: „Ty si neprispôsobíš mňa, ale ja si prispôsobím teba.”
Pokrm nie je sám o sebe živý a nemôže nám dať život, pretože všetko čo je trávené, musí najprv zahynúť. Pokladáme ho však za príčinu života, lebo udržuje život, ktorý je prítomný v našom tele. Slúži ako palivo života, zdroj životnej energie. Avšak v eucharistii je to znovu naopak. „Chlieb života” je živý a zostáva živý, a preto tí, kto ho prijímajú, skutočne žijú. Zatiaľ čo sa teda telesný pokrm premieňa v toho, kto ho je a trávi, a chlieb i ryba a každý iný pokrm sa stáva súčasťou našej krvi, tu sa deje opak. „Chlieb života” hýbe tým, kto sa ním živí, prispôsobuje si ho a mení v seba. My sme hýbaní Kristom a žijeme životom, ktorý je v ňom, lebo On je hlavou a srdcom celého tajomného tela. Práve preto, aby nám dal pochopiť, že v nás neposilňuje život takým istým spôsobom ako hmotné pokrmy, ale že nám vlieva život, ktorý má sám v sebe, tvrdí, že je „chlieb živý” a dodáva: „Kto je mňa, bude žiť zo mňa”. Ak tvrdíme, že si nás Ježiš vo svätom prijímaní „prispôsobuje”, znamená to konkrétne, že pripodobňuje naše city svojím citom, naše túžby svojím túžbam, náš spôsob myslenia svojmu, Slovami sv. Pavla pôsobí, aby sme mali „v sebe to zmýšľanie, ako má Kristus Ježiš” (zrov. Flp 2,5).
Ježiš to všetko robí, pretože je „srdcom” tajomného tela. A čo robí srdce v ľudskom organizme? Zo všetkých častí tela k nemu prúdi „otrávená” krv, to je ochudobnená o životné prvky a znečistená všetkými jedovatými látkami odpadkami organizmu. Pri prechode cez iné dôležité orgány sa čistí a obohacuje a obnovená a obohatená živinami je zo srdca neúnavne rozvádzaná do všetkých údov. To isté koná v duchovnej rovine Kristus prítomný v eucharistii, ktorý je srdcom cirkvi. K nemu smeruje pri každej svätej omši skazená krv celého sveta. Do neho vrháme pri svätom prijímaní svoje hriechy a všetku svoju nečistotu, aby bola zničená a toto srdce nám dáva krv čistú, svoju krv, krv Nepoškvrneného Baránka, plnú života a svätosti, „liek nesmrtelnosti” Až po tejto skúsenosti môžeme správne pochopiť slová Písma: „Krv Kristova….očistí naše svedomie od mŕtvych skutkov” (Hebr 9,14) a opäť: „Krv Ježiša Krista nás očisťuje od každého hriechu (1 Jn 1,1). Eucharistia je skutočne „srdcom cirkvi” a to v omnoho reálnejšom zmysle, ako si obvykle myslíme.
Ale s kým a s čím presne naväzujeme v eucharistii spoločenstvo? Sv. Pavol píše: „Kalich požehnanie, ktorý žehnáme – nie je to účasť v Kristovej krvi? Chlieb, ktorý lámeme, nie je to účasť v Kristovom tele?” (1 Kor 10,16). Sme zvyknutí vykladať tieto slová v tom zmysle, že naväzujeme spoločenstvo s celým Kristom prostredníctvom rôznych prvkov, z ktorých jeho bytosť pozostáva: tela, krvi, duše a božstva. Toto však zaváňa gréckou filozofiou, ktorá chápala človeka ako trojdielnu bytosť: ako telo, dušu a ducha. Nie je dobre objasnený vzťah medzi osobami, medzi živými súcnami, medzi rôznymi časťami, ku ktorému dochádza bezprostredne a jednoducho v spoločenstve. V biblickom vyjadrení „telo a krv” označujú celú realitu Kristovho života a smrti. „Telo” neznačí len fyzickú zložku človeka, ale skôr „životný stav”, a teda život prežívaný v tele. Značí celého človeka, podobne ako termín „sarx” užívaný v Jánovom evanjeliu. V eucharistii je „telom” mienený Kristus vo svojom postavení sluhu, vyznačujúcom sa možnosťou trpieť, chudobou, krížom. Je to Kristus, ktorý sa „stal telom”, pracoval, potil sa, modlil sa, a to uprostred nás.
To isté platí o slove „krv”. Neznamená časť tela, ale vyjadruje konkrétnu realitu alebo lepšie vyjadrené, konkrétnu udalosť: znamená smrť. Nie akúkoľvek smrť, ale násilnú smrť, a keď sa myslí na obety spojené so zmluvou (zrov. Ex 24,8), znamená smrť ako zmier.
Z toho vyplýva dôsledok, že v Ježišovom živote neexistuje okamžik alebo zážitok, ktorý by sme nemohli prežívať a zdieľať s ním, keď pristupujeme ku svätému prijímaniu. Celý jeho život je totiž prítomný a je darovaný v tele a krvi. Sv. Pavol zhŕňa tajomstvo Kristovho kríža slovami: „Sám seba sa zriekol” (zrov. Flp 2,7). Naša omša by mohla byť celkom preniknutá a osvietená touto vetou, práve vtedy, keď ju slúžime v stave, keď sme sa my sami stali obeťou krivdy alebo sa ocitáme pred obtiažnou poslušnosťou. Môžeme povedať: Ježiš sa zriekol sám seba, a aj ja sa chcem zrieknuť sám seba, chcem umrieť sebe a svojím „dôvodom”! Toto je pravé spoločenstvo s Kristom, skutočné sväté prijímanie, lebo sme s Kristom zjednotení v jeho základnom postoji.
Podlá vnútorných dispozícii alebo okamžitých potrieb sa môžeme postaviť tvárou v tvár Ježišovi, ktorý sa modlí, Ježišovi, ktorý je pokúšaný, Ježišovi ktorý je unavený, Ježišovi, ktorý umiera na kríži, Ježišovi, ktorý vstáva z mŕtvych. To všetko nie je ilúzia. Tento Ježiš existuje doteraz a je živý vo svojom zmŕtvychvstalom tele v moci Ducha Sv.
Eucharistické spoločenstvo je tak hlboké, že presahuje akékoľvek prirovnanie. Ježiš uvádza ako príklad vinič a ratolesť. Medzi nimi je určite veľmi úzke spojenie. Vinný kmeň a ratolesť žijú z tej istej miazgy, ten istý život. Ak je ratolesť odrezaná od kmeňa, odumrie. Ale ani kmeň a ani ratolesť neprežívajú svoje spojenie vo vedomí, pretože nemajú ducha. Niekedy sa udáva ako príklad manželské spojenie. Veď oni dvaja tvoria jedno telo. Tu sa však jedná o zjednotenie telesné a len dočasné. Môžu tvoriť jedno telo, ale nemusia byť ten istý duch. V eucharistii sa jedná o intímnejšie spojenie ako je spojenie manželov.
V slávnych katechézach sv. Cyrila Jeruzalemského čítame: „Pod spôsobom chleba je ti dávané telo a pod spôsobom vína krv, aby si účasťou na tele a krvi Kristovej mal s ním telesné a pokrvné príbuzenstvo”.