V dnešnom zamyslení sa chcem dotknúť niečoho, čo sa mnohých z vás až bolestne týka. Máme dnes slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Už pred niekoľkými rokmi som to zhrnul do konštatovania: „Kostol plný ľudí, ale ľudia prázdni Boha.“ Bola to moja reakcia na jav, s ktorým sa stále stretávam a to zvlášť na nedeľných alebo sviatočných omšiach. Kresťania – katolíci, ktorí sa snažia, ak sa vôbec snažia, žiť svoje kresťanstvo čiste z ľudskej sily a keď sa im to nedarí, tak ho zavrhnú ako nemožnosť. Áno, naozaj je pravda, že kresťanstvo sa nedá žiť zo skazenej ľudskej prirodzenosti. Po prvotnom hriechu sa hriech stal akoby súčasťou našej prirodzenosti a my cítime, že keď nechceme hrešiť, tak strácame svoj život, umierame. Problém je v tom, že ale to, čo prežívame teraz, nie je naša pôvodná prirodzenosť. Našu pôvodnú prirodzenosť nám zjavuje Ježiš, ktorý je Cestou i pre nás, Pravdou i o nás a naším Životom.
V dnešnom evanjeliu počujeme: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Keď sme prichádzali na tento svet, prvých deväť mesiacov v tele matky, sme žili presne týmto istým spôsobom. Boli sme vyživovaní telom a krvou našej mamy. A bolo to najúžasnejšie obdobie nášho života, keď sa tvorilo naše telo i náš ľudský charakter pod srdcom matky. Pán Ježiš v tajomstve Eucharistie si počína presne tak isto. Nikodémovi povedal: „Musíš sa narodiť znovu…!“ V prvom narodení sa formovalo naše telo pre tento svet, v druhom narodení sa formuje naša bytosť, skrze vodu krstu a vieru ale takisto prostredníctvom prijímania Tela a Krvi Kristovej pre stretnutie s Bohom.
A teraz sa chcem dotknúť toho problému, ktorý som na začiatku spomenul. Pán Ježiš nehovorí: „Ak sa na mňa budete s úctou pozerať, ak sa mi budete v eucharistii klaňať, budete mať večný život!“ ale hovorí: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky!“ Ježiš je Chlieb a na chlieb sa nechodíme pozerať a ani nám nestačí ho ovoňať, ale aby sme z neho mohli čerpať silu, potrebujeme ho požívať. Ak nejeme pozemský chlieb, prestaneme rásť a podobne je to aj s našou dušou. Ak Ježiša neprijmeme, ako svojho Pána a Spasiteľa, ak sa ním nebudeme sýtiť v Slove i vo sviatostiach cirkvi, ak mu svoju bytosť nevydáme na Spásu, nedosiahneme večný život.
O čom je Láska? A platí to jak o ľudskej láske medzi mužom a ženou, tak aj o láske medzi Bohom a dušou. Láska je o prenikaní a zakúšaní druhého, láska je o oplodnení druhého. Platí to medzi mužom a ženou, ale platí to i medzi nami a Bohom. Boh sa nás chce dotknúť, objať, preniknúť, naplniť, oplodniť. Spása je Božou operáciou na záchranu hriešnika a operácia, to je kontakt a dokonca zásah do boľavého. Dovoľte Bohu v eucharistii, aby sa vás spasiteľne dotkol.
Áno, je tu problém, ktorý asi väčšinu z vás trápi. Vedomie nehodnosti, hriešnosti, možno aktuálny hriech, v ktorom niekto z vás žije. Je skutočne pravda, že ak žijeme v hriechu, nemôžeme sa páčiť Bohu, lebo každý hriech je sebe láskou až po pohrdnutie Bohom. V každom hriechu dávame prednosť svojmu sebectvu pred Bohom, ktorého máme milovať nadovšetko, teda viac ako seba samého. Vedomie hriešnosti nie je prekážkou k prijatiu Boha Spasiteľa. Jedine láska k hriechu nás robí neschopnými prijať a milovať Boha. Ale ak svoj hriech nemilujeme, ak ho priznávame a ľutujeme, Boh nás z neho aj prostredníctvom eucharistie oslobodzuje. Najväčší náš hriech je asebeia (bezbožnosť), akási hriešna sebestačnosť voči Bohu. Boha máme milovať viac ako seba. Len takáto láska nás pozdvihne na Jeho Úroveň. Ježiš, náš Stvoriteľ, nás miluje až na smrť: „Nikto nemiluje väčšmi ako ten, kto dá svoj život za svojich priateľov!“ Ježiš dal svoj pozemský život za nás. A naša láska má rásť do podoby tejto lásky.
Sv. František sa modlí v modlitbe za pokoj: „Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých!“ Je to zvláštny paradox našej existencie. Svoje šťastie nenájdeme v snahe užiť si za každú cenu, ale v snahe rozdať sa, zabudnúť na seba. S hriechom dokážeme zápasiť len z tejto pohnútky: „Boha mám milovať viac ako seba!“ Ten istý sv. František učí, že každé prekonané pokušenie, teda pokušenie, ktorému sme z lásky k Bohu odporovali, je a stáva sa akoby snubným prsteňom, ktorým sa Boh zasnubuje s dušou svojho služobníka. My nie sme povinní hrešiť. Skúste odporovať svojím hriešnym chúťkam a ak nenájdete väčšiu plnosť života a radosti, môžete sa mi prísť požalovať. Nebojím sa, že si prídete sťažovať. Ježiš hovorí: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho!“
A okrem toho získate voľný prístup k Ježišovi v Eucharistii. Nebudete z kostola po sv. omši odchádzať bezbožní, ale budete tu kostol plní ľudí, ktorí sú plní Boha a objaví sa v nás Božia Láska, ktorej nie sme schopní z ľudskej prirodzenosti. V opačnom prípade platí slovo Pána z dnešného evanjelia: „Veru, veru, hovorím vám: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.“ Nemáte a ani nebudete mať v sebe život.
Sv. František z Assisi všetkým veriacim adresuje toto napomenutie ohľadom Najsvätejšej sviatosti: „Nuž, ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce, prečo nechcete poznať pravdu a veriť v Syna Božieho? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z kráľovského trónu do života Panny; denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe; a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hlaďme a verme, že je to jeho pravé a živé Najsvätejšie Telo a Krv. A takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20). Preto vás všetkých, svojich bratov, prosím a bozkávam vaše nohy s tou láskou, akej som len schopný, aby ste preukazovali všetku úctu a česť, nakoľko ste schopní, Najsvätejšiemu Telu a Najsvätejšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sa všetkému tvorstvu ako na nebi tak i na zemi dostalo pokoja a bolo uzmierené so Všemohúcim Bohom.”