Dnes máme slávnosť sv. Františka z Assisi, preto by som sa s vami chcel zamyslieť nad významom Cirkvi a sviatostí v osobnej zbožnosti sv. Františka, ako ich vnímal vo svojej dobe a zaznamenal vo svojich spisoch. Niekedy sa v modernom ponímaní jeho osoby stretávame so snahou ukázať Františka ako reformátora, ktorý stojí vysoko nad cirkvou alebo dokonca proti cirkvi, keď sa však začítame do jeho vlastných výpovedi, alebo do výpovedi autentických svedkov jeho života a jeho myslenia, nájdeme v nich takú hlbokú a čistú vieru, že aj dnes po stáročiach môžeme z nej čerpať. Jeho postoj k Cirkvi najlepšie vyjadruje oslovenie, ktoré často užíval, keď o nej hovoril: „Svätá matka Cirkev Rímska.“
Vieme, že v dobe sv. Františka bolo mnoho vecí v Cirkvi, ktoré vzbudzovali pohoršenie a viedli ku vzniku rôznych siekt. Medzi duchovenstvom sa objavovali rôzne a až do neba volajúce nešváry a hriechy. Možno nám na tomto historickom pozadí napadne otázka: Z čoho pramenila Františkova úcta voči Cirkvi a zvlášť k biskupom a kňazom, ktorí žijú v jednote s katolíckou cirkvou? Či František nevidel, alebo nechcel vidieť to, čo tak rozhorčovalo Katarov a Albigéncov?
Najlepšie jeho vzťah k Cirkvi vysvetľujú slová, ktoré nám ostali zachované v Testamente, kde píše: „Potom mi Pán dal a dáva takú dôveru ku kňazom, ktorí žijú podľa svätej rímskej Cirkvi, kvôli ich sväteniu, že i keby ma prenasledovali, chcem sa k ním utiekať. A keby som mal takú múdrosť ako Šalamún a našiel by som najúbohejších svetských kňazov na farách, na ktorých pôsobia, nechcem kázať proti ich vôli. Voči ním a všetkým ostatným chcem mať bázeň, chcem ich milovať a ctiť ako svojich pánov. A nechcem posudzovať ich hriechy, lebo v nich poznávam Božieho Syna a sú mojimi pánmi. Robím to preto, lebo z Najvyššieho Syna Božieho telesným zrakom na tomto svete nič nevidím, iba Najsvätejšie Telo a Najsvätejšiu Krv, ktoré sami prijímajú, a len oni iným vysluhujú. A tieto najsvätejšie tajomstvá chcem nadovšetko uctievať, vážiť si ich a uchovávať na vznešených miestach. Kdekoľvek nájdem najsvätejšie mená a jeho slová napísané na nevhodných miestach, chcem ich pozbierať a prosím, aby sa zbierali a uložili na čestnom mieste. A všetkých teológov a tých, čo nám ohlasujú sväté Božie slová, máme si ctiť a vážiť ako tých, čo nám dávajú ducha a život.“
Možno žasneme nad hĺbkou úcty sv. Františka ku kňazom a ku Cirkvi. Je to úcta, s ktorou sa bežne nestretneme ani u zbožných veriacich. Je to nadprirodzený pohľad milosti, pohľad akým sám Kristus vidí svoju Cirkev. František prehlasuje, ako sme počuli, že túto úctu dostal od Pána ako milosť. Tak ako priznáva, že Pán mu dal bratov, tak isto mu dal Pán úctu ku kňazom. Táto úcta nachádzala svoje zdôvodnenie v kňazskom svätení. Od okamihu vysviacky sa človek stáva tým, skrze ktorého prichádza Kristus denno denne na oltár, stáva sa tým, skrze ktorého Pán odpúšťa hriechy, stáva sa tým, ktorý vysluhuje Božie Slovo, skrze ktoré sa deje aj premenenie na oltári.
Sv. František na inom mieste tvrdí: „Len duchovní Cirkvi zvestujú slová Pána a len oni môžu konať túto službu“ (List veriacim). Chce, aby oni a všetci bohoslovci, ktorí ohlasujú presväté Slová Božie, boli vysoko vážení a ctení, „lebo nám dávajú Ducha a Život“ (Závet). On sám si pri hľadaní svojho povolania necháva od kňaza poslúžiť Slovom Božím. Slovo Božie z úst kňaza ho predovšetkým uistilo o tom, že volanie, ktoré zachytil vo svojom srdci, pochádza od Boha. A od tej chvíle mu bol plne a bezpodmienečne poslušný. S rovnakým postojom viery vyznal: „Na počiatku môjho obrátenia vložil Pán svoje Slovo do úst assiskému biskupovi, aby mi radil a posilňoval ma v Kristovej službe“ ( Zrkadlo dokonalosti 10)
Svätá Matka Cirkev Rímska sprostredkúva pravý život nielen prostredníctvom hlásania Slova, ale aj prostredníctvom vysluhovania sviatosti a to zvlášť sviatosti krstu, zmierenia a sviatosti Oltárnej. Vedomie vznešenosti sviatosti krstu vyjadruje sv. František už tým, že nazýva Cirkev Matkou.
O sviatosti zmierenia sa vyjadruje na viacerých miestach: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Ak to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. Keď však nemôžu práve vyhľadať kňaza, potom môžu vyznať hriechy niektorému bratovi, ako hovorí apoštol Jakub: „Vyznávajte sa navzájom zo svojich hriechov.“ (Jak 5, 16). Preto však nesmú prestať sa obracať na kňaza, pretože moc zadržovať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný“, a „ toto robte na moju pamiatku.“
Sv. František nepreniká k týmto tajomstvám teologickým štúdiom ale nazeraním. Hovorí: „Máme vyznávať kňazovi všetky svoje hriechy a prijať od neho Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, lebo kto neje jeho Telo a nepije jeho Krv, nemôže vojsť do Božieho Kráľovstva. Všetci musíme byť pevne presvedčení, že nik nemôže byť spasený ináč, iba Krvou nášho Pána Ježiša Krista a svätými slovami Pána, ktoré kňazi vyslovujú, zvestujú a vysluhujú.“ (List veriacim). A tu nachádza ďalší dôvod svojej úcty ku kňazom: „A to preto robím, lebo na tomto svete nepozorujem telesnými očami z Najvyššieho Syna Božieho nič, iba Telo a Krv, ktoré oni prijímajú a iba oni rozdávajú iným. A tieto presväté tajomstvá chcem nadovšetko uctievať, vážiť si ich a uchovávať na miestach dôstojných.“
Toto veľké eucharistické tajomstvo sa postupne stáva stredobodom, okolo ktorého krúži celá jeho zbožnosť: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20) . Vyprosujme si milosť od Boha aby sme aj v tomto dokázali nasledovať sv. Františka.