Dnes sme sa zišli na slávnosť sv. Cyrila a Metoda, našich slovanských vierozvestov. Sv. Cyril a sv. Metod sa narodili v Solúne. V Carihrade dostal vynikajúce vzdelanie. Spolu prijali misiu hlásať kresťanskú vieru u Slovanov na Veľkej Morave. Svätí bratia preložili do staroslovienčiny Sväté Písmo a liturgické knihy. Zaznačili ich písmom, ktoré špeciálne pre starosloviensky jazyk vymyslel sv. Cyril. Pozvali ich do Ríma, aby podali správu o svojej apoštolskej činnosti. Pápež Hadrián II. potvrdil sloviensku reč za liturgickú. Cyril prijal v Ríme mníšske rúcho a tam aj zomrel 14. februára 869. Metoda vysvätili za biskupa a pôsobil najprv v Panónii, potom ako arcibiskup a apoštolský legát na Veľkej Morave. Veľa si vytrpel od neprajníkov. Zomrel 6. apríla r. 885. Pápež Ján Pavol II. vyhlásil svätých bratov Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy 31. decembra r. 1980.
Nevieme si ani predstaviť, akoby sa vyvíjal náš život bez ich vplyvu a prínosu, či už kultúrneho alebo náboženského. Možno, že bez daru viery, ktorý nám bol daný ich prostredníctvom, by sme dnes žili na úrovni Indie, popletení a zapletení do rôznych protirečivých mýtov, bez poznania jasnej pravdy, alebo by sme žili čiste živočíšne bez Kristovej milosti. Nakoniec, nemusíme ísť ďaleko. Stačí, keď sa pozrieme okolo seba, ako žijú ľudia bez Krista a tak by sme vyzerali aj my. Máme byť teda začo vďační a aj pre nás platí výzva z prvého čítania: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov.”
Oni dokázali opustiť svoj zabehnutý a zabezpečený život, aby sa so svetlom viery podelili s nami. V tomto ich máme všetci napodobňovať. Dnes nemusíme ísť do ďalekých krajín, ale úplne stačí, ak si dobre všimneme svojich susedov alebo mládež, ktorá sa zabáva pod našimi oknami. Oni sú dnes pre nás tým, čo v dobe sv. Cyrila a Metoda bola Veľká Morava. Šírenie Evanjelia nie je len vecou kňazov. Dokonca by som sa odvážil povedať, že sú určité prostredia, do ktorých kňaz pri najlepšej vôli neprenikne. A tieto oblasti volajú po apoštoláte laikov. My všetci máme druhým, čo povedať. Ak sme prijali Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, ak žijeme duchovným životom, máme čo povedať tým, ktorí sa s Bohom ešte nestretli. Ak naučíte niekoho, čo i len modlitbu „Otče náš“, urobíte veľa.
Príkaz, ktorý sme počuli v dnešnom evanjeliu, je pre všetkých, teda nielen pre nás kňazov. „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Iďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.” Skôr ako budeme môcť prijať toto poslanie, musíme si uvedomiť, že Pán Ježiš má všetku moc od Boha Otca. Nieje teda nikto mocnejší ako Kristus a my máme ísť k ľuďom s týmto vedomím. Nieje možné, aby diabol bol silnejší ako Kristus. Kristus premohol svet. Kristus zvíťazil nad smrťou i hriechom. O takéhoto siláka sa môžeme oprieť, keď ideme do sveta hlásať evanjelium. A tento Ježiš prehlasuje, že zostáva s nami až do skončenia sveta. Nie sme teda siroty, ktoré sa môžu právom obávať, lebo za nimi nikto nestojí. Za nami stojí a dokonca pred nami ide Pán. Každé diabolstvo možno vyhnať v mene Ježišovom, či ide o nejakú nezriadenosť alebo o moderné závislosti, nad všetkým môže človek zvíťaziť, ak ho naučíme modliť sa, teda obracať sa k Bohu. Trebárs, len tak úplne jednoducho, vzývať meno Ježiš. Evanjelium je pre tých, ktorí majú dobrú vôľu, a ktorí si uvedomujú biedu svojho položenia a túžia po oslobodení.
Sv. Cyril, vo svojom úvode do prekladu Písma Svätého, pravdivo tvrdí: „nahé sú všetky národy bez kníh, sú vydané napospas nepriateľovi našich duší.” Predovšetkým ide o hlásanie a šírenie Božieho Slova, lebo ak Svätý Cyril hovorí o knihách, má na mysli knihy posvätnej knižnice Písma Svätého. My sami ani nevieme, ako sme bohatí už tým, že počúvame Božie Slovo a že sa vieme modliť. Keď človek len trošku pozrie, či už do televízie alebo časopisov, žasne nad tým do akých zhovädilosti sa dostávajú ľudia bez Boha. Preto napriek svojím duchovným slabostiam a hriechom, z ktorých sa vyznávame pri každej spovedi, sme nesmierne bohatí v porovnaní s okolitým svetom. Možno sme slabo vidiaci medzi úplne slepými, ale už v tom je podstatný rozdiel, či je niekto úplne slepý, alebo či vidí aspoň trochu.
Pozrime sa na koniec života sv. Cyrila, aby sme pochopili, čo je dôležité pre nás. Staroslovienská legenda o živote sv. Cyrila – Konštantína hovorí o jeho konci toto. „A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presťahovať sa do večných príbytkov, pozdvihol ruky k Bohu a so slzami sa modlil: „Pane, Bože môj, ty si stvoril všetky anjelské chóry a netelesné sily, rozpäl si nebesia a postavil si zem a všetko, čo jestvuje, vyviedol si z nebytia k bytiu; ty vždy vyslyšíš tých, čo plnia tvoju vôľu, čo sa ťa boja a zachovávajú tvoje prikázania; vyslyš moju modlitbu a zachovaj svoje verné stádo, na čelo ktorého si postavil mňa, svojho nesúceho a nehodného sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo sa ti rúhajú, a zveľaď svoju Cirkev množstvom a všetkých spoj do jednoty, urob z nich znamenitý ľud, zjednotený v pravej viere a správnom vyznávaní a vdýchni im do sŕdc slovo svojho učenia. Lebo je to tvoj dar, že si nás nehodných prijal na hlásanie evanjelia svojho Krista, kým povzbudzujeme na dobré skutky a robíme, čo je milé tebe. Odovzdávam ti tých, ktorých si mi dal, veď sú tvoji. Spravuj ich svojou mocnou pravicou a kry ich ochranou svojich krídel, aby všetci chválili a oslavovali tvoje meno, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.” I pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: „Nech je velebený Boh, že nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a vyslobodil nás z ich záhuby.” A tak usnul v Pánovi, štyridsaťdvaročný. Tu Apoštolský rozkázal všetkým Grékom, čo boli v Ríme, a takisto aj Rimanom, aby sa zhromaždili so sviecami v rukách a spievali nad ním a vystrojili mu pohrebný sprievod ako samému pápežovi. Čo aj urobili.”