Slávnosť Narodenie sv. Jána – (Liesek – misie 1993)

Skôr ako začneme spolu uvažovať o Božích tajomstvách, chcel by som upozorniť, že táto kázeň bude vychádzať z prvých dvoch hláv evanjelia podľa Lukáša, Prečo? Pretože sa dotýkajú tajomstva dnešnej Slávnosti ale aj tajomstva kresťanskej rodiny. Ten, novokňaz, ktorý bude mať v nedeľu primície vyšiel z jednej kresťanskej rodiny. Rodina je základom pre kresťanské i rehoľné povolanie. Evanjelium nám v týchto dvoch prvých hlavách zaostruje pozornosť na dve rodiny. Prvú rodinu tvorí kňaz Zachariáš a jeho neplodná manželka Alžbeta. Druhú rodinu tvorí Panna Mária a jej snúbenec Jozef.

Písmo Sväté na konto prvej rodiny hovorí, že: „Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja boli v pokročilom veku.“ Kto pozná dobre Písmo Sväté a vôbec mentalitu Orientu, vie, že každé dieťa bolo považované za úžasný Boží dar. Nový život sa odovzdával aj ze cenu smrti matky. Ráchel zomrela pri pôrode. Bola a je po Sáre jedným z duchovných vzorov pre ženy Izraela. Izraeliti vedeli, že Boh je darcom a tvorcom nového života. Preto každé dieťa bolo prijímané s nadšením, ako znak Božieho požehnania.

Neplodnosť u matky bola považovaná za kliatbu od Boha. Preto aj život neplodnej Alžbety bol ťažký. O podobnej trpkosti sme mohli počuť u Sáry, pramatky Izraela. Alžbeta i Sára, obidve úž boli staré, keď sa prirodzená nádej na vlastné potomstvo úplne stráca. Podľa presvedčenia Písma Svätého je to Boh, ktorý tajomne spriada život v lone matky. Tak sme to mohli počuť aj v žalme: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote matky.“ Túto vieru, že za každou živou ľudskou bytosťou stojí bezprostredne Boh, nachádzame aj u matky synov Makabejských, ktorá poukazuje na Otcovstvo Boha, ktoré prevyšuje jej materstvo. Boh je to, ktorý tajomne spôsobil, že „sa jej synovia objavili v jej lone a preto On má vrcholné právo na ich životy: Ona matka prijíma deti ako nesmierny Boží dar, ktorý jej však je len prepožičaný do určitého času.

V našej dobe však vládne názor, anti life – proti životu. Zneužívanie teľa človeka len pre púhu rozkoš. Ono však človek cíti, že žiaden nezriadený sex ho neuteší. Človek je len vtedy skutočne šťastný, keď i svoju sexualitu žije v zhode s vôľou Boha Stvoriteľa. Prečo o tom hovorím? Preto, lebo vôbec nie je jedno akým spôsobom sa dieťa počína, či sa to deje chcene, alebo nechcene, trpne prijímanie nového života, alebo dokonca v prvých mesiacoch života agresivita matky proti počínajúcemu sa novému životu. Totiž už moment počatia ovplyvňuje ďalší život. Človek síce sám o sebe nevie, či bol prijatý s láskou, alebo len pasívne. Jednu vec však ukazuje výskum hlbinnej psychológie, že úž tieto prvé momenty majú vplyv na povahu rozvíjajúceho sa života, či sa bude prežívať v plnej istote svojej vlastnej existencie, alebo či bude žiť v stálom strachu z ľudí, pretože na počiatku jeho telesnej existencii bolo málo lásky, alebo úplne chýbala. Len z takej rodiny, kde je dieťa túžobne očakávané môže vyrásť vyrovnaný človek.

Tieto prvé dve kapitoly evanjelia podľa Lukáša obsahujú aj dve Anjelské zvestovania. Pri prvom je muž – kňaz, pri druhom je jednoduchá žena – panna. Keď prichádza anjel ku kňazovi Zachariášovi, napriek tomu, že je vzdelaný v Zákone i v Prorokoch nie je schopný plne uveriť. Teologické vzdelanie ešte vôbec nemusí ústiť do veriacej odovzdanosti, ktorú požaduje Boh. Zachariáš vedel ako kňaz aj čosi z medicíny a vedel aj to, že u Alžbety v jej veku nejde už len o neplodnosť podmienenú nejakou vadou, ale už aj o prirodzenú neplodnosť danú pokročilým vekom. Je pravda, že pramatka Izraela Sára, takisto počala v dobe svojej staroby, ale či môže Boh v dnešnej dobe robiť to, o čom hovorí Písmo? A chce to Boh vôbec urobiť? Záleží mu na Alžbete a Zachariášovi, záleží mu na jeho národe? Zachariáš sa dlhé roky modlil za potomka, možno už aj na svoju prosbu zabudol, pretože Alžbeta už nemala na to vek. Ale vidíme, že Boh ná jeho prosbu nezabudol. Anjel mu to vyslovene pripomína:

„Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján.“ Zachariáš se bojí. Človek sa bojí všetkého, čo presahuje jeho prirodzenosť. Človek sa bojí Božieho Slova. Bojí sa, že urazí Boha svojou nedôverou. Ale Boh prehovoril, treba jeho Slovo vierou prijať. Ale Zachariáš je človek veľkého vzdelania a jasného úsudku a on vie, že to nie je jednoducho možné. A vyjadruje Bohu svoju pochybnosť: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku.“ On sa nepýta na Boží spôsob konania, ako Maria ale povedal by som, že viac hľadí na ľudskú nemožnosť ako ne Božiu moc.

Viera je schopnosť oprieť sa o Božie zasľúbenie. Viera je schopnosť počítať vo svojom živote s Bohom. Zachariáš je v pokušení premietať na Boha svoju vlastnú ľudskú bezmocnosť. Preto mu anjel tak prísne odpovedá: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť..“ Je zvláštne, že človek, ktorý ma skúsenosť so zlom, ktorý vie, čo to je roztrpčenosť, nevie veriť v radostnú zvesť. Ani apoštoli nevedeli uveriť pre veľkú radosť, keď Pán slávne z hrobu vstal.

Anjel pokračoval ďalej: „Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase.“ Zachariáš stráca reč, pretože nedokázal uveriť Bohu. Nie je to podobne aj v našom živote, že žijeme len v preši prítomného okamžiku a nedokážeme se radovať z Kráľovstva, ktoré prichádza a ktoré je nám zasľúbené a pre nás pripravené od Stvorenia svete. Žijeme len v tomto svete a pre tento svet a potom sa čudujeme, že už nevieme žiť poctivo. „Spravodlivý však bude žiť z viery!“ Zachariáš stratil reč. Ešte, že dokázal písať. A musel všetky tieto veci pozorovať a vidieť a pri tom nemohol hlasne spievať svoj magnificat, ako neskôr zaspieva Panna Mária. Prečo nemohol spievať? Pretože neuveril. Uveril, až keď držal chlapčeka v náručí. Potom vzdal Bohu chválu za to, čo sa stalo. Boh však chce, aby sme ho zvelebovali aj za to, čo s nami a v nás urobí. To je postoj viery. Možno si povieš: Ako mohol byť ten Zachariáš tak neveriaci: A ty azda nie si neveriaci, keď nad Tebou víťazí prítomný okamžik a väčšinou dáš prednosť vlastnej chytrosti pred Božou múdrosťou, ktorá je v jeho Slove.

Pozrime sa teraz na druhé zvestovanie, ktoré je presne adresované „do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.“ Takisto aj toto zvestovanie se deje z poverenia Božieho. Anjel ohlasuje Božiu Lásku. „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ Mária je oslovená ako zahrnutá milosťou, milostiplná. Nič nie je na nej také, čo by vyvolávalo Božiu neľúbosť. Mária sa dušou i telom úplne Bohu páči.

„Pán s Tebou!“ Boh je s ňou, hriech na nej nie je, Boh je na jej strane. Takto Boh pozdravuje tých, ktorých čaká zápas. Mária sa má stať matkou bojujúcej Cirkvi jej zápas bude trvať až do čias, keď sa všetko nedovrší. Jej zápas nebude končiť v tomto živote, jej zápas o ľudské duše stále pokračuje. Ona je oným veľkými Znamením, ktoré sa ukázalo na nebi. Ona tajomne pripravuje druhý príchod Pána Ježiša na svet a do každej ľudskej duše. Každá duša, ktorá chce prijať Krista, musí byť dušou mariánskou. V Panne Márií totiž začína kresťanské náboženstvo milosti. Mária je prvá z tých, ktorí Krista prijali a dostali moc stať sa Božími deťmi. Ona je prvorodenou dcérou Izraela.

„Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Aj Mária má svoj ľudský rozum, aj ona uvažuje, čo to anjel hovorí. Aj ona sa pýta, akým spôsobom sa to stane. Ona nepochybuje, že sa tak stane, len sa pýta na spôsob. Nežije s mužom. Z tohoto veršu môžeme usudzovať, že sa Panna Mária nemienila vydávať, pretože ináč by jej otázky nemala zmysel.

„Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

A o kúsok ďalej anjel hovorí: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ Mária je postavená pred Božie Slovo, ktoré presahuje akúkoľvek ľudskú silu a schopnosť, akúkoľvek ľudskú predstavu. Mária však dokáže zaujať správny vzťah ku Božiemu Slovu. Svojou ochotnou vôľou dáva priestor a život Božej moci. Ona nehovorí: „Ja to urobím!“ O každom Božom Slove platí, že ho človek nedokáže z vlastných síl uskutočniť, ale Boh čaká na náš súhlas. On je dosť mocný a jeho Slovo je Živé a Účinné: Ono sa presadí, ak mu nebudeme svojou vôľou protirečiť, alebo svojou nedôverou zabraňovať.

Panna Mária nám ukazuje, ako môžeme do sebe prijať Krista. Máme to o trošku ľahšie, pretože prijímame jeho Telo, ktoré nám On zanechal. Ale toto prijatie Tela bude len vtedy prijatím skutočným, keď príjmeme Krista i v jeho Slove. Je potrebné podobné ako Mária, zjednocovať sa so Slovom Božím. Chcieť to čo chce Boh. Toto je láska a táto láska je vrcholne plodná. Táto láska dáva život Božiemu Slovu v nás. Slovo sa stáva telom.

Aké sú dôsledky tohto prijatia v živote človeka, to nám ukazuje ďalší text. Zachariáš neuveril a preto nezískal ihneď ani blaženosť a dokonca stratil na čas schopnosť svedčiť. Mária uverila a preto jej duša ustavične zvelebuje Pána. V dobe, keď žena ešte ani necíti a nevie s istotou, že je tehotná. Mária už vierou chápe svoju situáciu a zvelebuje Boha. Mária sa dáva do pohybu. Jej návšteva u Alžbety, jej cesta k nej, je akýmsi „triumfálnym pochodom viery“. Z jej vnútra vyrážajú prúdy Živej vody, ktorú ostatní apoštoli príjmu až na Turíce. V Duchu Svätom se odvíja jej život ďalej. Mária začína existovať výlučne pre Boha a pre jeho zámer.

Mária v tomto stave prichádza na Návštevu Alžbety. Stretajú sa dve tehotné matky. Jedna je tehotná Božím Slovom. Z vnútra Panny Márie vyrazili Pramene Ducha. A tento Duch zachvacuje všetko a všetkých, kamkoľvek sa Mária pohne a kde je s láskou a vierou očakávaná. Aké účinky má Máriína návšteva u Alžbety. „Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom:..“ Už púhy pozdrav Matky Kristovej prináša úžasné Božie požehnanie. V tomto texte, kde sa hovorí o pohybe dieťaťa v lone matky, je užité sloveso, ktoré sa v Septuaginte užíva už len pri jednej príležitosti, keď sa hovorí o Dávidovom tanci pred Archou zmluvy. Nejde teda o bežný pohyb dieťaťa v lone matky, ale o akýsi posvätný tanec, ktorým sa vzdáva úcta Bohu prítomnému uprostred nás. Alžbeta zvolala veľkým hlasom, tak ako volá človek, keď prežíva obrovské šťastie: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Alžbeta veľmi dobre chápe, čo sa udialo s Máriou. Boh si v nej vybudoval príbytok a ona sa stala archou Nového zákona. Z jej vnútra vyvierajú pramene Ducha Svätého a ona sa stáva Prostrednicou milosti.

„Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Môžeme sa azda aj my stať blaženými? Vždy sme a budeme blažení, keď vierou dáme prednosť Božiemu Slovu pred svojou ľudskou chytrosťou.

Mária potom hovorí o veľkých veciach, ktoré v jej živote učinil Pán. Ona prežíva Boha ako svojho Spasiteľa. Len vtedy je a bude naším Spasiteľom, keď sa mu úplne odovzdáme. On chce byť aj tvojím Spasiteľom. On chce aj tebe urobiť veľké veci, ale ty mu to máš vierou dovoliť. Mária v sebe prežíva vnútornú slobodu, ktorou nás oslobodzuje Kristus. I keď mocní ešte stále sú a budú na trónoch, pre Máriu sú už zvrhnutí, pretože oni vládnu strachom a Mária je Láskou oslobodená spod tyranie strachu. I keď vo svete určite bude ešte hlad, Mária je nasýtená dobrými vecami. Toto spôsobuje viera.

Toto všetko predchádzalo narodeniu toho, ktorého dnes oslavujeme. Väčšinou u svätých oslavujeme ich odchod z tohoto sveta. Tu však oslavujeme fakt, že Ján už v lone matky bol zbavený hriechu a naplnený Duchom Svätým. Aj Zachariášová nevera bola uzdravená prítomnosťou veriacej Márie.

Kristus chce vstúpiť do nás a žiť v každom z nás. Kristus žije v nás vtedy, keď dáme prednosť jeho Múdrosti a jeho Slovu pred chytrosťou tohoto sveta. Kristus žije v nás, keď žijeme Božie Slovo a prijímame sviatosti, ktoré nám On sám zanechal. „Kto plní vôľu môjho Otca, ten mi je bratom, sestrou i matkou.“