Narodenie sv. Jána Krstiteľa – (Lk 1,57-79)

Cirkev poväčšine neslávi pozemské narodenie ale narodenie pre nebo. Ale sú tri výnimky a to sviatok narodenia Panny Márie, sviatok narodenia sv. Jána Krstiteľa a sviatok narodenia Pána. Pozrime sa, prečo oslavujeme narodenie sv. Jána Krstiteľa? Možno i preto, že Ján bol najväčší spomedzi tých, ktorí sa narodili zo ženy, ako sa o ňom vyjadruje sám Ježiš. V dnešnej úvahe budem vychádzať z prvých dvoch hláv evanjelia podľa sv. Lukáša, ktoré nám výstižne približujú túto udalosť. Začiatok evanjelia podľa sv. Lukáša nám odhaľuje správne princípy kresťanskej rodiny a správne životné postoje k skutočnostiam ako je počatie a narodenie nového človeka. Evanjelium sv. Lukáša je veľmi vzácne práve pre našu dobu, lebo ukazuje nielen narodenie, ale ukazuje ako dôležité je už počatie a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa. Či sa to deje chcene a uvážene, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší rozvoj duchovného života dieťaťa.

Výskum hlbinnej psychológie ukazuje, že už tieto prvé momenty majú vplyv na našu povahu a charakter. Práve od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého neboli ochotní prijať jeho vlastní rodičia. Keď vedci privedú človeka do hypnózy a vedú ho do minulosti, zisťujú, že vie presne popísať, čo sa dialo nielen pri jeho narodení ale už pri jeho počatí. Tu sa môžu objaviť prvé traumatizujúce zážitky, keď človek nebol prijatý a chcený. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.

Evanjelium hovorí, že obidvaja, teda „Zachariáš a Alžbeta, boli spravodlivý pred Bohom a žili bezúhonne podľa všetkých Božích príkazov a ustanovení. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obidvaja už boli pokročilého veku“. Slovíčko, neplodnosť, vyjadruje celú bolesť tejto rodiny. Neplodnosť u matky bola považovaná za kliatbu, za Boží trest. Preto aj život neplodnej Alžbety a jej manžela, nebol ľahký. Kto dobre pozná zmýšľanie ľudí z orientu, vie, že i dnes je tam každé dieťa prijímané ako úžasný Boží dar. Je to Boh sám, ktorý tajomne tvorí nový život. Už v žalme nachádzame toto presvedčenie vyjadrené: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.“

Nový život sa odovzdával i za cenu smrti matky. Ráchel zomrela pri pôrode. Po Sáre bola jedným z duchovných vzorov pre ženy v Izraeli. Židia vedeli, že Boh je darcom a tvorcom nového života, preto každé dieťa prijímali s nadšením, ako znak Božieho požehnania. Matka synov Makabejských súhrne vyjadruje toto presvedčenie. „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás.“

Začiatok evanjelia podľa sv. Lukáša obsahuje dve zvestovania. Pri prvom je muž a kňaz a odohráva sa v chráme, pri druhom je mladé dievča, panna a odohráva sa v jej dome. Nad tým druhým týkajúcim sa P. Márie sme meditovali na sviatok Zvestovania Pána. Dnes si všimneme to, ktoré predchádzalo narodeniu sv. Jána.

Keď zaznieva Božie Slovo k Zacharijášovi, ktorý je vzdelaný v zákone a pozná prisľúbenia dané skrze prorokov, nie je schopný uveriť. Teologické vzdelanie nemusí vždy ústiť do viery, ktorú požaduje Boh. Ako kňaz určite poznal medicínu a vedel aj to, že Alžbeta je vo veku, keď k jej chorobnej neplodnosti sa pridáva aj neplodnosť staroby. Z Písma Sv. zaiste poznal príbeh Sáry Abrahámovej manželky a určite často na túto tému meditoval, ale veriť tomu, že Boh chce to isté znovu teraz a v jeho živote urobiť, to je čosi iné. Uveriť, že Boh pozná jeho bolesť a že nie je mu jedno, že je smutný.

Možno si v tej chvíli aj spomenul, že keď bol mladý sa často modlil za potomka, ale potom s tým prestal, lebo už to nemalo zmysel a Boh ho nevyslyšal. On už na svoju nevyslyšanú prosbu nespomínal, ale Boh si na ňu spomenul, anjel mu to výslovne pripomína: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján.“

Anjel zjavuje Zachariášovi jeho strach. Muž má strach zo všetkého, čo presahuje jeho rozum, zo všetkého, kde sa stráca logická niť myslenia. Jeho veľká vzdelanosť sa stáva prekážkou aby s prostotou dieťaťa prijal Slovo Všemohúceho. Svoju pochybnosť vyjadruje slovami: Zachariáš povedal anjelovi: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku.” U Panny Márie je to otázka na spôsob: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Ale u Zachariáša je otázka vyjadrením jeho pochybnosti.

Preto mu anjel odpovedá prísne: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase.“ Človek, ktorý zažil zlo, ťažko verí v dobro. Zachariáš stráca schopnosť hovoriť, pretože pochybuje o Božom Slove. P. Mária úplne verí a preto môže spievať Magnifikát, od okamihu počatia z Ducha. Zachariášovi sa jazyk vracia, až keď drží chlapčeka v náruči.

Vyprosujme si úctu k ľudskej bytosti od okamihu počatia. Aby rodičia chceli svoje deti skôr ako sa počnú.