Dnes uvažujeme nad záverom pozemského života Pána Ježiša. Jeho oslava začala Vzkriesením, ale vrcholí Nanebovstúpením. Sv. Augustín takto uvažuje nad tajomstvom Nanebovstúpenia: „Dnes náš Pán Ježiš Kristus vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce.“ Katechizmus nás poučuje, že Kristus od tejto chvíle sedí po pravici Otca: „Pravicou Otca“ rozumieme slávu a velebu Boha, v ktorej Kristus ako Boží Syn, pred všetkými vekmi, ako Boh z Boha, rovnakej podstaty s Otcom, existuje večne, teraz však v tejto Sláve sedí aj ako človek – Ježiš, po svojom Vtelení a Vzkriesení, keď jeho telo bolo oslávené“. Tajomstvo Nanebovstúpenia zjavuje veľkosť, ktorú môže dosiahnuť každý človek. Počujeme úžasnú zvesť o tom, že biologický druh Homo sapiens, teda jeden z nás ľudí, je vyvýšený nad anjelov a sedí po pravici Božej, dosiahol Zbožštenie – theosis.
Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášskeho kráľovstva, naplnenie Danielovho videnia, ktoré sa týka Syna človeka: „Jemu bola odovzdaná Vláda a Kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia. Jeho vláda je večná, ktorá nezaniká a Jeho Kráľovstvo nezahynie.“ (Dan 7,14). Počnúc týmto okamihom sa apoštoli stali svedkami „Kráľovstva, ktorému nebude konca“. Ježiš Kristus, Hlava Cirkvi, nás predchádza do Otcovho slávneho Kráľovstva, aby sme my, údy Jeho tela, žili v nádeji, že sa jedného dňa naveky spojíme s Ním. Ježiš Kristus, keď raz navždy vstúpil do nebeského svätostánku, neprestajne sa prihovára za nás ako Prostredník, a skrze jeho oslávené človečenstvo, vo sviatostiach cirkvi, neustále do sveta vstupuje Duch Svätý.
Boží anjeli nás dnes podobne ako apoštolov musia vytrhnúť z našich zbožných meditácii a upozorniť na to, že do neba sa nedostávame zbožným premýšľaním a rozjímaním, ale činorodým životom. Posledné udalosti, ktoré zachytáva evanjelium hovoria o príkaze ale aj o prísľube. Príkaz sa dotýka kresťanov všetkých čias. „Učiť a svedčiť!“ Učiť môže ten, kto intelektuálne zvládol náuku, ale svedčiť môže len ten, koho sa Boh dotkol svojím Duchom. Dostali sme príkaz učiť a svedčiť, a zároveň prísľub pomoci, dar Ducha Svätého. V tomto zápase, do ktorého je angažovaný každý kresťan, a ktorý je zápasom s mocnosťami temností, si musíme uvedomovať, že Ježišovi je daná všetka moc na nebi i na zemi.
„V jeho mene sa bude všetkým národom ohlasovať pokánie, na odpustenie hriechov.” Boh od nás ľudí nevyžaduje žiadne zvieracie obete, aby nám odpustil hriechy, ale vyžaduje naše pokánie. Vyžaduje, aby sme zmenili svoje zmýšľanie Pokánie sa uskutočňuje vtedy, keď sa Božie Slovo stáva normou nášho myslenia, chcenie i konania. A v pokání je obsiahnutá jediná obeta, v ktorej má Boh zaľúbenie. „Zapri sám seba!” Človek, ktorý sa týmto spôsobom obracia k Bohu, prestáva už žiť pre hriech a hriech sa pre neho stáva trápením. Boh ho ospravedlňuje, napriek tomu, že hriech stále môže byť v ňom veľmi silný a človek si sám s ním nepomôže. Naša pomoc je v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem. Ježiš je náš záchranca.
Pán Ježiš nám zjavuje Nové bytie. Toto Nové bytie sa nám udeľuje v Duchu Svätom. V kresťanstve nejde len o prijatie novej náuky, ale o moc, ktorá spočíva v prijatí Krista. Máme o ňom svedčiť. Pán Ježiš napomína apoštolov, aby očakávali Otcovo prisľúbenie, aby dotiaľ neodchádzali z Jeruzalema. S nami je to podobne. Dokiaľ nemáme v sebe výraznejšiu prítomnosť Ducha Svätého, nemôžeme splniť Veľký misijný príkaz Pána Ježiša, nemáme čo ľudom povedať, pretože svedčiť, to nie je to isté ako učiť katechizmus. Samozrejme, že aj vyučovanie katechizmu a teológie je potrebné, ale svedčiť, to znamená hovoriť o veľkých veciach, ktoré mi učinil Pán. Svedectvo sa objavuje tam, kde človek prežíva, ako Panna Mária, veľké veci, ktoré mu urobil Pán a jeho duša jasá v Bohu Spasiteľovi. Duch Svätý nám dáva zážitok Boha, poznanie Božej dobroty. Svedectvo, ktoré Ježiš požaduje, je ovocím skúsenosti, ktorú On sám umožňuje. Ježiš nás vovádza do spoločenstva s Bohom skrze Ducha Svätého.
Duch Svätý robí apoštolov svedkami. Svedectvo apoštolov vyvieralo zo zážitku Ducha, z osobnej skúsenosti s Bohom ako so živou osobou. Duch Svätý nám umožňuje zážitok Boha. V Kristovi ho môžeme vidieť, ale v Duchu Svätom ho môžeme zažiť. Duch Svätý to je Láska Božia rozliata v našich srdciach. Svedectvo nemusí spočívať nutne v reči. Kresťanské svedectvo môže byť aj v pokojnom, navonok nehlučnom, vnútornom živote, ktorý napriek tomu oslovuje. Ťažisko nášho kresťanského svedectva je v prežívaní Božej lásky vo svojom srdci – v zmene bytia. Prijímame Božie Slovo, ale skrze Slovo prijímame Božieho Ducha. A Duch Boží rozhoduje o kvalite bytia. Kresťanské svedectvo sa dotýka predovšetkým kvality bytia. Pred Bohom i ľuďmi rozhoduje bytie. Samozrejme, že musíme mať správnu náuku, aby sme mohli mať správne bytie. Jedno s druhým súvisí. Ale v Božích očiach je rozhodujúce naše bytie. A toto naše bytie môže byť zmenené a posvätená jedine prijatím Ducha Svätého, pretože práve On rozhoduje o kvalite bytia. Kresťanské svedectvo sa predovšetkým má dotýkať tejto oblasti. Svedectvo o zmenenom bytí, skrze prijatie Ježiša Krista. Svedectvo o tom, že žijeme v pokoji s Bohom. Svedectvo o tom, že Boh žije v nás.
Sv. Bonaventúra tvrdí: „Blažený muž, ktorý našiel v Tebe oporu a z tohto slzavého údolia povznáša k Tebe svoje srdce. Pretože blaženosť nie je nič iné než okúšanie Najvyššieho Dobra, ktoré je nad nami. Nikto k nej nedôjde bez výstupu nad seba samého. Nejedná sa o telesný pohyb, ale o povznesenie srdca. Vystúpiť nad seba ovšem nemôžeme bez pôsobenia vyššej moci, ktorá nás pozdvihuje. Nestačí teda – bez spolupôsobenia Božej pomoci – len vo svojom vnútri pripraviť schody. Táto Božia pomoc totiž sprevádza tých, ktorí z hĺbky svojho srdca pokorne a zbožne prosia, to znamená vzdychajú k nemu v tomto slzavom údolí vo vrúcnej modlitbe. Veď modlitba je pravá matka a počiatok pozdvihnutia srdca, … V modlitbe sa teda obracajme na nášho Pána Boha slovami: Priveď ma, Pane, na svoju cestu, nech kráčam vo tvojej pravde.“
Na záver znovu výrok sv. Augustína: „On je už vyvýšený nad nebesia, a predsa znáša na zemi všetky útrapy, ktoré my ako jeho údy zakusujeme. Vydal o tom svedectvo zhora, keď zavolal: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ!“ A povedal tiež: „Bol som hladný a dali ste mi jesť.“ Prečo sa aj my nenamáhame na zemi tak, aby sme vierou, nádejou a láskou, ktoré nás s ním spájajú, už teraz odpočívali s ním v nebi? On je už tam, ale je aj s nami. My sme ešte tu, ale sme aj s ním. On je s nami skrze svoje božstvo, moc a lásku. My s ním nemôžeme byť skrze božstvo, ako je on s nami, ale láskou môžeme, a to láskou k nemu.“