Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolských nám ukazuje Božský vrchoľ ľudského života Pána Ježiša. Jeho oslava začala Vzkriesením, ale vrcholí Nanebovstúpením. Po svojom umučení apoštolom poskytol mnoho dôkazov o tom, že je živý. 40 dní sa im zjavoval a hovoril s nimi o Božom kráľovstve. Zatiaľ, čo pred jeho umučením spočívala jeho činnosť prednostne v hlásaní náuky a v poučovaní, po jeho Vzkriesení to bolo skôr odovzdávanie moci apoštolom, zmocnenie. Po 40 dňoch Pán vystupuje do neba. Pán Ježiš v tajomstve dnešného sviatku zjavuje Nové bytie. Toto nové bytie sa nám udeľuje v Duchu Svätom. V kresťanstve nejde len o prijatie novej náuky, ale o moc, ktorá spočíva v prijímaní Krista. Tajomstvo dnešného sviatku zjavuje možnú veľkosť každého človeka. Dnes počujeme úžasnú zvesť o tom, že biologický druh Homo sapiens, teda jeden z nás ľudí, je vyvýšený nad anjelov a sedí po pravici Božej, teda jeden z nás ľudí dosiahol Zbožštenie. Ale človek Ježiš, jeden z nás, je zároveň cestou aj pre nás, pravdou aj o nás a životom, ktorý môže byť aj naším.
Keď sv. Augustín uvažoval nad tajomstvom dnešného sviatku, tak povedal: „Dnes náš Pán Ježiš Kristus vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce.“ Podobne ako apoštoli sme dnes zahľadení na nebo aj my. Rímsky katechizmus nás poučuje, že Kristus od tejto chvíle sedí po pravici Otca: „Pravicou Otca“ rozumieme slávu a velebu Boha, v ktorej Kristus ako Boží Syn pred všetkými vekmi, ako Boh z Boha, rovnakej podstaty s Otcom, existoval. Teraz však v tejto sláve sedí aj ako človek Ježiš po svojom vtelení a po svojom vzkriesení, keď jeho telo bolo oslávené“. Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášskeho kráľovstva, naplnenie Danielovho videnia, ktoré sa týkalo Syna človeka: „Jemu bola odovzdaná vláda a Kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia. Jeho vláda je večná, ktorá nezaniká a Jeho Kráľovstvo nezahynie” (Dan 7,14). Počnúc týmto okamihom sa apoštoli stali svedkami „Kráľovstva, ktorému nebude konca”.
Boží anjeli nás dnes podobne ako apoštolov musia vytrhnúť z našich zbožných meditácii a upozorniť nás na to, že do neba sa dostávame nie zbožným premýšľaním a rozjímaním, ale činorodým životom. Jedna stará legenda hovorí: o rabínovi, o ktorom išla zvesť, že každý deň vystupuje do neba. Istý pochybujúci človek si to chcel preveriť a preto začal sledovať menovaného rabína. Videl častejšie ako skoro ráno odchádza z domu. Keď sa raz podujal na to, že začal rabína z sledovať, zistil, že každé ráno prichádza do domu jednej chudobnej starenky a pomáha jej. Keď to menovaný videl, uznal a pochopil, že naozaj tento rabín každý deň skrze svoje dobré skutky vystupuje do neba.
Posledné udalosti, ktoré zachytáva evanjelium hovoria o príkaze ale aj o prísľube. Príkaz sa dotýka kresťanov všetkých čias. „Učiť a svedčiť!“ Učiť môže ten, kto intelektuálne zvládol nejakú problematiku, ale svedčiť môže len ten, koho sa Boh dotkol svojím Duchom. Dostali príkaz učiť a svedčiť. Zároveň prísľub pomoci, dar Ducha Svätého. V tomto zápase, do ktorého je angažovaný každý kresťan, a ktorý je často zápasom s mocnosťami temností, si musíme živo uvedomovať, že Ježišovi je daná všetka moc na nebi i na zemi.
Svedčiť môže len ten, kto niečo zažil. Svedectvo, ktoré Ježiš požaduje, je ovocím skúsenosti, ktorú On sám umožňuje. Ježiš nás vovádza do spoločenstva s Bohom skrze Ducha Svätého. Duch Svätý robí apoštolov svedkami. Neboli schopní svedčiť, dokiaľ neprežili vyliatie Ducha svätého. Svedectvo nie je to, čo často vidíme aj na našich uliciach alebo po domoch, keď nejaký sektári sa snažia agitovať na svoju stranu.
Svedectvo apoštolov vyvieralo zo zážitku Ducha, z osobnej skúsenosti s Bohom ako so živou osobou. Duch Svätý nám umožňuje zážitok Boha. V Kristovi ho môžeme vidieť, ale v Duchu Svätom ho môžeme zažiť. Duch Svätý to je Láska Božia rozliata v našich srdciach. Svedectvo nemusí spočívať nutne v tom, že budeme hovoriť slovami. Kresťanské svedectvo môže byť aj v pokojnom, navonok nehlučnom vnútornom živote, ktorý napriek tomu oslovuje. Ťažisko nášho kresťanského svedectva je práve v tomto prežívaní Božej lásky vo svojom srdci. V zmene bytia. Prijímame Božie Slovo, ale skrze Slovo prijímame Božieho Ducha. A Duch Boží rozhoduje o kvalite bytia. Kresťanské svedectvo sa dotýka predovšetkým tejto oblasti. Svedectvo o zmenenom bytí.
Keď sme dnes spolu s apoštolmi svedkami nanebovstúpenia nášho Spasiteľa, zreteľne si uvedomujeme, že tento sviatok nám pripomína, kde je cieľ nášho života. Tým cieľom je nebo. A ak nás spája láska k Ježišovi, tak nás rovnako spája aj spoločná túžba po dosiahnutí tohto večného domova. K tomu smeruje naše duchovné snaženie.
Keby sme to chceli zhrnúť: Kristovo Nanebovstúpenie značí definitívny vstup Ježišovho človečenstva do nebeskej domény Boha, odkiaľ sa znovu vráti, ale ktorá Ho medzičasom ukrýva pred očami ľudí. Ježiš Kristus, Hlava Cirkvi, nás predchádza do Otcovho slávneho Kráľovstva, aby sme my, údy Jeho tela, žili v nádeji, že sa jedného dňa naveky spojíme s Ním. Ježiš Kristus, keď raz navždy vstúpil do nebeského svätostánku, neprestajne sa prihovára za nás ako Prostredník, skrze, ktorého oslávené človečenstvo, vo sviatostiach cirkvi, neustále do sveta vstupuje Duch Svätý. I táto pravda svedčí o tom, že Boh do nášho ľudského sveta vstupuje v závislosti od nás ľudí. Duch Svätý vstupuje do sveta skrze Kristovo oslávené človečenstvo.
Na záver znovu výrok sv. Augustína: „On je už vyvýšený nad nebesia, a predsa znáša na zemi všetky útrapy, ktoré my ako jeho údy zakusujeme. Vydal o tom svedectvo zhora, keď zavolal: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ!“ A povedal tiež: „Bol som hladný a dali ste mi jesť.“
Prečo sa aj my nenamáhame na zemi tak, aby sme vierou, nádejou a láskou, ktoré nás s ním spájajú, už teraz odpočívali s ním v nebi? On je už tam, ale je aj s nami. My sme ešte tu, ale sme aj s ním. On je s nami skrze svoje božstvo, moc a lásku. My s ním nemôžeme byť skrze božstvo, ako je on s nami, ale láskou môžeme, a to láskou k nemu.“