Sviatok „Božie Tela“ zaviedol pre celú cirkev pápež Urban IV. Už predtým sa tento sviatok slávil od r. 1209 v Luttichu na výzvu mystičky Juliany z Luttichu. Bulla Transiturus , ktorou pápež nariaďoval slávenie tohto sviatku, začína slovami: „Keď prišla hodina jeho utrpenia, ustanovil náš Vykupiteľ a Pán Ježiš Kristus pred svojím prechodom z tohto sveta k Otcovi, v predvídaní svojej smrti, počas poslednej večeri veľkú a skvelú sviatosť tela a krvi, pri ktorej rozdeľoval svoje telo ako pokrm a svoju krv ako nápoj. Lebo kedykoľvek tento chlieb jeme a z tohto kalicha pijeme, zvestujeme Pánovu smrť. Pri ustanovení tejto sviatosti povedal predsa svojim apoštolom sám: „To konajte na moju pamiatku“, aby sa nám táto preveľká a všetkej úcty hodná sviatosť stala najnaliehavejším znamením – pamiatkou preveľkej lásky, ktorou nás miloval.“….
Všetky tri čítania, ktoré sme počuli nám hovoria čosi o zmluve medzi človekom a Bohom. Boh hoci nekonečne prevyšuje človeka, uzatvára s človekom zmluvu. Jedná s nami úplne po ľudský. Keď sa človek chce poistiť, uzavrie s niekým dohodu. Dohoda zaväzuje obidve stránky. Každá dohoda má určité podmienky a určité dôsledky, alebo záväzky. Dalo by sa to stručne vyjadriť takto: „Ak Ty splníš moju podmienku, ja voči tebe splním svoj záväzok.“ Napríklad v prvom čítaní počujeme o zmluve, ktorá bola uzavretá medzi Izraelom a Bohom skrze Mojžiša. „Mojžiš prišiel a rozpovedal ľudu všetky Pánove slová a ustanovenia. A ľud odpovedal jedným hlasom: „Všetko, čo povedal Pán, splníme.“
V týchto slovách je obsiahnuté niečo, čo nesmie chýbať ani pri prežívaní Eucharistie ako zmluvy nového zákona. Sv. prijímanie nazývame po latinsky „communio“, čo môžeme preložiť do slovenčiny ako zjednotenie. K tomu, aby sme mohli prežiť s niekým plné zjednotenie, nestačí len telesný kontakt, ale potrebujeme poznať jeho myšlienky, city a túžby. Podobne ako Židia vo vzťahu k Božiemu Slovu, ktoré zaznelo skrze Mojžiša, aj my sa musíme najprv stať učeníkmi Ježišovho Slova, ktorý na seba berú záväzok: „všetko, čo povedal Pán, splníme.“
Toto je základná podmienka Novozákonnej zmluvy. K tomu, aby mohlo nastať zjednotenie a aby sme sa mohli zmocniť prisľúbení Kristových, musíme najprv vierou prijať jeho Slovo. Pred každým svätým prijímaním je najprv ohlasované Božie Slovo. Pred svätým prijímaním sme vyzvaný povedať svoje áno k „Božiemu Slovu“. Ak ho nehovoríme, ak so Slovom Božím nesúhlasíme, a odvažujeme sa prijímať, vtedy páchame svätokrádež. Prijímame síce Telo a Krv Ježiša, ale nie v tom Duchu, v ktorom sa nám on dáva. Nie som živý tým istým Duchom ako Kristus.
SZ Mojžišovská zmluva bola uzatvorená v krvi obetných zvierat. Krv hrala vždy význačnú úlohu pri uzatváraní zmluvy aj medzi ľuďmi v staroveku. Akoby obidve stránky zmluvy touto krvou sľubovali na svoju krv, na svoj život. Zmluvy medzi ľuďmi sa uzatvárali aj ako zmluvy o spojenectve proti nepriateľom. Kristus vošiel do nestvorenej svätyne, nie s krvou zvierat ale so svojou vlastnou, a tak nám získal večný život a vykúpenie. Krv Kristova, ktorý skrze večného Ducha seba samého priniesol Bohu ako obetu bez poškvrny, očistil nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu. A preto je Kristus Prostredníkom Novej zmluvy. Táto nová zmluva sa uzatvára v ňom samom. Práve v Kristovi je Boh a človek podivne spojený. Zmluva a spojenectve medzi človekom a Bohom. Zmluva a našej Spáse. Zmluva o tom, že Boh bude s nami v našom zápase so Zlom.
Pozrime sa ešte a pripomeňme si, čo o tomto veľkom tajomstve učí náš sv. otec František: „Pán Ježiš povedal svojím učeníkom: „Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi než skrze mňa. Keby ste ma poznali , poznali by ste aj môjho Otca. Teraz ho už poznáte, lebo ste ho videli.“ Filip mu povedal: „Pane, ukáž nám Otca a viac nepotrebujeme:“ Ježiš mu odpovedal: „Tak dlho som s vami, Filip, a nepoznáš ma? Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Otec „prebýva v neprístupnom svetle“, „Boh je duch“ a „Boha nikto nikdy nevidel.“ Pretože Boh je duch, je viditeľný len v Duchu, lebo „čo dáva život je Duch , telo samé nič neznamená.“
Avšak ani Syn, pokiaľ je rovný Otcovi, nie je nikomu viditeľný ináč než Otec, ani nie ináč ako Duch Svätý. Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša v jeho človečenstve, avšak nevideli ho v jeho a neuverili v neho, podľa Ducha a božstva, že je pravý Syn Boží. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia sviatosť Kristovho Tela, ktoré je posvätne sprítomňované v rukách kňaza na oltári skrze slová Pána pod spôsobom chleba a vína, ktorí však nevidia podľa ducha a božstva , že je to skutočne najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Najvyšší, keď hovorí: „Toto je moje telo, to je moja krv novej zmluvy“ a „Kto je moje telo a pije moju krv má život večný.“ Preto len ten, kto má Ducha Pánovho, ktorí prebýva v jeho verných, prijíma najsvätejšie Telo a Krv Pána, všetci ostatní, ktorí nemajú z toho ducha a odvažujú sa prijímať „jedia a pijú si odsúdenie“
Nuž „ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce“, prečo nechcete poznať pravdu a „veriť v Syna Božieho“? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z „kráľovského trónu“ do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe, a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv. A takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: „Hľa, ja som s vami až do skonania tohto veku.“