Sviatok „Božieho Tela“ zaviedol pre celú cirkev pápež Urban IV. Už predtým sa tento sviatok slávil od r. 1209 v Lüttichu na výzvu mystičky Juliany z Lüttichu. Bulla Transiturus, ktorou pápež nariaďoval slávenie tohto sviatku, začína slovami: „Keď prišla hodina jeho utrpenia, ustanovil náš Vykupiteľ a Pán Ježiš Kristus pred svojím prechodom z tohto sveta k Otcovi, v predvídaní svojej smrti, počas poslednej večere veľkú a skvelú sviatosť tela a krvi, pri ktorej rozdeľoval svoje telo ako pokrm a svoju krv ako nápoj. Lebo kedykoľvek tento chlieb jeme a z tohto kalicha pijeme, zvestujeme Pánovu smrť. Pri ustanovení tejto sviatosti povedal predsa svojim apoštolom sám: „To konajte na moju pamiatku“, aby sa nám táto preveľká a všetkej úcty hodná sviatosť stala najnaliehavejším znamením – pamiatkou preveľkej lásky, ktorou nás miloval.“
„Bratia, nie je kalich dobrorečenia, nad ktorým dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A Chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?“ Veríme v to isté a tak isto, ako veril sv. Pavol. A ak áno chováme sa zhodne s touto svojou vierou?
Pán Ježiš nám prízvukuje: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ Čo pre nás znamená pozemský chlieb? Je pre nás zdrojom energie a dodáva nám stavebné prvky pre naše telo. Požívame síce chlieb, ale v sebe ho premieňame na svoje telo. Stáva sa naším telom. Je to v zásade mŕtvy chlieb, pretože i keď je výsledkom rastu živých organizmov, skôr ako vstupuje do nášho tela, prechádza ohnivou vyhňou smrti a naším trávením. Všetko, čo je v ňom, umrelo, aby sa stalo základom pre náš život. Pán Ježiš je však živým chlebom. Nie chlebom, ktorý až v nás samých má účasť na duchovnom živote. Keď ho prijímame, dostávame účasť na jeho duchovnom živote. Je to chlieb, ktorý nemáme my stráviť a premeniť v seba, ale je to chlieb, ktorý skrze prijímanie nás strávi a premení v seba.
„A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré obetujem za život sveta.” Svet existuje z obety. Keby medzi nami vyhasla táto schopnosť lásky, zanikol by aj pozemský život. Zrno by nechcelo v pôde odumrieť a tak by neprinieslo úrodu. Človek by sa prestal množiť, pretože každý nový jedinec prichádza na svet za cenu obeti. Eucharistia je pokrmom, z ktorého môžeme ťažiť silu k obeti. Eucharistia je obeťou, lebo „Chlieb, ktorý je dám, je moje telo, ktoré obetujem za život sveta.“
Ježišovi súčasníci sa začali medzi sebou hádať a hovorili: „Ako nám tento človek môže dať jesť svoje telo?!” Vieme, že na počiatku tohto zvláštneho dialógu stála ľudská túžba: „Aké znamenie urobíš, aby sme ho videli a uverili ti?“ Eucharistia je odpoveďou na túto túžbu. Ježiš nám síce nedáva znamenie, ktoré by uľahčilo vieru, ale dáva nám znamenie, na ktorom sa ukáže naša viera. Problém viery v eucharistiu je zároveň problémom viery v Kristovo Božstvo. Ak neveríme v Kristovo Božstvo, otázka Ježišových súčasníkov sa zdá oprávnená. Ale, kto spolu s Petrom vyznáva a verí v Kristovo Božstvo, ten spolu s ním vyznáva aj vieru v Eucharistiu.
Či je pod Eucharistiou myslená len pripomienka, alebo či ide o reálnu zmenu chleba a vína, môžeme zistiť z jej prisľúbených účinkov. Ježiš nám ako ovocie prijímania eucharistie prisľubuje: večný život a vzkriesenie, svoje prebývanie v nás jeho prijímajúcich a naše prebývanie v ňom, život zo seba samého. Toto nemôže spôsobiť žiadna pripomienka, ale len reálne prítomný Ježiš.
Sv. František z Assisi všetkým veriacim ale zvlášť nám kňazom adresuje toto napomenutie ohľadom Najsvätejšej sviatosti: „Nuž, ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce, prečo nechcete poznať pravdu a veriť v Syna Božieho? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z kráľovského trónu do života Panny; denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe; a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hlaďme a verme, že je to jeho pravé a živé Najsvätejšie Telo a Krv. A takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20).
Preto vás všetkých, svojich bratov, prosím a bozkávam vaše nohy s tou láskou, akej som len schopný, aby ste preukazovali všetku úctu a česť, nakoľko ste schopní, Najsvätejšiemu Telu a Najsvätejšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sa všetkému tvorstvu ako na nebi tak i na zemi dostalo pokoja a bolo uzmierené so Všemohúcim Bohom.
Počujte, moji bratia: ak je blahoslavená Panna Mária tak veľmi uctievaná, čo je správne, pretože ho nosila vo svojom presvätom lone, ak sa blažený Krstiteľ zachvel a a neodvážil sa dotknúť svätej Božej hlavy, ak je uctievaný hrob, v ktorom kratučký čas ležal, ako svätý, spravodlivý a hodný musí byť potom ten, kto sa dotýka rukami, srdcom a ústami prijíma a iným ku prijímaniu podáva Pána, ktorý už neprichádza ako kedysi, aby zomrel, ale žije na veky a je oslávený, a na ktorého sa túžia dívať anjeli?“