Slávnosť Najsvätejšej Trojice

Chcem dnes spolu s vami uvažovať nad týmto veľ­kým tajomstvom našej viery. Môžeme povedať, že je to nielen veľké ale zároveň aj ústredné tajomstvo našej viery, a to až v takej miere, že by sme naše kresťanské náboženstvo v porovnaní s inými monoteistickými nábožen­stvami, ako napríklad judaizmus alebo islam, veľmi priliehavo mohli na­zvať „Trojičným náboženstvom.“ Toto tajomstvo je natoľko vznešená, na­koľko je vznešená samotná predstava Boha ako Lásky. Ako som už povedal, existujú rôzne iné náboženstvá, ktoré zjavujú, že Boh je len jeden. Avšak Pán Ježiš nám zjavuje, že tento jediný Boh nie je samotár v sebe samom uzatvorený, ale že tento jediný Boh je čosi a ktosi viac ako Osoba. Tento jediný Boh sa zjavuje ako Spoločenstvo osôb, ako Živý a Osobný vzťah. Ako Vzťažnosť, ktorá je základom pre všetko, čo existuje.

Pán Ježiš zjavuje, pravdu o tom, že milovanie a plodenie, ktoré považujeme za najúžasnejšie schopnosti dané človeku, nie sú prvotne jeho vlastnosťami, ale sú predovšetkým vlastnosťami samotného Boha – Absolútna. Tento jediný Boh je ustavične Milovanie a Plodnosť. Človek i v tomto smere je len obrazom a odrazom Boha.

Teológia sa stále snaží dozvedieť sa a objaviť niečo viac o tomto živote, z ktorého sa my všetci rodíme. Teológovia si stále kládli otázku: „Čo tieto tri Božské Osoby v jednom Bohu robia?” V definícii Trojičnej dogmy, pochádzajúcej z koncilu vo Florencii (1442), ktorá rozvíja princíp vzájomného prebývania Osôb Najsvätejšej Trojice, toto vnútorné prebývanie sa označuje gréckym slovom perichoresis. A práve toto grécke slovo: perichoresis (peri (gr.) = okolo, v blízkosti; khoreia (chorálny = spoločný) tanec ) znamená: tancovať, alebo tanec. Tieto tri Osoby v jednom Bohu tancujú obrazne povedané „vo vzájomnom objatí“, traja v jednom, Otec a Syn v Duchu Svätom, tešiac sa jeden z druhého, tešiac sa z plnosti svojho Života. Tanec je tu vyjadrením radosti z bytia a z lásky.

V africkej Keni má toto tušenie špeciálny význam. Istý významný Afričan sa vyjadril, že jadrom africkej kultúry je tanec. Nie tanec okolo niečoho. Nie tanec okolo zlatého teľaťa. Ale tanec, v ktorom sa muži a ženy, starí a mladí, tešia a tancujú a slávia svoje životy spolu v pokoji, v spoločenstve bez vzájomného strachu, nemysliac ustavične len na seba samých.

Možno naša doba lepšie ako predošlé doby pochopí samotnú plodnosť v Bohu. Práve epocha informatiky nám odhaľuje nové zákonitosti. Plodenie v Bohu môžeme prirovnať k odovzdávaniu informácie. Ten, kto informáciu podáva nič nestráca, ale ten, ktorý ju prijíma, stáva sa bohatším. Aj Boh Otec odovzdáva informáciu o sebe samom, teda svoje vlastné Sebapoznanie vo svojom Božskom Slove. Toto Slovo je stále plodené ale súčasne aj stále milované. Pretože Boh je Najvyššou absolútnou hodnotou, miluje sám seba Nekonečnou Láskou a pri tom nie je sebcom. Lebo nielen, že absolútne dokonale miluje ale aj absolútne dokonale plodí svoje Slovo. A v tomto Slove sa Boh dáva svojmu stvoreniu. Skrze toto Slovo bolo všetko stvorené. A my toto Slovo prijímame, a skrze toto Slovo sme premieňaní a rastieme do podoby Otca, ale z Neho nič neubúda a naopak, my sme úžasne obohatení. Nemôžeme sa čudovať, že práve toto Slovo sa zjednocuje s človekom, pretože pôvodne určenie človeka, je „byť Božím obrazom“, slúžiť Bohu ako priestor jeho zjavenia alebo rám pre jeho obraz. Človek je pozvaný k tomu, aby sa cez neho zjavil Neviditeľný a absolútne Transcendentný Boh v tomto hmotnom svete. Človek má to isté určenie v hmotnom svete ako Slovo v Bohu.

Vidíme teda, že plodnosť v Bohu nezostáva znovu len v ňom samom, ale v tejto Božej plodnosti je Spása sveta. Človek sa na tejto Božej plodnosti môže zúčastňovať dvojakým spôsobom: prirodzeným plodením detí, ale takisto hlásaním evanjelia. Nič by nám nebolo osožné, keby sme sa narodili ako ľudské deti, keby sme sa súčasne skrze prijatie Slova nestali aj deťmi Božími. Skrze Slovo vstupuje do nás aj Duch Svätý, bytostná dobrota Boha, skutočná Láska a schopnosť milovať Božským spôsobom.

Ak sa zjednocujeme so Slovom Božím, stávame sa Božími priateľmi a celá najsvätejšia Trojica vstupuje do našich životov. Toto Slovo je podmienkou priateľstva zo strany Boha. Duch Svätý je zážitkom Božieho priateľstva a lásky. Vieme, že každé ľudské slovo je nesené dychom človeka. Je doslova vydýchnuté. Božie Slovo je takisto vydýchnuté, ale nie ľudským dychom, ale Božím dychom a tým je Duch svätý. Človek žije svojím dychom. A spôsobom božej existencie je Duch Svätý. Duch Svätý je duchom Otca i Syna. Duch Svätý je Božím prostredím. A aj ľudská duša sa len vtedy správne rozvíja, keď dýcha v tomto Božom ovzduší.

Kedysi na počiatku pri stvorení Adama Boh sa nežne sklonil k človeku a vdýchol do jeho nozdier Dych života. Skrze tento Boží Dych do ľudskej bytosti vstúpilo súčasne aj božie Slovo. Toto je naša pôvodná prirodzenosť. Pravým človekom je ten, ktorý prijal Božie Slovo a žije v Duchu Svätom.Posledným cieľom celej božej ekonomiky je vstup stvorení do dokonalej jednoty s Najsvätejšou Trojicou. Ale už teraz sme pozvaní, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica: “Kto ma miluje hovorí Pán – bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať: prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok “(Jn l4,23):

Sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice nám zanechala túto modlitbu: „Bože môj, Najsvätejšia Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som sa usadila v Tebe, nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech nič nezakalí môj pokoj, ani ma neodlúči od Teba, Ty si môj Nezmerateľný Boh, ale nech ma každá minúta unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob si v nej svoje nebo, svoj milovaný príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech Ťa nikdy tam nenechám samého, ale nech som tam, celá, celučká, plne bdelá vo svojej viere, v neprestajnom klaňaní, celkom vydaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“