Spolu s vami chcem uvažovať nad tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Je to nielen najväčšie ale zároveň aj ústredné tajomstvo našej viery a to až do tej miery, že naše náboženstvo môžeme pokojne a veľmi priliehavo nazvať „Trojičným.“ Toto tajomstvo je natoľko vznešené, nakoľko je vznešená samotná predstava Boha – Lásky. Existujú rôzne iné náboženstvá, ktoré tiež učia, že Boh je len jeden, avšak jedine Ježiš zjavuje, že tento jeden Boh je viac ako osoba a zjavuje sa ako Spoločenstvo, ako Vzťah – Láska. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice nás chce naučiť, že Boh je nielen Nadskutočno ale aj Nadosobno. Boh je iný a viac ako ľudská osoba. Viera v Najsvätejšiu Trojicu nieje vierou v troch bohov, ale v jedného Boha v troch osobách.
Kedysi som čítal v časopise „Strážna veža“, ktorý vydávajú jehovovisti, článok, ktorý mal v nadpise otázku: „Máme veriť v Trojicu?”. Bolo tam tvrdenie, že o Najsvätejšej Trojici sa nikde v Písme Svätom nehovorí, že učenie o Najsvätejšej Trojici nepoznajú ani cirkevní otcovia prvých troch storočí. Chcel by som k tomu povedať len toľko, že kto nechce vidieť, nevidí Najsvätejšiu Trojicu v Novom Zákone. Je pravda, že by sme tam darmo hľadali teologický termín Najsvätejšia Trojica, pretože je to dodatočné označenie pre tajomstvo kresťanského Boha. Ale, ak budeme pozorne čítať evanjelia a listy apoštolov, zistíme, že sa veľmi často hovorí o Bohu v troch osobách, o Otcovi, Synovi i o Duchu Svätom a v spisoch cirkevných otcov sa vyskytuje aj označenie Najsvätejšia Trojica.
Kresťanská viera v Trojjediného Boha, vyjadruje presvedčenie, že Boh leží mimo kategórie mnohosti a jednotnosti. Nielen jednota je Božská, ale aj mnohosť je niečo pôvodné a má v Bohu samom svoj vnútorný dôvod. Pre toho, kto verí v Boha Trojjediného, nie je najvyššou jednotou jednota bodu. Jednota, ktorá sa uskutočňuje v láske, je radikálnejšia, opravdivejšia než jednota bodu. Boh nesedí na svojom tróne ako tvrdý diamant, oslepujúci ako slnko, ale zároveň studený ako krištáľ. Boh je Teplo a Život. Je Otec, Syn a Duch Svätý.
Viere v Najsvätejšiu Trojicu je už evanjeliom o Bohu, ktorý tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna. A tento Syn je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, Pravý Boh z Boha Pravého, Splodený nie stvorený. My všetci sme stvorení, ale On je Bohom Splodený a Plodený ustavične. On je Slovo, v ktorom Boh Otec poznáva seba samého a v ktorom sa aj predstavuje stvoreniu. Ježiš zjavuje, pravdu o tom, že aj milovanie a plodenie, ktoré považujeme za najúžasnejšie prejavy života, nie sú prvotne vlastnosťami človeka, ale sú predovšetkým v samom Absolútne. Sv. Pavol tvrdí, že Boh je Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi. Teda Božie Otcovstvo predchádza každé iné otcovstvo.
Vieme, že každé ľudské slovo je nesené dychom, je doslova vydýchnuté. Božie Slovo je takisto vydýchnuté, ale nie ľudským dychom, ale Božím Dychom a tým je Duch svätý. Človek žije svojím dychom a spôsobom božej existencie je Duch Svätý. A tak, ako človek berie splodené dieťa do náručia a uznáva ho za svoje, aj Duch Svätý je Božským Uznaním Slova. Je Slávou, ktorú mal a má Boží Syn u Otca skôr ako povstal svet. Nakoľko Boh je Najvyššou absolútnou hodnotou, miluje vo svojom Slove sám seba Nekonečnou Láskou a pri tom nie je sebcom, lebo predmet jeho Lásky je Najvyššia Hodnota – Boh.
Nielenže dokonale miluje ale aj dokonale plodí Slovo. V tomto Slove sa Boh dáva svojmu stvoreniu a my toto Slovo prijímame, a skrze toto Slovo sme premieňaní a rastieme do podoby Boha, ale z Neho nič neubúda a naopak, my sme úžasne obohatení. Môžeme to prirovnať k odovzdávaniu informácie. Ten, kto informáciu dáva, nič nestráca, ale ten, kto ju prijíma, stáva sa bohatším. Božia plodnosť sa netýka len Boha samého, ale v Jeho Plodnosti je Spása celého sveta. Človek sa na tejto Božej plodnosti môže zúčastňovať dvojakým spôsobom: prirodzeným plodením, ale takisto hlásaním evanjelia. Nič by nám nebolo osožné, keby sme sa narodili ako ľudské deti, keby sme sa súčasne skrze prijatie Slova nestali deťmi Božími. Plodenie v Bohu je výrazom aj jeho Nekonečnosti a Neohraničenosti.
Teológia sa stále snaží dozvedieť sa a objaviť niečo viac o tomto živote, z ktorého sa my všetci rodíme. Teológovia si stále kládli otázku: „Čo tieto tri Božské Osoby v jednom Bohu robia?” V definícii Trojičnej dogmy, pochádzajúcej z koncilu vo Florencii (1442), ktorá rozvíja princíp vzájomného prebývania Osôb Najsvätejšej Trojice, toto vnútorné prebývanie sa označuje gréckym slovom perichoresis. A práve toto grécke slovo: perichoresis (peri = okolo, v blízkosti; khoreia = chorálny, spoločný tanec ) znamená: tancovať, alebo tanec. Tieto tri Osoby v jednom Bohu obrazne povedané tancujú „vo vzájomnom objatí“, Traja v jednom, Otec a Syn v Duchu Svätom, tešiac sa jeden z druhého, tešiac sa z plnosti svojho Života. Tanec je tu vyjadrením radosti z bytia a z lásky.
Ak je toto naozaj pravda a ak my sme božie deti, potom by to malo platiť aj o nás. Ak to je pravda, potom tanec musí byť jadrom Božej kultúry. Možno sa nám to zdá bláznivé, pretože už nie sme malé deti. Ale presne to je naša najväčšia chyba, lebo ak nebudeme ako deti, nevojdeme do Božieho kráľovstva, hovorí Pán Ježiš. V africkej Keni má toto tušenie špeciálny význam. Vedci hovoria, že jadrom africkej kultúry je tanec. Nie tanec okolo niečoho. Nie tanec okolo zlatého teľaťa. Ale tanec, v ktorom sa muži a ženy, starí a mladí, tešia a tancujú a slávia svoje životy spolu v pokoji, v spoločenstve bez vzájomného strachu, nemysliac ustavične len na seba samých.
Posledným cieľom celej božej ekonomiky je vstup stvorení do dokonalej jednoty s Najsvätejšou Trojicou. Ale už teraz sme pozvaní, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica: „Kto ma miluje“, hovorí Pán – „bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať: prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok” (Jn l4,23): Slovo a Duch sú zasadené do každého z nás ako stopy Trojice a oni jedného dňa iste vzklíčia a my sa vydáme na cestu. My občania Božieho kráľovstva, účastníci na Božom živote, bratia a sestry, ktorí sme sa narodili, aby sme spolu tancovali.
Sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice nám zanechala túto modlitbu: „Bože môj, Najsvätejšia Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som sa usadila v Tebe, nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech nič nezakalí môj pokoj, ani ma neodlúči od Teba, Ty si môj Nezmerateľný Boh, ale nech ma každá minúta unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob si v nej svoje nebo, svoj milovaný príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech Ťa nikdy tam nenechám samého, ale nech som tam, celá, celučká, plne bdelá vo svojej viere, v neprestajnom klaňaní, celkom vydaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“