Tajomstvo Najsvätejšej Trojice tvorí podstatu našej viery a to až v takej miere, že naše náboženstvo môžeme veľmi priliehavo nazvať „Trojičné“. Veríme síce v jedného a jediného Boha, ale na základe Kristových slov učíme, že sú v ňom tri Osoby. Veríme: „V Trojicu jednej podstaty“. Božie osoby nedelia medzi sebou Božstvo, ale každá z nich je Boh. Ježiš nám zjavuje, že Boh Izraela nie je samotár v sebe samom uzavretý, ale že tento jediný Boh je viac ako Osoba. Boh sa zjavuje ako Spoločenstvo, ako Živý a Osobný Vzťah.
Môžeme ho zakúsiť a spoznať v správnom vzťahu. „Kto miluje, poznal Boha“, hovorí apoštol Ján. Boh je jeden a predsa mnohý, je Sám a predsa spoločenstvo, je sám pre seba subjektom i objektom. Nemá nikoho, kto by mu bol podobný a predsa nie je Sám. Je nehybný a predsa je svojou podstatou tancom. Existuje mimo priestor a napriek tomu všetko, čo existuje, existuje v ňom. Je absolútne jednoduchým bytím a zároveň je základom pre všetko zložené. Boh nesedí na svojom tróne ako tvrdý diamant, studený ako krištáľ, Boh je Večný Tanec Života.
I. vatikánsky koncil vyhlásil o Bohu toto: „Svätá, katolícka, apoštolská, rímska Cirkev verí a vyznáva: je jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný, nekonečný čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti. Pretože on je jedna jedinečná, úplne jednoduchá a nemeniteľná duchovná podstata, musí byť ohlasovaný ako skutočne a bytostne odlišný od sveta, sám v sebe a zo seba naplno blažený a nevysloviteľne povýšený ponad všetko, čo mimo neho existuje a čo je pomyselné.“
Sv. Dionýz učí, že bytie Najsvätejšej Trojice je večné. Najsvätejšia Trojica nikdy nebola iná, ani sa neskoršie nijako nemodifikovala, ani sa nerozdelila, ani sa kvôli žiadnemu podnetu nikdy nezmenila, ale spoločne a zároveň s Otcom z Nej existuje Syn i Svätý Duch. Nevznikli teda až po Ňom. Všetky naše výrazy, ktoré používame o Najsvätejšej Trojici, musíme brať len ako úbohu ľudskú snahu vyjadriť nevyjadriteľné.
Tajomstvo Najsvätejšej Trojice nám chce zvestovať, že Boh je nielen Nadskutočno ale aj Nadosobno. U Boha je Láska podstatou jeho Bytia. Všetko, čo nachádzame v tomto svete a všetko, čo poznáme, je stvorené, ale Boh je Nestvorené Nadskutočno a v zmysle dnešnej slávnosti môžeme povedať i Nadosobno. Boh je Osobou v inom zmysle, ako sme my ľudia. Boh sa zjavuje ako Láska. Láska nie je Božou vlastnosťou, ale podstatou. Boh je Láska. To znamená, že na Najvyššom stupni v hierarchii bytia stojí plne Osobný, Zodpovedný, Nekonečne Blažený, Večný a Inteligentný Vzťah. I ľudská skúsenosť naznačuje, že osoba sa rodí zo vzťahu. Boh nie je vzťah Vytváraný jednotlivými Božskými osobami, ale Vzťah, Láska je podstatou bytia Božích Osôb.
Božiu Nadosobnosť môžeme vnímať už v jeho stvorení. Celý stvorený svet „leží“ v silovom poli Vedomia, Stvoriteľského Vedomia. A toto Božie Vedomie je absolútne koncentrované na stvorenie. Nič nemôže uniknúť jeho pozornosti. Dosvedčujú nám to skúsenosť ľudí, ktorý prežili klinickú smrť, že pri stretnutí s Bohom im bol predostretý ich život do všetkých detailov a to nielen vonkajších skutkov, ale aj tých najskrytejších myšlienok. Božie Vedomie dokáže súčasne držať v existencii miliardy bytostí a to dokonca slobodných a to dokonca v paralelných svetoch.
Božia Nadosobnosť sa prejavuje aj v Kristovi. Ježiš môže byť súčasne osobným Spasiteľom každého človeka. Keď sa s ním človek v modlitbe stretá, zisťuje, že Ježiš je úplne pre neho, akoby pre Ježiša existoval len on sám, hoci skúsenosť nám ukazuje, že sa v tej istej chvíli mnohí modlia, zakúšame to v každom svätom prijímaní.
V Jánovom evanjeliu čítame: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh!“ Toto Slovo je Boží Syn. Skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. A my toto Slovo prijímame, a skrze toto Slovo sme premieňaní a rastieme do podoby Otca, ale z Neho nič neubúda a naopak, my sme úžasne obohatení. Vidíme, že plodnosť v Bohu nezostáva len v ňom samom, ale v tejto Božej plodnosti je Spása sveta.
Božie Slovo sa zjednocuje s človekom, pretože určenie človeka, je „byť Božím obrazom“, slúžiť Bohu ako priestor jeho zjavenie. Človek má to isté určenie vo svete ako Slovo v Trojici. Človek je pozvaný, aby sa skrze neho zjavil Neviditeľný a Transcendentný Boh vo stvorenom svete. Boh sa zjavuje ako Slovo a to Slovo sa môže stať vlastníctvom každého, kto ho prijíma. Ten, kto Slovo hlása, ho nestráca, ale ten, kto ho prijíma sa obohacuje. To Slovo chce byť životom človeka. Skrze toto Slovo do nás vstupuje Boží Duch, bytostné Dobro, Boh – Láska.
Samotná viera v Najsvätejšej Trojici je už evanjeliom o Bohu – Láske, o Bohu, ktorý tak miloval svet, že nám dal svojho jednorodeného Syna, nie preto, aby sme ho zabili, ale aby sme skrze neho mali život. My všetci sme boli stvorení, ale On jediný je splodený. Keď Boh dal svojho jednorodeného Syna tomuto svetu, vyliala sa Božia Láska, Duch Svätý na všetkých, ktorí prijali Božie Slovo. Keby Boh vo svojej podstate nebol spoločenstvom, nikdy by sme nemohli s ním vstúpiť do kontakt, Boh by mlčal. Nikdy by nevzniklo žiadne stvorenia, pretože ono vzniká Božím Slovom.
Boh je večná blaženosť, nesmrteľný život, svetlo bez súmraku, Dobro bez háčika a chce sa slobodne, sám od seba, podeliť so slávou svojho blaženého života. Také je Jeho „dobrotivé rozhodnutie“, ktorým nás ešte pred stvorením sveta predurčil vo svojom milovanom Synovi, „aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými deťmi“ (Ef 1,4-5), aby sme sa „stali podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29). Tento úmysel je „milosť, ktorú sme dostali pred večnými vekmi“ (2 Tim 1,9-10) a tá pochádza bezprostredne z Trojičnej Lásky. Rozvíja sa v diele stvorenia, v celej histórii spásy po páde, v poslaní Syna a Ducha, ktoré pokračujú v poslaní Cirkvi.
Celá Božia ekonómia je spoločným dielom troch božských osôb. Lebo tak, ako má Trojica len jednu a tú istú podstatu, má len jedno a to isté konanie. Otec, Syn a Duch Svätý nie sú tri princípy stvorenia, ale iba jediný princíp. Ale každá Božská osoba vykonáva spoločné dielo podľa svojej osobnej svojskosti. Takto Cirkev podľa Nového zákona vyznáva: „jedného Boha Otca z ktorého sú všetky veci, jedného Pána Ježiša Krista, pre ktorého je všetko, jedného Ducha Svätého, v ktorom sú všetky veci“. Sú to predovšetkým Božie poslania Vtelenia Syna a Dar Ducha Svätého, ktoré zjavujú vlastnosti Božích osôb.
Teológie sa stále snaží dozvedieť sa a objaviť niečo viac o tomto živote, z ktorého sa my všetci rodíme. V definícii trojičnej dogmy, pochádzajúce z koncilu vo Florencii (1442), ktorá rozvíja princíp vzájomného prebývania osôb Najsvätejšej Trojice, sa toto vnútorné prebývanie označuje gréckym slovom perichoresis. A práve toto grécke slovo: perichoresis (peri (gr.) = okolo, v blízkosti; khoreia – chorálny = spoločný tanec) znamená: tanec. Tanec je tu vyjadrením radosti z Lásky a z Bytia.
„Oslavujeme Otca, ktorý nemá počiatok, aj večného Syna spolu s Duchom, tejže podstaty, jediného Boha, a s cherubínmi volajme: „Svätý, svätý, svätý si, Bože náš. V Trojici ťa velebíme. Zmiluj sa nad nami.“