Dnes by sme sa mali zamyslieť nad zvláštnou skutočnosťou. Vieme, že Boh je Láska. Je to zvláštna výpoveď. A vieme aj to, že Boh je Všadeprítomný. A predsa túžime, aby sa táto Všadeprítomná Láska niekde sústredila akoby v jednom ohnisku. Týmto ohniskom je ľudské srdce Pána Ježiša. Ono je ľudské srdce plné Božej lásky. „Len ten, kto miluje, poznal Boha.“ Nemyslite si, že Boh sa dáva poznať ľuďom bez lásky. Ak niekto nemá v sebe elementárnu lásku k blížnym, nepoznal Boha. Láska Božia sa ukázala v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život. Boh je ten, kto prvý miluje. Naša láska je odpoveďou na jeho lásku.
Dnešný sviatok je zvláštne spojený so sv. Margitou Alacoque. Pán Ježiš si ju vyvolil za apoštolku svojho Božského Srdca. Viedol ju k tomu cestou, ktorou kráčal On sám, cestou kríža. V diecéze autunskej vo Francúzsku prišila na svet 22. júla 1647. Ako osemročnej jej zomrel otec. Matka ju dala na výchovu k sestrám klariskám. Tu ťažko ochorela. Dva roky ležala v kláštore, dva roky ju opatrovala matka, ale Margita bola stále v beznádejnom stave V chorobe sľúbila, že sa stane rehoľnicou. Pán ju vyslyšal, uzdravila sa ihneď. Ťažšie jej bolo splniť sľub. Keď dospela, zatúžila po svete, po radovánkach. V modlitbe si vyprosovala silu pre svoje povolanie. Vstúpila do rádu Navštívenia Panny Márie. Tu začala viesť život zasvätenia v celej hĺbke. Stačil jej Ježiš Kristus. Prijímanie jeho Tela bolo jej najväčšou radosťou.
V r. l673 sa modlila v oktáve Božieho Tela pred svätostánkom. Vtedy sa jej Pán zjavil takto: „Videla som Božské Srdce v oslňujúcom lesku, priehľadné ako krištáľ. Ovinuté bolo tŕním a ozdobené krížom. Pán mi povedal: „Najväčšiu lásku mi preukážeš, keď budeš toto srdce milovať a šíriť úctu k nemu v celej Cirkvi. Moje srdce miluje ľudí nekonečnou láskou, ale mnohí mi odplácajú lásku nevďakom. Zaveď zvláštnu slávnosť k úcte môjho srdca na zmier za urážky, ktoré sa mi dostáva v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Sľubujem, že tých, ktorí budu ctiť moje srdce obdarím hojnými milosťami.“
A od tej chvíle nemala Margita väčšej túžby ako byt podobná svojmu potupenému Ženíchovi. Ak vynikala vo všetkých čnostiach, tak v pokore bola naozaj doma. Pokoru prejavovala svojou poslušnosťou voči cirkvi a predstaveným. Sama píše, že: „Od chvíle vyvolenia, Boh učinil, že som sa stala kameňom úrazu, ohniskom pohŕdania, strediskom potupy, nástrojom pokorenia. Domnievali sa, že som posadla zlým duchom, kropili ma svätenou vodou, modlili sa nado mnou.“
Ježiš ju uistil, že to všetko má rád. Od tej chvíle ešte viac túžila po utrpení. Keď prestala trpieť, oznámila že umrie. Na otázku ako to vie, pokorne odpovedala: „Lebo už nič netrpím!“ Keď umierala 17. októbra 1690 volala plná lásky: „Horím!“ Apoštolka Božského Srdca nemohla umrieť inakšie ako v láske. Pán skrze ňu žiada aj od nás úctu a apoštolát úcty k svojmu Božskému Srdcu. Srdce je strediskom lásky. Aspoň dnes to uskutočňujme a potom viac neprestaňme milovať toto Srdce, ktoré nás miluje až na smrť.